Ľudmila Cviková

filmová konzultantka a kurátorka, riaditeľka festivalu CinEdu

Slovensko bolo asi jedinou európskou krajinou, ktorá nemala špecializovaný festival filmov pre deti a mládež. Tak som sa do toho pustila. Všetci chválili skvelý nápad, ale silného partnera, ktorý by festival podporil, sa mi nájsť nepodarilo. Môžem priniesť know-how, energiu aj kontakty, ale bez silného partnera to nepôjde. Ani festival v Zlíne, ktorý si budoval tradíciu desaťročia, sa bez neho nezaobíde. 

Oproti Zlínu a jeho klasickému formátu to chceme robiť trochu inak. Plánov je veľa. Chceli by sme, aby na predstavenia chodili školy z okolia. Oslovili sme riaditeľov v regióne, a keď sa festival bude konať, príde naň niekoľko stoviek žiakov. Ak nebudú platiť obmedzenia, že v kine Považan môže byť iba 25 detí. Tento rok máme v programe festivalu CinEdu (21. – 26. 6., Nové Mesto nad Váhom) tri filmy s témou prírody a životného prostredia, sú k nim pripravené úvody aj diskusie po nich. Riaditelia pochopili, že privážame nekomerčné, kvalitné filmy, ktoré si deti na internete samy nenájdu. Nenájdu ich ani v multiplexoch. Naši distribútori siahajú väčšinou po komercii. 

Chceme ukázať, že pre deti a mládež vznikajú aj iné filmy než niekoľko amerických, ktoré sľubujú zisk. Samozrejme, v distribúcii sa objaví i zopár výnimiek, uvádza ich napríklad Asociácia slovenských filmových klubov. Sú tu aj rôzne chvályhodné iniciatívy, ako Bienále animácie Bratislava, Filmový kabinet deťom, ale chýba systematická práca s detským divákom a jeho filmová výchova. O to viac, že pohyblivé obrázky sú dnes súčasťou života detí od veľmi skorého veku. Učíme ich porozumieť literatúre, majú výtvarnú aj hudobnú výchovu, neučíme ich však porozumieť filmovému umeniu. V mnohých európskych krajinách to robia. Stačí sa pozrieť hocikam – do Česka, Holandska, Dánska, Francúzska alebo Poľska. Tieto a mnohé ďalšie európske krajiny si uvedomujú význam filmovej gramotnosti najmladšieho publika a rozvíjajú ju. Varšavský festival pre deti kúpi a uvedie desiatku filmov, ktoré po festivale putujú ako programový výber po tridsiatke miest, organizujú sa aj školské predstavenia. Mám podobný sen a ambíciu, aby náš festival cestoval, ale sama túto káru nepotiahnem. 

Festival filmov pre deti a mládež, ktorý zameria pozornosť mimo najkomerčnejšej ponuky, nebude asi nikdy zarábať veľké peniaze. Za kvalitné filmy z posledného roka pýtajú majitelia práv stovky eur, granty sú nastavené tak, že filmy by možno aj podporili, ale nedá sa z nich platiť za prácu. Ľudia, ktorí to robia, však nevedia žiť zo vzduchu. Pritom keby sa takýto festival rozbehol, nemusel by nevyhnutne ísť do mínusu a začal by si na seba do istej miery zarábať. Keď sme spravili prvý ročník CinEdu, deti aj učiteľky vychádzali z kina s nadšením: „Fíha, aj takéto filmy pre deti a mládež existujú?“ To bola najväčšia odmena a dôkaz, že dopyt tu je. 

Prostredníctvom filmu môžeme s deťmi komunikovať. Keď im ponúkneme snímky, s ktorých hrdinami sa vedia identifikovať, ich problémy sú im blízke a diskutujeme s nimi o tom, čo videli, vedia, že ich ako dospelí berieme vážne. Filmy im môžu otvoriť obzory, učiť ich o iných kultúrach, v diskusii sa učia verejne vyjadrovať svoj názor. Kultúrna hodnota, ktorú by sme získali tým, že deti na Slovensku pravidelne pritiahneme do kina, sa nedá vyčísliť. Máme však o to záujem?