Balada o Narajame, Sex, lži a video, Piano, Chuť čerešní, 4 mesiace, 3 týždne a 2 dni... Čo majú spoločné japonská vizuálna esej o konci života, americká štúdia partnerskej krízy, austrálska romanca o láske, iránska psychologická sonda do duše samovraha a rumunská dráma o ťaživej dobe? Päťku formálne i obsahovo rozdielnych filmov zdobí Zlatá palma z Cannes.

„Tak turbulentne, ako sa v roku 1968 festival v Cannes začal, tak sa aj po krátkom čase skončil – hádkou režisérov, najmä Jeana-Luca Godarda s Françoisom Truffautom. Godardove okuliare skončili po bitke v kvetinovej výzdobe a potom všetci svorne konštatovali, že sa pridajú k rozhnevanému Francúzsku a nebudú štrajkokazi. A začal sa generálny štrajk,“ spomína Emília Kincelová na svoj prvý zážitok zo slávneho filmového festivalu. Písal sa rok 1968, Československo žilo turbulentnými spoločenskými zmenami, televízny redaktor vybavil akreditácie, spolu s dvoma mladými novinárkami si zaplatili v cestovnej kancelárii zájazd do luxusného letoviska na Azúrovom pobreží a vybrali sa za novými zážitkami. Mali však smolu. Festivalový kolotoč sa pod vplyvom revoltujúcich davov študentov stavajúcich v Paríži barikády a štrajkujúcich robotníkov zmenil na revolučné fórum. Vrenie z parížskych ulíc zaplavilo celú krajinu, vystupňované emócie a ľavicový ošiaľ festival pochovali. Generálny štrajk skomplikoval aj návrat trojice filmových dobrodruhov do Bratislavy. „Keď nás vyhodili z hotela, podarilo sa nám uprosiť jedného taxikára-štrajkokaza, ktorý nás odviezol na francúzsko-talianske hranice. Tam nám vyložil kufre a adieu.“

Rozmarné Cannes rokov šesťdesiatych

O rok neskôr už Emília Kincelová zažila festivalové Cannes, ako sa patrí. „Podujatie sa odohrávalo ešte v starom festivalovom paláci. Do hlavnej sály sme museli len v gala, ale vo vedľajších sme mohli sedieť aj v plavkách, čo bolo úžasné, lebo naproti bola pláž,“ spomína v tom čase redaktorka denníka Práca. „Rivalmi boli dva filmy: Keby... Lindseyho Andersona a Z Costu-Gavrasa. Zlatú palmu získala dráma Keby... a krimidráme Z sa ušla Cena poroty. O pozornosť publika sa uchádzal aj poviedkový film Juraja Jakubiska Zbehovia a pútnici. Mal mimoriadny úspech; ako kuriozitu spomeniem, že rendez-vous mala na projekcii celá ruská emigrácia. Bol to smutný pohľad.“

Festival v Cannes vtedy ešte nebol takým monumentálnym podujatím. V centre diania, ktorým bol starý festivalový palác, sa stretávali všetci. „Kedykoľvek bolo možné urobiť s hocikým – bolo jedno, či s režisérom, herečkou, alebo hercom – rozhovor.“ Dnes môžu novinári o niečom takom len snívať. Ani spoločenský život nestaval medzi filmárov a novinárov žiadne bariéry. „Po večeroch sme sedávali na terase, kde nám raz na prianie hral úžasný klavirista Arthur Rubinstein.“ Renomovaná filmová publicistka, aktuálne šéfredaktorka portálu filmpress.sk, považuje festival v Cannes v roku 1969 za svoj najväčší životný zážitok. O pár mesiacov v septembri, po návrate z Týždňa československého filmu v Sorrente, jej oznámili, že na Západ už za redakciu viac nepôjde. Nemala stranícky preukaz. Cestovať mohla len do Karlových Varov a Moskvy.

„V Moskve som stretla veľmi veľa zaujímavých ľudí, ale atmosféra strachu tam bol prítomná neustále. Ustavične sme mali pocit, že nás niekto sleduje.“ Moskovský festival, s ktorým sa musel karlovarský každý druhý rok deliť o áčkovú kategóriu, bol pre filmový svet zrejme príťažlivý. „Prišiel tam každý: od Roberta De Nira, Stevena Spielberga či Francisa Forda Coppolu, ktorý v Moskve premiéroval Apokalypsu, až po Lina Venturu. Aj filmy boli zaujímavé. Moskva v tom čase filmárov lákala, ale veľkému podujatiu chýbala uvoľnená festivalová atmosféra.“ Problém robila technika, o ďalekopise sa dalo len snívať... „Nadiktovať cez telefón článok do redakcie v Bratislave bol horor, ale s pevnými nervami a humorom sa to dalo prežiť,“ pridáva Emília Kincelová.

Diváci aj obchodníci

Hviezdy v Cannes? „Pozlátka, ktorá robí festival zaujímavejším. Dôležité sú filmy. Festival má svoje režisérske stálice, dnes už renomovaných tvorcov, pre ktorých je vždy otvorený. No popritom pravidelne dostávajú príležitosť mladí talentovaní tvorcovia, s ktorými prichádzajú aj mladí herci a herečky,“ zhŕňa Emília Kincelová dlhoročné skúsenosti z festivalového diania na Francúzskej riviére. Obrovský dôraz na originalitu je podľa nej charakteristika, ktorá odlišuje druhý najstarší medzinárodný filmový festival od ostatných áčkových prehliadok. „Prirovnala by som ho k prehliadkam haute couture. Modely, ktoré na nich predvádzajú, si sotva možno obliecť, ale ich tvorcovia udávajú trend – rovnako ako filmy uvádzané v Cannes. A v tom je tento festival veľký a neporovnateľný so žiadnym iným,“ pokračuje Emília Kincelová. 

