JÁN KLIMO

 

Herec a režisér divadelných inscenácií Ján Klimo nie je v prostredí kinematografie neznámy, hoci si zahral len menšie úlohy v dvoch desiatkach filmov. Jeho meno sa spája s televíziou, rozhlasom, dabingom a takmer v šesťdesiatich dokumentárnych filmoch nahovoril komentár. Stál skôr v pozadí, no jeho hlboký hlas počujeme dodnes. Tento mesiac si pripomíname jeho nedožitých sto rokov. 

Ján Klimo študoval na lekárskej fakulte, no vášeň k umeniu ho zaviala iným smerom. V oblasti filmu debutoval v roku 1948 vo veselohre Václava Wassermana Čertova stena. V komediálne ladenom príbehu ľúbostného trojuholníka si zahral náčelníka tatranských lyžiarovpopri takých hereckých bardoch, akými boli Andrej Bagar, František Zvarík a Július Pántik. Bolo to v čase jeho začiatkov, keď pôsobil ako člen činohry Štátneho divadla v Košiciach.

Neskôr hral Klimo v dielach rôznych žánrov, najviac rolí stvárnil v 50. a 60. rokoch minulého storočia. Účinkoval vo filmoch Vladimíra Bahnu Posledná bosorka (1957), Zemianska česť (1957) a Dom na rázcestí (1959), no aj v divácky vďačných komédiách Dáždnik svätého Petra (1958) Frigyesa Bána, Skalní v ofsajde (1960) Jána Lacka, v dráme Kapitán Dabač (1959) Paľa Bielika, v pozoruhodnej filmovej adaptácii divadelnej hry Petra Karvaša Polnočná omša(1962) bol hlasom rozprávača, neskôr hral aj v dobrodružnom príbehu Sebechlebskí hudci (1975) Jozefa Zachara. V spolupráci so Zacharom nakrútil aj svoj posledný film pre veľké plátno. Stvárnil postavu učiteľa v adaptácii rovnomenného románu Jána Navrátila Lampáš malého plavčíka (1984), ktorý zobrazoval život slovenských lodníkov na Dunaji v čase druhej svetovej vojny z pohľadu šesťročného chlapca.

V roku 1955 Ján Klimo nahovoril spolu s ďalšími hereckými kolegami komentár k dlhometrážnemu dokumentárnemu filmu Stanislava Barabáša Za slobodu o boji československého ľudu v Slovenskom národnom povstaní. Predurčoval ho na to nevšedne znejúci hlboký hlas, ktorý bolo v tomto období i neskôr počuť z desiatok ďalších filmov. Znel z pozoruhodných dokumentov Štefana Uhra Učiteľka (1955), čo bol umelecký filmový portrét ženy, ktorá zasvätila celý život deťom, alebo Tu kráčajú tragédie (1957) o deťoch, ktoré prišli o svoje detstvo skôr, než ho začali žiť. Načítal aj komentár k dokumentárnemu filmu Človek z Málinca (1959) Rudolfa Urca, ale i k filmom mnohých ďalších dokumentaristov, ako boli Pavel Čalovka, Jaroslav Pogran, Ivan Húšťava, Miroslav Horňák, Ladislav Kudelka či Vladimír Čech. 

Práve pre výnimočnú farbu hlasu sa Klimo uplatnil aj v rozhlase, spôsob prednesu mu umožnil stať sa dobrým recitátorom, podobne ako si pamätáme hercov Karola Machatu, Ladislava Chudíka i ďalších. V dabingu bol od 60. rokov jedným z kmeňových hercov. „Zrelý hlasový prejav ho predurčil stvárňovať dramatické postavy robustného charakteru v rozhlasových hrách, rozhlasových dramatizáciách a úpravách najmä klasických diel. Vytvoril aj veľa náročných charakterových postáv,“ uvádza sa v Encyklopédii dramatických umení Slovenska

Široké pole pôsobnosti poskytla Klimovi televízia. Účinkoval v mnohých televíznych inscenáciách, napríklad v adaptácii historickej drámy Roberta Bolta Muž pre každé počasie (1964), ktorú režírovala prvá slovenská divadelná režisérka Magda Husáková-Lokvencová, alebo v televíznej inscenácii hry Andrého Picota s kriminálnou zápletkou Len jeden bude žiť (1970), ktorú nakrútil Franek Chmiel. Účinkoval aj v Chmielovom televíznom filme Chlap prezývaný Brumteles (1982), ku ktorému sa Slovenská televízia v reprízach rada vracia. Celkovo hral asi v stovke televíznych filmov a seriálov, k posledným patrí videofilm podľa novely Etely Farkašovej Priateľstvá padajúceho lístia (1998) režiséra Juraja Nvotu. 

