Filmová choreografia – od jednotlivca k celku

Počas prechádzky večernou Prahou nakukli mladá režisérka Mária Pinčíková a jej produkčný Peter Baran – vtedy stážisti v Českej televízii – do vysvietenej telocvične. Zbadali tam oddiel dôchodcov, nacvičujúcich zostavu na všesokolský zlet. Ten pohľad ich tak nadchol, že si s náčelníkom oddielu hneď dohodli stretnutie. Tak vznikol nápad nakrútiť dokumentárny film Na značky!.

V tom čase Mária Pinčíková nevedela o spolku Sokol takmer nič. Priťahovala ju jednak spektakulárnosť jeho masových zostáv, jednak veková rôznorodosť cvičencov. „Predstavte si to: pätnásťtisíc ľudí trénuje šesť rokov na osemminútové vystúpenie. Všetci v rovnakých dresoch. Zaujalo ma to medzigeneračné spojenie. Na jednej strane deti, na druhej deväťdesiatroční ľudia,“ hovorí režisérka o námete svojho filmu.

Snímka Na značky! však nie je len obyčajným záznamom XVI. všesokolského zletu z júla 2018. Skrýva sa za ním oveľa viac: komunitný duch aj vôľa prispieť vlastnou troškou k niečomu veľkému. „Aj keď sme každý nedokonalý,“ vraví – nielen o filme – Mária Pinčíková, „ak sa spojíme a možno pritom aj potlačíme svoju jedinečnosť, môžeme byť súčasťou dokonalého celku. A tak sme aj my postupovali od jednotlivca k celku.“ Ako protagonistov si vybrala dospievajúceho plachého Radka a staršieho trénera Mirka, ktorých doplnili ďalšie postavy a postavičky – slovenská sokolka Milka, režisér prenosu slávnostného programu, novinár či 96-ročná pamätníčka prvorepublikových zletov.

Rozhodnutie nakrútiť nielen prípravy na všesokolský zlet, ale aj celý ceremoniál, si zo strany Pinčíkovej vyžiadalo špecifický prístup: „V istom bode som si uvedomila, že nemôžem byť ako režisérka na piatich miestach naraz. Po dôkladnom výbere postáv a napísaní bodového scenára s Jakubom Medveckým som oslovila ,podrežisérovʻ a každému som priradila jednu postavu. Vedela som, že by to mali byť šikovní tvorcovia s pochopením pre tému, ktorých si vážim a ktorí sú zároveň schopní pracovať v rámci vyššieho celku – jedného filmu. Chcela som, aby boli dvaja zo Slovenska a dvaja z Česka. Takisto som vedela, že Radkovu líniu treba zveriť ,hranému‘ režisérovi,“ prezrádza Pinčíková.

Za spolupracovníkov si vybrala Juraja Šlauku a Mira Rema, z českej strany to boli Duc Vit Duong a Jaroslav Kratochvíl. Šéfkameramankou filmu bola Denisa Buranová. Projekt produkčne zastrešila spoločnosť PubRes. „Námet bol výborný, ale presvedčila ma najmä ich nesmierna zanietenosť, energia, s ktorou sa do projektu vrhli, a najmä to, že vedeli, čo chcú a ako. Debutujúca režisérka dokázala presvedčiť aj skúsených režisérov, kameramanov a strihačov, aby sa s ňou do tohto jedinečného dobrodružstva pustili. Nedalo sa ostať bokom,“ hovorí producentka Zuzana Mistríková.

Česko-slovenská téma filmu i česko-slovenský štáb charakterizujú aj viaceré predošlé projekty spoločnosti PubRes, ktorá čoraz častejšie spolupracuje aj s tvorcami najmladšej generácie – pred filmom Na značky! napríklad na dokumentárnom debute Terezy Nvotovej Mečiar. „Vzhľadom na potenciál ponúknutého materiálu sme mali pocit, že pri týchto filmoch chceme byť, a najmä, že by sme im vedeli reálne pomôcť nielen získavaním zdrojov, ale aj ako kreatívni partneri,“ hovorí Zuzana Mistríková. „Skúsenosť s Terezou Nvotovou nám potvrdila, že sa mladých (nielen) filmárok netreba báť, že to môže i nás niekam posunúť. Že dáva zmysel vytvárať novej generácii priestor a inšpirovať sa jej pohľadom na svet a film. A čo sa týka česko-slovenských tém – my sme do sveta filmu vstúpili vďaka tomu, že nám viacerí českí producenti ponúkli šancu byť ,pri tomʻ. A tak sa prirodzene naďalej pohybujeme najmä v česko-slovenskom prostredí. Pri filme Na značky! je to však zásluha Márie a jej kolegov – to oni prišli s témou, ktorá je dokonca viac doma v Čechách ako na Slovensku.“