Ken Loach, bratia Dardennovci, Pedro Almodóvar, Aki Kaurismäki, Michael Haneke, Nikita Michalkov, Paolo Sorrentino, Quentin Tarantino, bratia Coenovci, Nanni Moretti, Jim Jarmusch, Ang Lee, a kým nebol v nemilosti, tak aj Lars von Trier... „Popri stáliciach Cannes sa vždy objaví niekto, o kom sa takmer nič nevie. Bol to aj prípad Apichatponga Weerasethakula z Thajska.“ Ten v roku 2002 vyhral sekciu Un certain regard, o dva roky neskôr mal už film v hlavnej súťaži. 

„Fantasy drámu Strýko Búnmí považovala väčšina za výplod pomätenca, ale film získal Zlatú palmu. Môže sa reprezentačná porota mýliť? Zrejme nie. Isté je, že toho, kto sa do príbehu ponoril, emocionálne zasiahol a upútal aj z vizuálnej stránky.“ Podobne podľa nej práve v Cannes zažiarili aj Mexičan Alejandro Gonzáles Iñárritu, Maďari László Nemes a Kornél Mundruczó, Grék Yorgos Lanthimos, Švéd Ruben Östlund, Kanaďan Xavier Dolan, Číňan Hou Hsiao-Hsien, Turek Nuri Belhe Ceylan, Ukrajinec Sergej Loznica... „Spoločnou črtou ich tvorby je originalita – obsahová, realizačná a vizuálna. Priniesli nový pohľad na niektoré už notoricky známe témy a mnohé príbehy sa rovnocenne odohrávali menej v slovnej, ale viac vo vizuálnej zložke. Tá im dodala atmosféru vyvolávajúcu nepolapiteľné emócie a divák si snímku, či sa mu páči, alebo nie, zapamätá.“ Výber festivalových titulov dáva podľa Kincelovej skúseností na jednej strane priestor perfekcionizmu a overeným filmovým postupom, na druhej tomu, čo rezonuje nielen na európskom a americkom kontinente, ale na celom svete. Ponúka iný, nekonvenčný a osobitý pohľad na problémy sveta.

„Vedeniu festivalu sa navyše podaril husársky kúsok: vybudovať obrovský filmový trh, na ktorom sa predáva a nakupuje. Marché du Film je ďalšia veľkolepá akcia festivalu,“pripomína Emília Kincelová. Stretávajú sa tam tisíce producentov, distribútorov i predajcov, reprezentujúcich asi päťtisíc filmových spoločností, aj organizátori iných festivalov, ktorí hľadajú perličky na vlastné prehliadky. 

Atraktivitu festivalu vraj znásobuje aj „vžitá láska Francúzov k filmu“. Azda aj preto, že v krajine galského kohúta sa kinematografia zrodila. „Nikde inde na svete nestoja rady nadšencov pred kinom, aby trpezlivo čakali v rade na vstupenky. Nehovorím o festivale, ale o predcovidovom čase v normálnom meste.“ Pred každou projekciou vraj v Cannes postávajú pred vchodom zástupy, ktoré túžia získať vstupenku na ktorýkoľvek titul nielen zo súťažných sekcií. „Je to hotové šialenstvo. Prepracovať sa na premietanie je naozaj umenie.“

Mesto v meste

Počas desaťročí sa festival neustále rozrastá. V čase filmového ošiaľu každoročne pribudne v Cannes takmer tridsaťtisíc dočasných obyvateľov. Promenádu La Croisette zaplnia húfy nadšencov túžiacich po selfíčku s niektorou hviezdou. Organizátori, aj keď sa štáb v priebehu rokov mení, však stále držia vytýčenú umeleckú líniu, ktorej poznávacím znamením je originalita. A dokážu ju objaviť kdekoľvek na svete. Veľké haló vyvolal trebárs pred dvoma rokmi Parazit. Kórejský režisér Bong Joon-ho (päťdesiatnika, ktorý vyštudoval sociológiu, považujú za najosobitejšieho predstaviteľa svojej kinematografie nového tisícročia) dosiahol nekonvenčným žánrovým mixom, v ktorom kombinuje prvky trileru, komédie a drámy, aj rafinovanou story na Zlatú palmu. A o pár mesiacov neskôr si odniesol z Los Angeles za Parazita aj sošku Oscara. „Vo vlaňajšom výbere filmov na neuskutočnenom festivale v Cannes bol aj film Chlast Thomasa Vinterberga. Keby bolo keby, mal by nielen Oscara, ale aj Zlatú palmu.“

Zvraty a premeny, ktorými žije spoločnosť, nachádzajú ohlas nielen vo filmových príbehoch, ale aj vo festivalovom živote. Kontroly pred vstupom do kinosál pripomínajúce tie na veľkých letiskách zažilo Cannes po teroristickom útoku v Nice, keď do davov oslavujúcich 14. júla 2016 štátny sviatok narážalo nákladné auto a vražedná masakra si vyžiadala 84 mŕtvych a viac ako dve stovky zranených. Ktovie, aké budú kontroly tento rok. Zákaz selfíčok na červenom koberci, zverejnenie telefónnych čísel pre ženy, ktoré niekto sexuálne obťažuje, prehnaná politická korektnosť, volanie po rodovej rovnosti 50/50, ktoré pred dvoma rokmi prečítala na schodoch festivalového paláca herečka a predsedníčka poroty Cate Blanchett... „Festival súhlasil s oficiálnym vyhlásením, snažil sa upriamiť pozornosť na ženy a vôbec prispôsobiť sa aktuálnemu spoločenskému dianiu, ale nešiel do extrémov. Musím pripomenúť, že Francúzi nie sú moralisti a k hnutiu MeToo sa stavajú vlažne. Niežeby to neodsudzovali, ale veľké haló z neho nerobia. Myslím si, že ani Taliani. Všetkými zavrhnutého Kevina Spaceyho tam vzali nedávno na milosť a ponúkli mu úlohu vo filme, vraj ich nezaujíma, čo urobil a je to veľký herec. Asi taký postoj, ak to nie je oficiálne na festivale, má väčšina Francúzov,“ dodáva filmová publicistka Emília Kincelová.