Súčasťou životnej cesty Jána Klima bola v začiatkoch jeho kariéry aj práca divadelného režiséra. Tú nemožno nespomenúť, pretože na konte má desiatky divadelných inscenácií. Keď ho zlákala réžia, pôsobil v rokoch 1951 až 1953 ako asistent réžie v činohre SND a od roku 1953 ako režisér na Novej scéne, kde sa neskôr stal umeleckým šéfom činohry. Po odchode z divadla v roku 1967 tvoril v slobodnom povolaní a pôsobil aj na Divadelnej fakulte VŠMU.

sim
foto: 
archív SFÚ/Margita Skoumalová, Zuzana Mináčová 

Vladimír Zimmer

Vladimír Zimmer patrí k filmárom, o ktorých možno povedať, že sú rovnako starí ako slovenská kinematografia. Nielenže sa narodil v roku 1921, keď vznikol prvý celovečerný hraný film Jánošík, ale bol aj svedkom viacerých dôležitých etáp vývoja slovenského filmu – od čias spoločnosti Nástup, kde začal pracovať v roku 1944, až do roku 1990, keď vo veku nedožitých 70 rokov zomrel.

Vladimír Zimmer sa podľa vlastných slov dostal k filmu v roku 1943 vďaka štipendiu vypísanému Medzinárodnou filmovou komorou a sprostredkovanému účastinnou spoločnosťou Nástup. Zimmer tak absolvoval pobyt na Filmovej akadémii v Berlíne i prax v babelsberských filmových ateliéroch. Od mája 1944 potom pre Nástup pracoval. V spolupráci s Paľom Bielikom alebo Vladimírom Bahnom nakrútil v rokoch 1944 – 1945 prvé krátke dokumentárne filmy – Odkazy minulosti podľa Bielikovho scenára či Čierne umenie o tlačiarenskom a reprografickom umení a Kvapku slnka o slovenskom vinohradníctve (oba podľa Bahnových scenárov); krátky film o leteckých modelároch Orlím vzletom bol už jeho autorským dielom. 

Po vojne sa presunul do novozaloženej Slovenskej filmovej spoločnosti, kde nakrútil film o všeslovanskom zlete Devín (1945), portrét povojnového hlavného mesta Bratislava – mesto slobodné (1945) či osvetový film o predškolských zariadeniach Svet najmenších (1946). V rokoch 1948 až 1950 boli jeho nástupové filmy pre nevyhovujúci uhol pohľadu a únikovú tematiku stiahnuté z distribúcie. Možno aj preto vytvoril v roku 1950, už pod hlavičkou Československého štátneho filmu, jeden z exemplárnych titulov dokumentárneho schematizmu, krátky dokument Úderník s emfatickým komentárom, ktorý ostro kontrastoval s portrétom introvertne pôsobiaceho baníka-úderníka Michala Ogurčáka z Rudnian, usilovne pracujúceho v bani a po večeroch vymýšľajúceho „zlepšováky“ na zvýšenie efektivity ťažby železnej rudy.

V tom čase sa však už Vladimír Zimmer viac než réžii dokumentárnych filmov venoval filmovej produkcii. Ako vedúci výroby sa podpísal pod vznik takých snímok, akými sú Bielikove Vlčie diery (1948), Priehrada (1950), Štyridsaťštyri (1957) či dvojdielny Jánošík (1962  1963), ale nestránil sa ani ľahších žánrov, či už to bol muzikál Rodná zem (1953), alebo komédie ako Štvorylka (1955) a koprodukčný Dáždnik svätého Petra (1958). Filmovej produkcii z praktického hľadiska, navyše s detailným výpočtom kompetencií všetkých výrobných profesií od prípravných prác až po postprodukciu, venoval v roku 1964 rozsiahly učebný text Film vo výrobnej praxi. Bol takmer až úradnícky dôsledný – vybavil ho dokonca prílohami v podobe príkladov pracovných zmlúv či smernicou o odmeňovaní komparzistov.

Napokon, o komparze a vedľajších úlohách toho Vladimír Zimmer vedel pomerne veľa. Pozíciu figuranta a typového herca si vyskúšal až pätnásťkrát – so svojou dobromyseľnou, otvorenou tvárou si zahral doktora Rážnika vo Štvorylke, mzdového účtovníka vo filme Čert nespí (1956), hradného pána v rozprávke Pán a hvezdár (1959), objavil sa aj v Dáždniku svätého Petra či v Kapitánovi Dabačovi (1959).

Po roku 1963 bol už Zimmer predovšetkým riadiacim pracovníkom s veľkými plánmi: pracoval ako námestník riaditeľa Československého filmu v Bratislave, riaditeľ filmových ateliérov na Kolibe i ministerský splnomocnenec pre ich výstavbu. 

V roku 1971 podpísal svoj posledný krátkometrážny film Pieseň o slovenskom víne, ktorým sa vrátil k téme jedného zo svojich prvých dokumentov, a v roku 1986 sa poslednýkrát objavil ako figurant vo filme, tentoraz v role chudorľavého muža v komédii Utekajme, už ide! Dušana Rapoša. Napriek tomu, že sa v druhej polovici 80. rokov odobral na dôchodok, organizačne nezaháľal: založil napríklad Klub filmových dôchodcov a svoje skúsenosti so špecifikami slovenskej produkcie hraných filmov zaznamenal spolu s inými „otcami-zakladateľmi“ v memoárovom zborníku Spomienky na začiatky tvorby slovenského filmu.

Mária Ferenčuhová
foto: archív SFÚ/Milan Kordoš