Pokračovanie obsahu:

ZBOJNÍK PIŠTĚK ALEBO POLITIKUM JÁNOŠÍKA

Ako monografistka Paľa Bielika budem asi ku kastingu nášho prvého filmového Jánošíka od bratov Siakeľovcov prirodzene predpojatá. Vyrástla som na Bielikovom Jánošíkovi, skutočne podarenom kinematografickom stelesnení ľudového hrdinu, ktorý vo svojej dobe uhranul mnohých recenzentov Fričovho filmu. Bielika v Jánošíkovi, skvele utrafené obsadenie roly, chválili Fričovi kritici naprieč politickým spektrom. A tak ma Pištěkov plnoštíhly Jánošík „sťa slon v porceláne“ zo staršej filmovej verzie našej legendy nemohol uchvátiť.

Vlastne som tento film asi v celku nikdy nevidela. Históriu jeho znovuobjavenia v Závodného chicagskej garáži a peripetie jeho návratu na Slovensko, tie som poznala. Podobne ako rôzne fragmenty a fotografie z filmu. Nejako periférne som ako študentka dejín filmu vnímala aj teóriu o dvoch koncoch, napokon vyvrátenú, aj to, že sa film natáčal dvomi kamerami... Celý ten silný historiograficko-hagiografický nános (a najmä fotka Pištěka-Jánošíka!) akosi zablokoval moju zvedavosť, a tak mi ani nenapadlo sa k filmu vrátiť. K jeho rekonštrukcii. A tak ho poctivejšie vlastne pozerám až dnes – a čo vidím? Filmársky i z hľadiska réžie veľmi primitívne, hoci v tej neohrabanosti celkom pôvabné traktovanie zbojníckej legendy s naozaj dosť komickým, vyslovene neheroickým Jánošíkom, natlačeným do prasknutých nohavíc... Vypapaný hejsek Pištěk v role Jánošíka – to je predsa rúhanie! Že by to divákom fakt nevadilo? Alebo v tom čase ešte nebolo intelektuála, ktorý by vec tematizoval? Ktovie.

Nešlo len o to, že by Slovensko nemalo hercov. Veď ochotnícke divadlo bolo hádam v každej dedine. Ako neskôr spomínal Bielik, aj v jeho rodnej Senici ochotníčilo hádam všetko, čo nekrívalo. Bola to však iná kultúra. Ochotnícke divadlo a profesionálny film, to boli dva odlišné svety. Ešte v päťdesiatych rokoch sa o slovenskej hereckej kultúre hovorilo ako o herectve praskajúcich kulís. Ten nepomer musel byť začiatkom dvadsiatych rokov ešte výraznejší. Zrejme aj preto obsadili Siakeľovci do hlavnej roly českého filmového profesionála. Kasting to nebol najšťastnejší, a tak prekvapuje, že sa veľmi „nerozporoval“ – alebo len v kuloároch. To, že Jánošík v daných podmienkach vôbec vznikol, zrejme umlčalo eventuálnu kritickosť viazanú na hlavného predstaviteľa. O to zábavnejšie je prečítať si po rokoch Pištěkovu blazeovanú spomienku na nakrúcanie v podmienkach slovenského diletantizmu: „Pri najväčšej domýšľavosti nechcem sa domnievať, že by som sa vtedy bol pre postavu Jánošíka, ako vzhľadom, tak aj vtedajším hereckým prejavom hodil. Hrdina filmu a najmä kladný hrdina – to musel byť bezpodmienečne fešák. A to som vtedy pred štyridsiatimi rokmi bol!“[1] A na margo amatérskej produkcie: „Rozsudek nad Jánošíkem a poprava byli primitivně sehrány rovněž v Praze, pod Černínským palácem, mezi Loretou a františkánským klášterem. Tento závěr byl nejtrapnější. Chudý vařil z vody.“[2]