Jena Opoldusová, publicistka
foto: archív SFÚ – Cannes 68-69 (1969)

Dvadsiatku sľubných filmových producentov z rôznych európskych krajín spojila aj tento rok iniciatíva Producers on the Move. Náročný program absolvovali od 17. do 21. mája online. Slovensko zastupovala v prestížnom výbere Katarína Tomková, ktorá je podpísaná pod úspešnými snímkami ako Nina (r. Juraj Lehotský, 2017) či Služobníci (r. Ivan Ostrochovský, 2020).

„Program Producers on the Move sledujem už niekoľko rokov a oceňujem spôsob, akým organizátori nielen prepájajú producentov medzi sebou a s medzinárodným audiovizuálnym prostredím, ale aj propagujú samotnú krajinu a projekty, na ktorých vybraní producenti pracujú,“ hovorí pre Film.sk Katarína Tomková. „Tešila som sa, že sa budem môcť stretnúť s nastupujúcou generáciou úspešných profesionálov a podeliť sa s nimi o skúsenosti, nápady, situáciu v našich krajinách.“ V minulosti Slovensko v programe Producers on the Move zastupovali napríklad Marko Škop, Silvia Panáková, Michal Kollár, Katarína Krnáčová, Marek Urban či Peter Badač. Producentov nominujú členovia organizácie European Film Promotion. Tá iniciatívu zastrešuje a Slovensko v nej zastupuje Slovenský filmový ústav.

Katarína Tomková sa pohybuje v oblasti filmovej publicistiky, produkcie a propagácie od roku 2004. V roku 2015 založila vlastnú produkčnú spoločnosť kaleidoscope. Medzi snímkami, na ktorých sa podieľala, sú Hluché dni (r. Pavol Pekarčík, 2019) či Punk je hned! (r. Juraj Šlauka, 2019), aktuálne dokončuje s Petrom Kerekesom Cenzorku a s Jurajom Lehotským Potlesk. „Potlesk aj Cenzorka sú oba v postprodukcii, čo je v covidovom roku výzva sama osebe. Takisto mali oba filmy svoje vlastné výzvy, ktoré sa, myslím, podarilo obom tímom úspešne zdolať,“ odpovedá Tomková na otázku, s akými výzvami sa stretla pri realizácii týchto dvoch snímok. „Pri Cenzorke to bola transformácia projektu do hybridu a koncept filmu, ktorý počítal s nakrúcaním vo väzení a s neherečkami – čo ovplyvnilo spôsob práce režiséra Petra Kerekesa a kameramana Martina Kollara,“ opisuje premenu Cenzorky z dokumentu na snímku, v ktorej sa využíva dokumentárno-fikčné rozprávanie. Tvorcovia počas príprav na nakrúcanie navštívili desiatku väzníc na Ukrajine. Kým pripravovali dokument, väzňom ani personálu nebolo veľmi do reči. Do hraného filmu však už radi prispeli absurdnými príbehmi z tohto prostredia. 

Od dokumentu k hranému filmu postupne prešiel aj Juraj Lehotský. Potlesk je jeho tretím hraným filmom. „Výzvou Potlesku bolo určite komplikované nakrúcanie s medzinárodným obsadením, ktoré sa celé konalo v čase pandemických opatrení a s ktorým sa musel popasovať tak režisér Juraj Lehotský, ako aj producentka Michaela Jelenek, ktorá mala pod palcom výrobu filmu,“ hovorí Tomková o nakrúcaní filmu, v ktorom hlavnú úlohu stvárňuje poľský herec Bartosz Bielenia a účinkujú v ňom aj nemecký herec rumunského pôvodu Sabin Tambrea, slovenská herečka Judit Bárdos či neherec Vojtěch Zdražil. 

Cenzorka aj Potlesk patria k očakávaným snímkam, ktoré vzbudzujú záujem aj vo filmových kruhoch v zahraničí a môžu mať tomu primerané festivalové ambície. Zohľadňujú sa už pri nakrúcaní? „Keďže výroba filmu je komplexný proces, ktorý často trvá aj päť-šesť rokov od prvého nápadu, nie je možné úplne presne odhadnúť jeho dokončenie, a teda ani konkrétny festival. Každý autor a filmársky tím sa primárne sústredí na samotné dielo a nekalkuluje až tak s konkrétnou premiérou,“ vysvetľuje Katarína Tomková. „V postprodukčnej fáze sa, samozrejme, zvažuje typ festivalu vhodný pre daný film, no vyberá sa skôr okruh možností než špecifické podujatie,“ dodáva tohtoročná slovenská zástupkyňa v Producers on the Move. Iniciatíva vznikla v roku 2000 a na programe, ktorý sa zameriava na propagáciu producentských osobností, rozšírenie siete ich kontaktov a prezentáciu ich projektov, sa odvtedy zúčastnilo takmer 450 producentov z celej Európy. Program Producers on the Move je spojený s festivalom v Cannes a filmovým trhom Marché du Film. Už druhý rok sa však konal online. „Vlani to fungovalo veľmi dobre. Považovali sme za dôležité dať účastníkom jasný plán, ktorý by nezávisel od vývoja pandemickej situácie,“ zdôvodnila online podobu iniciatívy Sonja Heinen, výkonná riaditeľka European Film Promotion. „A ktovie, ak všetko pôjde dobre a mnohí z účastníkov Producers on the Move budú mať možnosť cestovať, možno sa stretneme ešte osobne v júli na festivale v Cannes.“

Matúš Kvasnička

Česká režisérka Zuzana Kirchnerová pred rokmi zvíťazila s bakalárskou drámou Bába (2008) o umierajúcej babičke a jej vnučke v súťaži Cinéfondation na festivale v Cannes. Teraz sa tam vracia v rámci programu LʼAtelier s pripravovaným filmom Karavan. Na tom istom festivale predstavia na filmovom trhu inú slovenskú minoritu – Správu o záchrane mŕtveho režiséra Václava Kadrnku.