Film Na značky! nie je len o Sokoloch, ich hodnotách, komunite a spolupráci. Nepriamo je aj portrétom individualizovanej spoločnosti, ktorá musí vyvinúť veľké úsilie, ak sa chce zosynchronizovať.

Na značky! (Slovensko, Česko, 2021, r. Mária Pinčíková) 
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 165 970 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 79 000 eur, z toho 29 000 eur SPP; podpora z RTVS: 20 000 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, mp4

Mária Ferenčuhová
foto: PubRes

Aj úspešný pôrod môže byť trauma

Celovečerný dokumentárny debut Maie Martiniak Neviditeľná mohli slovenskí diváci vidieť na novembrovom online festivale Jeden svet Bratislava, odkiaľ si odniesol okrem hlavnej ceny aj cenu divákov. Svetovú premiéru mal ešte v marci minulého roka na prestížnom áčkovom festivale CPH:DOX v Kodani. Po májovej online premiére je prístupný aj na portáli DAFilms.sk.

V kontexte narodenia živého a zdravého dieťaťa, ustupujú potreby a práva budúcej matky akoby do úzadia a často sa interpretujú ako prehnané nároky. Ženy sa v pôrodnici môžu stretnúť aj s manipuláciou či dokonca s násilím a spolu s novorodencom si domov odniesť aj celoživotnú traumu. Môže ísť o pocity podobné tým, ktoré zažívajú vojaci po návrate z bojových zón. Rozdiel je v tom, že sa o nich hovorí ešte menej a ešte viac sa zľahčujú. Je ťažké pripustiť, že aj „úspešný“ pôrod môže byť traumatizujúci.

„Hlavnou témou filmu je násilie na ženách pri pôrode a trauma z pôrodu a mojou motiváciou, prečo som ho začala robiť, bola snaha priblížiť tieto javy. Postupne sa však film rozvinul do hlbších vrstiev a v skutočnosti je to skladačka traumatizovanej ženy, jej emocionálneho sveta a obraz pôrodníckej praxe v sociálno-kultúrnych súvislostiach,“ hovorí pre Film.sk režisérka Maia Martiniak, ktorá sa téme pôrodu venovala už vo svojich študentských filmoch Zuna a Motýlie ráno.

Protagonistkami filmu Neviditeľná sú viaceré ženy. Z ich príbehov režisérka vyskladala hlavnú postavu „neviditeľnej ženy“. „Cez ňu máme možnosť vcítiť sa do toho, čo asi zažíva žena pri pôrode, ako ju ovplyvňuje tento proces, ľudia, ktorých pri ňom stretáva, a či naozaj má byť na konci jediným výsledkom zdravé dieťa. Zabúdame totiž, že žena nie je iba telo na vypudenie plodu, ale ľudská bytosť, ktorá v danom okamihu prináša na svet nový život. Je to pre oboch, ženu aj dieťa, existenciálny zážitok a mal by sa udiať čo najkrajšie,“ ozrejmuje režisérka, ktorá by svojím filmom chcela ženám objasniť ich vlastné pocity aj práva a zároveň otvoriť širšiu diskusiu, ako posttraumatickej stresovej poruche z pôrodu predchádzať. Rešpektujúci prístup k rodiacej žene totiž nie je otázkou peňazí, vybavenia nemocnice ani miesta pôrodu.

„Na začiatku som jasne cítila tému filmu aj jeho posolstvo, odstrániť násilie na ženách pri pôrode. Ale jeho vývojom a vďaka ľuďom, ktorých som pri nakrúcaní stretla, sa moje nazeranie na tému násilia prehĺbilo. Stala som sa citlivejšou voči veciam, ktoré som dovtedy nevnímala, a film Neviditeľná mi potvrdil, že ak by sme sa snažili eliminovať násilie z našich životov, mohli by sme sa tu všetci mať lepšie,“ hovorí autorka filmu, ktorý vznikal sedem rokov a postupne doň vstupovali ľudia, ktorí ho tvorivo ovplyvnili.

