Peter Čanecký

scénický a kostýmový výtvarník

Filmov, ktoré sa ma nejakým spôsobom dotkli, je veľa. Preto sa na ne pozriem trochu inak, cez dôležité spolupráce a stretnutia, ktoré sa neodohrávajú pred kamerou, ale na jej opačnej strane, kde sa skrýva veľa tvorivých profesií a takzvaných robotníkov filmu. Tieto malé štáby ľudí, či už okolo scénografa, alebo kostýmového výtvarníka, sú zásadné pri zhmotňovaní fantázie režiséra.

Prvýkrát som naplno a zmysluplne počul bežať kameru ešte pred nástupom na VŠMU, keď som pomáhal Vladovi Balcovi s jeho amatérskym filmom. Roky na vysokej škole boli spojené zase s Martinom Šulíkom a Ferom Liptákom. Paradoxne som s Martinom ani s Vladom nenatočil žiadny film. Napriek tomu, že sme si ľudsky veľmi rozumeli.

Dôležité bolo aj stretnutie s Vilom Gruskom, ktorý ma oslovil ako druhého architekta do filmu Nápoj lásky. Kameru robil Laco Kraus a režíroval ho Frank de Quelle. Bolo to zaujímavé koprodukčné stretnutie Východu so Západom. Nehovoriac o tom, že Vilo Gruska bol pre mňa výnimočnou osobnosťou. Veľmi dobre poznal Slovensko, film a televíziu, mal záujem o etnografiu a folklór. Tancoval v Lúčnici, takže aj cestoval a videl, ako funguje napríklad BBC. Na základe toho vytvoril manuál, ktorý potom v istom období veľmi úspešne fungoval aj v našej televízii. Keď spomínam Grusku, musím spomenúť aj Milana Čorbu. Keby boli hranice otvorené, so svojím prístupom k práci, analýzou diela aj hercov by bol kostýmovým výtvarníkom svetového mena.

Veľmi si vážim stretnutie so Slavom Lutherom pri filme Štek, ktorý zostal trochu v tieni. Pre mňa bol vzácny a zásadný. Priblížil mi takmer až matematické myslenie režiséra, podobné môjmu. Vzácne bolo aj stretnutie s Jarom Rihákom pri filme Albert, Albert a s Lacom Halamom pri Tábore padlých žien. Dôležitý je pre mňa aj Juro Nvota. Mám veľmi rád náš prvý film Kruté radosti. Neskôr sme spolu spravili Muziku a Eštebáka. Musím spomenúť aj Juraja Jakubiska. Natočil som s ním filmyNejasná správa o konci sveta a Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý. Jeho myslenie by som dal do protikladu k Lutherovmu. Vidno to aj na názvoch filmov – Štek je matematika, Nejasná správa o konci sveta je šialene rozvinutá veta, v ktorej sa musíte vedieť orientovať. Rád spomínam aj na Sedem zhavranelých bratov Alice Nellis.

Z výtvarnej stránky je pre mňa zaujímavý film Kubo Martina Ťapáka, ktorý z pohľadu scénografa považujem za výnimočné dielo. Architektom bol Anton Krajčovič. Keď som bol dieťa, Kubo sa mi nepáčil. Jeho kvality som si začal uvedomovať až v rámci svojho profesijného dospievania. Točilo sa v ateliéri na Zochovej ulici na pár štvorcových metroch a pri zohľadnení všetkých možností a tvorivých obmedzení, ide o výnimočné zhmotnenie ideí. To, ako geniálne je tento film spravený, si uvedomíte, až keď si predstavíte, že by ste takúto látku dostali ako zadanie.