„Ľudia s postihnutím bývajú vo filmoch často zobrazení ako roztomilí, láskaví a trochu smiešni. Na základe mojej skúsenosti je tento pohľad veľmi limitujúci. V scenári som sa preto snažila vyvarovať falošnej poetizácie či idealizácie mentálneho postihnutia. David by mal byť komplexnou postavou s pozitívnymi i negatívnymi rysmi,“ hovorí scenáristka a režisérka Zuzana Kirchnerová o hrdinovi pripravovanej snímky Karavan. „Môj syn sa narodil s Downovým syndrómom a neskôr sa u neho vyvinul aj autizmus. Avšak môj hraný film nie je čisto autobiografický,“ vysvetľuje Kirchnerová. Spoločné s protagonistkou príbehu má podľa vlastných slov to, že hoci syna miluje a chce ho chrániť, zároveň občas túži utiecť a vzdorovať úlohe matky postihnutého dieťaťa.„Dlho som sa snažila uchopiť príbeh bez toho, aby som sa dala vtiahnuť do očakávaných bezpečných vôd sociálnej drámy, do pátosu citového vydierania,“ hovorí režisérka. 

Nakoniec zvolila formu road movie, v ktorom sa matka so synom vydá na cestu naprieč Talianskom. Tvorcovia chcú nakrúcať v autentických lokalitách, v čom im pomôže taliansky koproducent. Slovenským producentom Karavanu je Jakub Viktorín zo spoločnosti nutprodukcia, za kameru sa postaví Denisa Buranová a jednu z postáv stvárni slovenská herečka Juliána Brutovská. Film sa zameria aj na negatívne emócie, niekedy až odpor, ktoré matka voči synovi napriek láske občas cíti. Práve iný pohľad na tému materstva zaujal Jakuba Viktorína. „Na jednej strane bude režisérka búrať isté spoločenské tabu, ale na druhej strane prinesie veľmi silnú osobnú skúsenosť, ktorá na dlhé roky ovplyvnila jej súkromný aj pracovný život,“ povedal Viktorín. Ten nedávno dokončil nakrúcanie debutu Michala Blaška Obeť. Tento film pred dvomi rokmi takisto vybrali medzi sľubné projekty do programu LʼAtelier, kam sa počas sedemnástich rokov jeho trvania dostali iba tri slovenské projekty; prvým bol v roku 2015 Out (r. György Kristóf). 

Z osobnej skúsenosti s otcovou mozgovou príhodou vychádzal režisér a scenárista Václav Kadrnka vo filme Správa o záchrane mŕtveho. Kadrnkova snímka získala v marci na Hong Kong – Asia Film Financing Forum cenu HAF Goes to Cannes. Pre film znamená účasť na festivalovom filmovom trhu. Česko-slovenskú Správu o záchrane mŕtveho, ktorej slovenskou koproducentkou je Katarína Krnáčová, ocenili na ázijskom fóre aj v roku 2018. Získala tam hlavnú cenu HAF Award pre najlepší medzinárodný projekt, spojenú s finančnou prémiou v prepočte približne 16-tisíc eur, čo jej veľmi pomohlo vo vývoji. 

Festival v Cannes sa vlani pre pandémiu nekonal, keďže organizátori odmietli online variant. Nepristúpili naň ani tento rok a termín prehliadky presunuli z tradičného májového na začiatok júla. Hosťom otváracieho ceremoniálu bude 6. júla americká herečka a režisérka Jodie Foster, ktorej udelia čestnú Zlatú palmu. Víťazov aktuálneho 74. ročníka festivalu vyhlásia 17. júla. 

Matúš Kvasnička
foto: nutprodukcia

Medzinárodný festival Art Film Fest sa 23. až 27. júna koná po ročnej pandemickej pauze. Príprava aktuálneho, 28. ročníka priniesla mnoho výziev a nových situácií. Nielen o nich sme sa rozprávali s umeleckým riaditeľom festivalu Petrom Nágelom. 

Kedy padlo definitívne rozhodnutie, že festival tento rok bude?
Rozhodli sme sa začiatkom apríla, čo bol krajný termín. Na porovnanie: po minulé roky sme sa v tom čase obvykle už blížili k uzávierke celkového programu. Uvedomovali sme si, že dvojročná absencia by zrejme festivalu neprospela, ale rovnako sme sa mohli len nádejať, že sa nám ho podarí zrealizovať. Ak by pandemické obmedzenia stále neumožňovali festival uskutočniť, rozmýšľali sme o presunutí termínu na koniec augusta. Keďže však nie je možné pripraviť podobnú akciu za dva-tri týždne, rozhodnutie, o ktorom hovoríme, sme urobili aj so spomínaným rizikom.