Každá doba mala o Jánošíkovi svoju vlastnú predstavu. Prečo si však Siakeľovci nenašli vhodnejšieho zbojníka? Alebo aspoň nedonútili/nepoprosili Pištěka, aby pár kíl zhodil? Podľa informácií, ktoré máme a ktoré aktuálne kriticky prefiltrovala Renáta Šmatláková zo Slovenského filmového ústavu, Pištěk nebol prvou voľbou na úlohu Jánošíka. Bol do roly dohodený „po známosti“, vynegociovaný z inej produkcie.[3] Amerikáni boli vlastne radi, že sa im do hlavnej roly podarilo zohnať (vôbec nejakého) profesionála, ktorý (by) ich v podstate prvolezeckému podniku dodal istý profi kredit. Americkej slovenčine Jerryho Siakeľa nie všetci (českí herci) rozumeli, a tak vraj Pištěk vypomáhal aj s réžiou.[4] Málo sa pripomína aj to, že v Amerike sa film distribuoval vlastne len medzi krajanmi. Nielen preto, že neboli peniaze na americkú verziu, ale zrejme i preto, že to nebol film, ktorý by obstál v profesionálnej konkurencii. Doma sa zas Jánošík zrejme dosť rýchlo „trezoroval“ ako záloh nesplatených dlhov.

Vráťme sa však k stelesneniu hlavného hrdinu. Pravda je, že imidž Jánošíka, tak ako ho poznáme (ako vrkočatého fešáka v kroji), sa vlastne utváral a konvencionalizoval práve prostredníctvom Bielika. Na rozdiel od Plicku, ktorého sviatočný obraz Slovenska vo filme Zem spieva označovali niektorí domáci ľavicoví intelektuáli dokonca za gýčový, Bielikova národopisná „cifrovanosť“ akosi neprekážala, taký uchvacujúci bol predstaviteľ Jánošíka. Pritom v druhej polovici tridsiatych rokov, v období narastajúcej kritiky čechoslovakizmu i šovinizmu prikurovaného Nemeckou ríšou, bolo už obsadenie hlavnej roly aj vecou politickej diplomacie. Zle utrafený predstaviteľ – napríklad málo charizmatický Zvonimír Rogoz ako predstaviteľ titulnej postavy v životopise Štefánik (1935) – bol už zjavným politickým faux pas a českí filmoví producenti neboli tak hlúpi, aby si to neuvedomovali. Zvlášť ak im to slovenské prostredie v recepcii filmu neustále pripomínalo. Sebavedomá filmová kritika, ktorej sa v tridsiatych rokoch príležitostne venovali viacerí intelektuáli, mala aj v prípade zbojníckej družiny okolo Bielika-Jánošíka, obsadenej rutinérmi z Barrandova, tentoraz už prísnejšie oko. V Eláne to formuloval Smrek, podľa ktorého „napríklad Jindřich Plachta je jednako len čudný horský chlapec, ktorý má zvŕtať valaškou a tančiť odzemok. Vari raz na vždy sa dokazuje: do slovenského filmu len slovenských hercov, tak pre mentalitu ako i pre reč.“[5]

Dnes sa nám to môže zdať úsmevné, ale Jánošík dlhodobo fungoval ako silné politikum. Otvorene či podprahovo sa v ňom cenili a situačne aktualizovali rôzne obsahy. Aj slovenský štát s ním mal ideologické problémy. Cenil si v ňom jeho nacionálny apel. Zároveň ho však znepokojovali jeho „disentné“ obsahy. Na jednom stretnutí Štátnej rady to vyjadril správca Spolku svätého Vojtecha Ján Pöstényi: „Ďalej prosím čo najmenej dávať film o Jánošíkovi. To vyvoláva komunizmus a rebéliu. Celý film je výchova ku komunizmu. Máme krajšiu minulosť. Nerobme z jedného zbojníka národného hrdinu. Taký film treba pomaly vyradiť.“[6]

Komunista-nekomunista, slovenský štát Jánošíka potreboval. Vyplývalo to z povinnosti uvádzať v kinách slovenské programy. Nástup ako monopolný distribútor nemal k dispozícii veľa domácich titulov a film s národnooslobodzovacou témou sa veľmi dobre osvedčoval v propagačnej práci. Napríklad začiatkom štyridsiatych rokov sa Fričov Jánošík s Bielikom púšťal na prinavrátených územiach severného Slovenska, tak trochu na truc poľskému publiku, ktoré malo iste svoju (nacionálnu) predstavu Jánošíka. Jánošíka malo v ponuke aj kočovné kino Úradu propagandy, ktoré distribučne pokrývalo nekinofikované územia Slovenska, a v úzkom prepise určite aj Školfilm. A Jánošík sa premietal i slovenským vojakom na východnom fronte. Bol v ponuke tzv. frontových kín ako vzpruha či na zahriatie sŕdc mladých mužov bojujúcich ďaleko od domova. 