„Ako prvá sa stala členkou realizačného tímu Zuzana Krišková, ktorá nie je z filmového sveta a pôvodne mala byť iba odbornou konzultantkou filmu. Ukázalo sa, že má aj tvorivé vlohy, a film formovala od jeho vzniku. Asi o pol roka neskôr sa k nej pridala veľmi výrazná žena, dramaturgička Biba Bohinská, s ktorou sme intenzívne spolupracovali na forme scenára. Cez Bibu som sa dostala k producentke Silvii Panákovej a vďaka nej sa začala myšlienka filmu zhmotňovať. Potom sme do tvorivého procesu prizvali ešte štvrtú ženu, Ingrid Mayerovú, ktorá má výrazné skúsenosti s dokumentárnym filmom a už na škole bola pre mňa tvorivou oporou,“ spomína režisérka. „Strih sme realizovali spoločne s Máriou Hirgelovou, ktorá odviedla skvelú prácu. Z tímu pri nakrúcaní by som rada spomenula mená ako Michal Babinec (kamera), Tomáš Kobza (kamera a zvuk), Samuel Škubla (zvukový majster) a Marián Hurajt, vďaka ktorému sme mohli dokončiť postprodukciu diela,“ hovorí Martiniak, ktorá sa na filme podieľala popri scenári a réžii aj ako kameramanka a producentka. Hudbu do filmu zložila autorská dvojica Sandra Urbančíková a Pavol Jeňo. Producentom filmu je spoločnosť ARINA, koproducentmi RTVS a Mediapulz.

„Pri nakrúcaní bolo najťažšie uniesť mieru bolesti, ktorú film prinášal, a s Máriou Hirgelovou sme v strižni celé hodiny hľadeli na nerešpektovanie, manipuláciu a bolesť, ktoré ženy vo filme zažívali. To nás veľmi silno ovplyvňovalo a stávalo sa, že sme nedokázali v strižni stráviť viac ako šesť hodín. Až vo chvíli, keď som si uvedomila, v čom naozaj spočíva problém, sme sa od toho dokázali odosobniť a svoju prácu zefektívniť,“ približuje režisérka a zároveň spomína aj na najťažšie momenty nakrúcania, ktoré zažili v slovenskej nemocnici. „Nikto sa nesnažil uľahčiť nám to. Navyše, v tom čase som veľmi jasne vnímala, ako podávajú zdravotnú starostlivosť. Mala som už za sebou návštevu v dánskej pôrodnici. Veľmi ťažko som znášala, ako sa správajú k rodiacim ženám, a uvedomovala si, akú starostlivosť by dostávať mohli. Najťažšie bolo dívať sa na to a nemôcť zasiahnuť. Keď som bola svedkom Kristellerovej expresie v praxi, čo je veľmi bolestivá a zakázaná technika tlaku na fundus, vedela som, že tam už viac nedokážem vstúpiť. Povedala som si, že to, čo sme dovtedy natočili, musí stačiť. A stačilo,“ hovorí Martiniak. Okrem Slovenska a Dánska sa natáčalo aj v Česku a v USA.

„V Dánsku bolo zrazu všetko príjemné, pôrodné asistentky sa so mnou veľa rozprávali, pozvali ma, aby sme sa spoločne najedli, a pomáhali mi nájsť ženu, ktorá nám dovolí nakrúcať. Tak som sa ocitla pri pôrode Viktórie a zažila zatiaľ najkrajší zážitok pri nakrúcaní. Mala som možnosť zažiť tú najintenzívnejšiu energiu v bezpečnom a rešpektujúcom prostredí, a keď som zložila kameru, mala som pocit, že v tej chvíli milujem celý svet,“ uzatvára režisérka.

Neviditeľná (r. Maia Martiniak, 2020, Slovensko)
CELKOVÝ ROZPOČET: 113 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 68 000 eur, podpora z RTVS: 12 500 eur, podpora z Literárneho fondu: 3 400 eur)

Jaroslava Jelchová
foto: ARINA