Vlani ste festival nakoniec nerobili, a to ani v online podobe. Boli festivaly, ktoré sa rozhodli práve pre ňu, a boli aj také, ktoré to skúšali fyzicky – niektorým to vyšlo, iné zasiahla pandémia a s ňou súvisiace opatrenia v plnej sile. Komunikujete s inými festivalmi o ich skúsenostiach s rôznymi situáciami počas pandémie? 
Pri rozhodovaní, či sa pokúsime Art Film Fest v tomto roku usporiadať, sme neuvažovali nad možnosťou, že by sa konal v online verzii. Preto sme ani nekontaktovali žiadne iné festivaly, ktoré sa touto formou realizovali. Samozrejme, všetky relevantné festivaly sme sledovali alebo sledujeme, takže informácie nám nechýbali. Ale najpodstatnejšie, myslím si, sú reálne podmienky v danej krajine, ktoré prípadne umožnia, možno aj kompromisne, realizovať filmový festival naživo. Žiadnu časť programu nebudeme uvádzať online.

Ako pandémia ovplyvní podobu aktuálneho ročníka? Na aké podmienky sa má pripraviť návštevník?
Najdôležitejším dôsledkom pandémie je skrátenie festivalu a jeho neobvyklý formát. Veľmi pozorne sledujeme vývoj aktuálnej pandemickej situácie na Slovensku, rovnako sme v kontakte s regionálnymi hygienickými inštitúciami, predovšetkým v Košiciach. Hoci sa vývoj celkovo zlepšuje, nepredpokladáme, že by sa podmienky zlepšili natoľko, aby sme mohli fungovať bez obmedzení. Pripravujeme sa na polovičnú kapacitu kinosál, limity pri outdoorových premietaniach a sprievodných akciách, budeme aktualizovať a priebežne vyhodnocovať príslušné hygienické opatrenia.

Ako to bude so sprievodným programom a s networkingom, ktoré bývajú súčasťou Art Film Festu?
Sprievodný program chceme zachovať v menšej časti aj v rámci limitu piatich dní, ako aj pandemicko-hygienických opatrení, ktoré budú určite platiť aj koncom júna. Pripravujeme niekoľko diskusií, retro výstavu fotografií, otvorený koncert a päťdňový tvorivý workshop v spolupráci so spoločnosťou Azyl. 

Ovplyvnila pandémia to, ako festival získava filmy? Uvoľňujú ich producenti po dlhom období zatvorených kín ochotnejšie, alebo je zháňanie filmov, naopak, náročnejšie?
Spomenul som dátum, keď sme sa do toho rozhodli ísť. Mali sme extrémne málo času na získanie kvalitných filmov. Majitelia práv a producenti však zareagovali celkom ústretovo a dodávali, že držia palce, aby sa nám to podarilo. Viacerí sprostredkovatelia distribučných práv zdôraznili, že ak by sme pripravovali online verziu, svoje tituly by nám nesprístupnili. Ale pre programový tím bolo dôležité a nevyhnutné domácu a svetovú scénu permanentne sledovať – jednoducho, aby bolo z čoho vyberať.

Ako prebieha výber filmov na Art Film Fest?
Programový tím Art Film Festu tvoria už dlhé roky skúsení a skvelí odborníci, ktorí sú konštantne pripravení a vyberajú filmy do svojich sekcií. Nie je to jednorazová alebo krátkodobá činnosť. Výsledkom tejto sústavnej orientácie je, že sme mali všetci naporúdzi predvybraté množstvo filmov, ktoré by bolo vhodné uviesť na festivale – hoci sa spomínané rozhodnutie realizovať festival potvrdilo až tak neskoro.

Festival trvá tento rok kratšie. Zachovajú sa stále sekcie, alebo sa upravia?
Pripravovaný ročník bude aj v programovej skladbe výnimkou. Do piatich dní sa nedá vtesnať tradičnú a vyprofilovanú podobu Art Film Festu. Výber 28. ročníka budú tvoriť Medzinárodná súťaž hraných filmov, Slovenská sezóna a Panoráma – mix snímok, ktorý zostavili všetci členovia programového tímu.

Počítate aj so zahraničnými hosťami k filmom a k oceneniam ako Hercova misia či Zlatá kamera?
Aj v tomto ohľade sme museli pristúpiť ku kompromisu. Nechceli sme si komplikovať situáciu pozývaním zahraničných tvorcov, čo by ešte zvýšilo nároky na dodržanie všetkých hygienických a administratívnych predpisov. Veríme, že privítame viacero českých tvorcov a hercov, s ktorými bude, dúfame, jednoduchšia komunikácia pri potvrdzovaní stanovených podmienok. Popri tom sme pripravili jednu špecialitu. Súťaž hraných filmov bude tentoraz hodnotiť čisto ženská porota, zložená z predstaviteliek rôznych filmových profesií.

Koľko slovenských filmov uvediete v programe? Bude ich v porovnaní s minulosťou viac, keďže sa pre pandémiu posúvali ich premiéry a distribučné uvedenia?
Art Film Fest uvedie tucet majoritných alebo koprodukčných slovenských filmov. Zdôraznil by som, že ide o mimoriadny jav. Myslím, že toľko hraných a dokumentárnych filmov, prezentovaných väčšinou v exkluzívnych prvých uvedeniach a premiérach, sme ešte neuviedli. Samozrejme, uvedomujem si, že počas pandémie sa dokončilo viacero filmov, ktoré nemohli ísť do kinodistribúcie. Lenže práve to, že sme sa rozhodli zorganizovať festival koncom júna, zaujalo viacerých producentov a distribútorov natoľko, že zmenili svoj pôvodný distribučný zámer a rozhodli sa uviesť svoje filmy nielen na Art Film Feste, ale aj v distribúcii skôr oproti pôvodnému plánu. Z hraných filmov uvedieme napríklad Muža so zajačími ušami (r. Martin Šulík), Krajinu ve stínu (r. Bohdan Sláma) či Žaby bez jazyka (r. Mira Fornay). Z dokumentov spomeniem Na značky!(r. Mária Pinčíková), The Sailor (r. Lucia Kašová), To ta monarchia (r. Vladislava Plančíková) a Ako som sa stala partizánkou (r. Vera Lacková).