Lenže: Jánošík bol vzdorovitý hrdina! Nabádal k neposlušnosti. Dokladá to recepcia Jánošíka koncom vojny na povstaleckom území. Oficiálna distribúcia film z ponuky kín na „odbojných“ územiach pre istotu sťahovala. A naopak, na oslobodenom území, ktoré prešlo pod SNR, sa už popri sovietskych filmoch opäť nasadzoval aj Jánošík. Po vojne sa ním „kortešovalo“ pri slovensko-maďarskej výmene obyvateľstva v prihraničných zónach a bol aj jedným z prvých filmov „očisteného“ repertoáru, premietaných v kinách oslobodeného Československa. 

Stále tu však hovoríme o Jánošíkovi Martina Friča! Kedy sa stratil a kedy presne zmizol z distribúcie Siakeľov Jánošík, nie je jasné. Podľa neskorších údajov sa ešte v roku 1940 jeho slovenská kópia na Slovensku nachádzala. Ale či sa aj premietala? Kedy zmizla, zničila sa? Na tieto otázky nemáme odpoveď. Filmové kópie sa po obohratí v kinách, po určitom počte projekcií bežne chemicky likvidovali. Stávali sa hoci krémom na topánky. Išlo o štandardný recyklačný proces. Film bol spotrebným tovarom, historické povedomie o ňom ešte neexistovalo, niečo také ako nedotknuteľná archívna kópia (dnes sacrum národnej kinematografie) sa začalo opatrovať až neskôr. U nás bol pionierom tohto „uvedomovacieho“ procesu Ivan Rumanovský – záchranca archívov i reštaurátor mnohých archívnych filmov. A spolu so Štefanom Vraštiakom aj jeden z veľkých propagátorov nemého Jánošíka z roku 1921. 

Z Jánošíka bratov Siakeľovcov sa stalo politikum až neskôr, po jeho znovuobjavení koncom šesťdesiatych rokov. Pátranie po ňom, jeho objavenie a dobrodružný návrat do vlasti máme zmapované do posledného detailu. A tá pompa okolo! Počnúc sedemdesiatymi rokmi je Siakeľov primitívny Jánošík z roku 1921 súčasťou všetkých dôležitých osláv slovenskej kinematografie. Veď príbeh ľudového hrdinu je kádrovo ideálnym štartom mladej socialistickej kinematografie. Navyše, nezabúdajme, že v roku 1921 nevznikol len Jánošík, ale i Komunistická strana Československa! Bolo celkom „sympatické“ (?) si túto zhodu okolností sem-tam pripomínať, podobne ako účasť komunistov pri kastingu filmu a bratskú výpomoc českej kinematografie pri jeho vzniku.[7] Objavením a reštaurovaním Jánošíka sa zároveň do istej miery legitimizovala aj práca filmového archívu, jeho inštitucionálna opodstatnenosť v štruktúre socialistickej kultúry. 

S trochou irónie by sme mohli povedať, že po objavení Jánošíka sme už radšej ani nič iné nehľadali, tak pekne, zocelene a (teleo?)logicky vyzerala naša kinematografia s takýmto „nástupom“. S takýmto symbolickým vykročením... Veď ako by to už vyzeralo, keby sa prvým filmom našej kinematografie (ak by sa nebodaj objavilo!) stalo také Strídža spod hája (1922)? Alebo Pajácov osud (1925)? Alebo nejaký Únos (z rodinného archívu „buržujov“ Schreiberovcov)? Iste, dal by sa pekne „napojiť“ na iné filmové či historické únosy v našich dejinách (kinematografie), napríklad na ten z filmu Barbory Berezňákovej Skutok sa stal (2019).

Ako vidieť, aj dejiny slovenského filmu majú svoj apokryfný potenciál. A hoci sa dnes, najmä vo svojej prvej polovici, zdajú už uzavreté, nemusí to byť definitívne tak. Stačí trochu (jánošíckeho) vzdoru, lepší inštitucionálny zicflajša viac predstavivosti... Alebo zvedavosti? Aj keď viac filmov v raných vrstvách našej kinematografie už asi neobjavíme – hoci ktovie... Skúmal niekedy niekto argentínsku batožinu našej povojnovej politickej emigrácie? Prinajmenšom môžeme skúmať a rekonštruovať jej historicky premenlivé obsahy. 

Petra Hanáková, filmová historička
foto: archív SFÚ