Dnes naozaj nevie nikto predvídať, ako jeho podujatie dopadne. Napriek tomu – čo vy osobne očakávate od aktuálneho ročníka festivalu?
Odpovedal by som, že pri 28. ročníku Art Film Festu určite nebude prvoradou ambíciou úzkostlivo sledovať návštevnosť. Festival sa bude konať (je namieste si pripomenúť, že za mesiac sa môže ešte všeličo stať) v netradičnom formáte i rozsahu. Menej dní, menej kín, menej filmov, menej predstavení a povolená maximálne polovica divákov v kinosále – to bude objektívna skutočnosť. Ďalšou dôležitou otázkou bude, kedy a v akom rozsahu sa na Slovensku otvoria všetky kiná bez rozdielu a ako sa nastavia podmienky na aspoň sčasti komfortné sledovanie filmov. To aj nám pomôže pri sledovaní záujmu a návratu divákov do kín. Art Film Fest však potvrdí svoju značku. Predstaví sa opäť s veľmi kvalitným programom a urobí všetko pre to, aby po dvoch rokoch privítal čo najviac návštevníkov a záujemcov.

Zuzana Sotáková
foto: TOXPRO

Ako prezradil Peter Nágel, umelecký riaditeľ medzinárodného festivalu Art Film Fest v Košiciach, v rozhovore na predchádzajúcej dvojstrane, 28. ročník festivalu bude síce o pár dní kratší než zvyčajne, ale po dvojročnej prestávke opäť ponúkne zaujímavý filmový program, koncert, výstavu i tvorivý workshop.

Viac než tucet tradičných sekcií sa zredukoval na tri. Medzinárodná súťaž hraných filmov ponúkne tohto roku 9 titulov. Sú medzi nimi režijný debut úspešného herca Daniela Brühla Sused, ktorý mal premiéru v hlavnej súťaži na tohtoročnom Berlinale, aj tri filmy z oficiálneho výberu nerealizovaného MFF Cannes 2020 – Pot švédskeho režiséra Magnusa von Horna o populárnej fitnesovej motivátorke, debut Suzanne Lindon Jarná kvetinka o prchavých chvíľach ľúbostného opojenia a Rozkoš debutujúcej Ninje Thyberg, nekompromisný pohľad do zákulisia praktík a fungovania pornopriemyslu. Dopĺňajú ich štyri snímky z festivalu v Benátkach – civilná melodráma srbského režiséra Ivana Ikića Oáza, ocenená Label Europa Cinemas za najlepší film, loachovsky ladený debut portugalskej herečky Any Rocha de Sousa Počúvaj!, iránska neorealistická Pustatina Ahmada Bahramiho, ktorá si z Benátok odniesla cenu za najlepší film v sekcii Horizonty a cenu FIPPRESCI, a debut 31-ročného Moskovčana Filipa Juryjeva Ľoška – lovec veľrýb, odohrávajúci sa v čukotskej tundre, ocenený za najlepšiu réžiu. Výber dopĺňa maltský film Luzzu Alexa Camilleriho, ktorý bol jedným z najpríjemnejších prekvapení na tohtoročnom festivale Sundance.

Medzinárodná súťaž krátkych filmov vzhľadom na zredukovaný rozsah festivalu tohto roku nebude.

Zostavovatelia tradičných sekcií, ako boli Európske zákutia, Láska & anarchia, Okolo sveta, Susedia online či Prísľuby z východu, vybrali tentoraz filmy do sekcie s jednotiacim názvom Panoráma, do ktorej je zaradených 22 filmov. Nechýbajú medzi nimi novinky Tsai Ming-lianga – Dni, juhokórejského režiséra Hong Sang-sooa – minimalistická Žena, ktorá utiekla či Jasmily Žbanić – dráma Quo vadis, Aida? z bosnianskej Srebrenice. I v tejto sekcii je niekoľko filmov s označením Cannes 2020: Superhit o hercovi nacvičujúcom s väzňami Beckettovo Čakanie na Godota, komédie High-tech startup a Prípitok, sonda do života lekára slúžiaceho nočné zmeny Nočná šichta v štýle film noir, triler inšpirovaný osudom sériového vraha Guya Georgea Darebák, romantická komédia Môj somárik, milenec a ja, najlepší balkánsky film roka bulharského režiséra Kamena Kaleva Február či izraelská dráma o rodinných vzťahoch a autizme Tak poďme!.

Nebudú chýbať ani animované filmy. Najlepší európsky animovaný film roka Josep, ocenený Césarom, zachytáva pohnutý život a dielo španielskeho výtvarníka, karikaturistu a spisovateľa Josepa Bartoliho (1910 – 1995) a je debutom francúzskeho karikaturistu a komiksového kresliča Auréliena Fromenta, ktorý vystupuje pod umeleckým menom Aurel. Americká Nekonečná noc je fantasy horor v štýle rotoskopovej animácie.

Tohtoročnými prísľubmi z východu budú Prezidentovi muži, mapujúci 40 dní pred atentátom na juhokórejského prezidenta Pak Čong-hia, a krehká komédia Plážové hry, ktorá je milou poctou francúzskym filmárom nielen novej vlny.

Od našich susedov prídu do Košíc ukrajinské Zlé cesty zo súčasného Donbasu a rakúsky Učiteľ z prostredia nápravného zariadenia pre mladistvých. Sekciu dopĺňa dráma z koncentračného tábora Perzské lekcie, čierna komédia Žltá mačka, najlepší škandinávsky film minulého roku Bež, Uje, bež, estónska spomienka na detstvo v sovietskej ére Zbohom, Sovietsky zväz a čerešnička na záver – európska premiéra filmu Summer of Soul, ktorý získal na tohtoročnom festivale Sundance Veľkú cenu poroty za najlepší dokument a Cenu divákov.

V programe tohtoročného festivalu zostáva z predchádzajúcich ročníkov aj sekcia Slovenská sezóna, v ktorej sa predstaví tucet domácich noviniek. Niektoré z nich mali svetovú premiéru už v roku 2019, ako príbeh jedného dňa v živote páchateľa domáceho násilia Žaby bez jazyka Miry Fornay (na festivale v Talline), alebo vlani, ako tragikomédia o mužovi, ktorému sa život prevráti zo dňa na deň, Muž so zajačími ušami Martina Šulíka (áčkový festival vo Varšave), ktorá bude otváracím filmom festivalu. Oba na domácu distribučnú premiéru ešte stále čakajú. To platí aj o filme Viery Čákanyovej Biela na bielej, ktorému na vlaňajšom MFDF Jihlava udelili Cenu za najlepší svetový dokumentárny film 2020. Zvedaví sme na portrét Joža Ráža Věčný Jožo aneb Jak jsem potkal hvězdu, ktorý režíroval Jan Gogola ml. Počas festivalu bude mať distribučnú premiéru Krajina ve stínu Bohdana Slámu, príbeh obyvateľov zabudnutej dedinky neďaleko rakúskych hraníc, ktorým vstúpia do života udalosti 30. až 50. rokov 20. storočia, so šiestimi Českými levmi najúspešnejší český film minulého roku.

Krátko po skončení festivalu budú mať diváci možnosť vidieť v kinách na celom Slovensku komédiu Ubaľ a zmizni! Adama Hobzika a dokumenty Na značky! Márie Pinčíkovej, The Sailor Lucie Kašovej a To ta monarchiaVladislavy Sárkány. Z kín už diváci poznajú dokumenty Komúna Jakuba Julényho a Králi videa Lukáša Bulavu – o časoch, keď kraľovali pirátske kópie videokaziet s rýchlodabingom. Úplnou novinkou bude televízny portrét Herec Ivan Palúch, ktorý režíroval hercov syn Martin.

Súčasťou festivalu je i niekoľko sprievodných podujatí. Sú medzi nimi napríklad vernisáž monografickej publikácie Petra Michaloviča a Petra Dubeckého Filmové svety Miloslava Luthera, tematická diskusia s hosťami po filme To ta monarchia (piatok 25. júna o 20.30 v kine Úsmev) s názvom Pohľad do života konkrétnej komunity – zrkadlový obraz našej krajiny, svetová premiéra hudobnej kompozície Davida Kollara k projekcii filmu Jánošík (1921, r. Jaroslav Siakeľ; v piatok 25. júna o 21.30 na nádvorí Katovej bašty) alebo päťdňový tvorivý workshop v spolupráci so spoločnosťou Azyl, počas ktorého bude uvedené pásmo filmov Best of Azyl a na záver sa premietnu a ocenia filmy, ktoré vzniknú počas festivalu.

Tradičnú cenu Hercova misia si prevezme Petr Nárožný, Cenu prezidenta festivalu udelia režisérovi filmu Jánošík Jaroslavovi Siakeľovi in memoriam.

Ak váhate, či prísť do Košíc, tak vedzte, že určite sa to oplatí. Len štyri zahraničné filmy z programu boli totiž v čase uzávierky tohto čísla zaradené i do slovenskej distribúcie.

mu
foto: Art Film Fest

Medzinárodný festival animácie Fest Anča sa uskutoční online 1. až 4. júla  a vzhľadom na zlepšujúcu sa pandemickú situáciu v regióne, umožnia vstup aj pre obmedzený počet návštevníkov. Minulý rok sa konal naživo v neskoršom augustovom termíne ako jeden z mála veľkých letných aj filmových festivalov na Slovensku. Tentoraz sa organizátori rozhodli vrátiť k tradičnému termínu konania aj za cenu netradičnej formy.

„Už v marci sme museli spraviť rozhodnutie o online podobe festivalu. Niekoľko týždňov nám trvalo, kým sme si interne overili, či to vôbec bude možné. Sme veľmi radi, že sa nám podarilo získať licencie na kompletný program,“ hovorí pre Film.sk Eva Vozárová, PR manažérka festivalu, ktorého 14. ročník nájde útočisko na španielskej online platforme Festhome.com. Filmy budú dostupné pre divákov zo Slovenska, v niektorých sekciách aj pre divákov z iných európskych krajín. „Online podoba nie je náš vysnívaný scenár, veľmi sme dúfali, že sa budeme môcť stretnúť so všetkými v Žiline. Na druhej strane by sme si priali, aby to ľudia zobrali aj z pozitívnej strany – to najzaujímavejšie zo svetovej a slovenskej animácie príde za nimi až domov. Pre tento ročník sme sa zároveň rozhodli, že filmy aj väčšina sprievodného programu zostanú na internete dostupné do 11. júla. Takže diváci si filmy budú môcť pozrieť aj neskôr,“ ozrejmuje Vozárová. „Keďže sa pandemická situácia v Žiline po dlhom čase zlepšila a dochádza k uvoľneniu opatrení, rozhodli sme sa, že počas festivalového víkendu umožníme návštevníkom vstup aj naživo, v obmedzenej miere (do naplnenia povolenej kapacity) a v prísnom režime,“ aktualizovala Vozárová informácie pred uzávierkou čísla. Divákom, ktorí chcú mať istotu, že uvidia všetko, čo si z programu vybrali, organizátori odporúčajú uprednostniť online verziu podujatia.

„Fest Anča sa pripravuje celoročne. Po skončení jedného ročníka hneď začíname pripravovať ďalší. Do istej miery ho plánujeme už pred realizáciou toho aktuálneho, lebo niektoré termíny treba riešiť vo veľkom predstihu,“ hovorí Vozárová a dodáva, že prvým dôležitým dátumom je Call for Entries, výzva na prihlasovanie filmov do súťažných a nesúťažných sekcií. Tá sa zvyčajne spúšťa v októbri a uzatvára v januári. Všetky filmy posudzuje výberová komisia. „Výber sa snažíme urobiť každý rok do konca marca alebo začiatku apríla, keď oznamujeme zostavu filmov, ktoré sa dostali do súťažných a nesúťažných sekcií aktuálneho ročníka. Tento rok sme oficiálny výber zverejnili už 11. marca. Vtedy sa aj začína hlavná kampaň – oznamuje sa téma ročníka, zverejňuje sa hlavný vizuál,“ vysvetľuje PR manažérka festivalu.

Výberovú komisiu tvorili tento rok programová riaditeľka festivalu Ivana Sujová, dramaturg Jakub Spevák a scenárista Peter Gašparík. Vyberali z 1 244 prihlásených filmov zo 67 krajín. Slovenských filmov sa prihlásilo 40. Jeden z nich, Priestory Andrey Gabajovej, sa dostal aj do hlavnej súťaže. V samostatnej slovenskej súťaži sa predstaví aj Home Sweet Home minuloročného víťaza Davida Štumpfa a videoklipy Čisté tvary: LEŤ (r. Marián Vredík) a Prezident Lourajder: Osud (r. Matej Mihályi), ktoré sa o cenu uchádzajú aj v medzinárodnej sekcii animovaných videoklipov.

„Zaujímavé bolo, že viacero slovenských prihlásených filmov nepochádzalo z oficiálnych produkcií alebo vysokých škôl, ale napríklad zo základných umeleckých škôl a stredných škôl, teda od mladých neprofesionálnych animátorov,“ približuje Vozárová. Taký je aj film Jakuba Mereša Nepozvaní hostia, ktorý vybrali do slovenskej súťaže. Ďalšie predstaví nesúťažná panoráma.

Stabilnou súčasťou programu sú kolekcie pre detských divákov vrátane takto ohraničenej medzinárodnej súťaže krátkych animovaných filmov, ako aj snímky pre náročného diváka (Anča v Mordore) alebo výber tých najdivnejších (Anička v krajine zázrakov) a najkratších titulov (Extrémne krátka sekcia extrémne krátkych filmov). Sekcie Krátky animovaný dokument, Súčasná abstraktná a nenaratívna animácia a Anča v rúšku odzrkadľujú, čo sa v animácii alebo spoločnosti práve deje. Témou aktuálneho ročníka sú tradície. „Tému definujeme obvykle veľmi krátko po ukončení predchádzajúceho ročníka a niekedy je známa aj viac ako rok vopred. Už teraz vieme, akú tému bude mať ročník 2022,“ hovorí Vozárová. „Debata prebieha na viacerých úrovniach – na úrovni programového oddelenia Fest Anče a čiastočne je to aj celofestivalová záležitosť. Debatujeme o tom, aké témy sú podľa nás aktuálne a ktorým by sme sa mali venovať – nejak ich odzrkadliť v programe festivalu a napojiť na ne zaujímavé pohľady práve cez animáciu. Niekedy to vznikne veľmi spontánne, napríklad téma minulého ročníka Deň po vznikla práve takto pri voľnej diskusii v rámci debriefingu po aktuálnom ročníku. Ten nás všetkých úplne vyčerpal, takže to prirodzene vyústilo aj do témy,“ opisuje Vozárová.

Kurátorkou tematickej sekcie posledných dvoch ročníkov bola česká kritička a teoretička animovaného filmu Eliška Děcká. „Tento rok sme sa rozhodli tematickú sekciu kurátorovať sami. Myslím si, že to bude veľmi zaujímavé. Kurátor, ktorým je Jakub Spevák, má celkom voľné ruky pri výbere filmov, ktoré podľa neho zaujímavým spôsobom stvárňujú tému tradícií,“ hovorí Vozárová. „Mám pocit, že na Slovensku je to dosť dôležitá téma, ktorú treba obracať a otvárať nielen z pohľadu spoločensko-politického, prípadne hodnôt konzervatívnych verzus liberálnych. Chceme sa na ňu pozrieť ešte širšie. Programová sekcia bude zostavená z viacerých špecializovaných podsekcií, z ktorých každá otvorí jeden z možných pohľadov na tradície. Samozrejme, téma sa odzrkadlí aj v ostatných častiach programu, v celovečerných filmoch i v sprievodnom programe. Spomeniem napríklad premietanie filmu Krvavá pani zo zbierok Slovenského filmového ústavu s hudobným sprievodom kapely KIN alebo čítačky, ktoré budú pracovať takisto s témou tradičného materiálu, napríklad z Dobšinského ľudových rozprávok,“ ozrejmuje PR manažérka festivalu. „Ďalší zaujímavý aspekt témy sú slovenské večerníčky a tradícia slovenskej animácie. Odkazuje na ne aj náš festivalový vizuál s obľúbenými postavičkami zo slovenských večerníčkov. A v spolupráci s RTVS sa nám podarilo zostaviť prierez históriou večerníčkovej tvorby na Slovensku od 60. rokov. Budú rozdelené do niekoľkých sekcií nielen pre detské publikum, ale aj pre dospelých,“ uzatvára Vozárová.

Fest Anča každoročne ponúka okrem jedinečnej atmosféry a bohatého programu aj možnosti na neformálne stretnutia s tvorcami animovaných filmov a pomáha združovať animátorskú komunitu. Tento aspekt podujatia musel pre tento ročník ustúpiť. Všetko ostatné ostáva.

Jaroslava Jelchová
foto: Fest Anča