Premeny a konštanty horského filmu – Hory a mesto 2021

Ponuku napísať o tzv. horskom filme všeobecne a zároveň „z pohľadu porotcu“ o filmoch uvedených na festivale Hory a mesto 2021 (19. - 23. 5. na kino-doma.sk) som našiel v e-pošte zhodou okolností práve vtedy, keď som sa vrátil z hôr. Zažili sme tam celodennú víchricu na ešte zasneženom hrebeni – prejsť po ňom bolo jednoduchšie, ako napísať tento text. Dôvodov je niekoľko. 

Po prvé, opísať stav a vývoj tejto zvláštnej oblasti kinematografie je vzhľadom na možný omyl vysoko rizikové: rozrástla sa dramaticky rýchlo a dnes už nie je ľahké sledovať všetky jej súvislosti. Po druhé, môj osobný pohľad na filmy tohtoročného festivalu nekopíruje presne ocenenia. Ctených kolegov v porote si úprimne vážim, ale iste chápete, že ceny na festivaloch sa vždy rodia z kompromisu. Nejaký film o lezení 9+ môže byť podľa porotcu, ktorý je aktívnym horolezcom, fantastický, až geniálny, ale podľa filmového analytika môže byť celkom mizerný a formálne nezaujímavý. Skúsim sa teda s oboma problémami vyrovnať tak, že ich prepojím a súčasné tendencie horského filmu budem dokladovať (podľa mňa najlepšími) príkladmi zo všetkých festivalových filmov. Celkový výber festivalu budem pritom považovať za reprezentatívnu vzorku. 

V prvom rade treba povedať, že digitalizácia horský film úplne zmenila. Pracuje sa tu už s celkom inou záznamovou technikou (digitálny obraz, drony...), a teda aj inou dynamikou a poetikou ako kedysi. Na rozdiel od niekdajších horolezeckých hrdinov, ktorí dokázali vytrepať so sebou do výšok ťažkú klasickú kamerovú techniku a dôsledne, šetriac celuloidom, vyberali a komponovali zábery, dnes môže mať malú kamerku každý, materiálom šetriť netreba a originalita sa často vytráca, vzniká veľa gýčovitého balastu a bezobsažných variácií. Pri extrémnych akciách v horách je skúsenosť takmer neprenosná. Čoraz viac filmov sa ju snaží zachytiť. Ale to neznamená, že ju vedia sprostredkovať. Niekedy sa to však podarí. V ideálnych prípadoch. A práve o nich budem hovoriť a ilustrovať nimi tri línie tejto tvorby.

Oblasť horského filmu je dnes taká široká, že v istom zmysle zahŕňa aj experiment a experimentovanie, či už na úrovni formy, alebo naratívu. Túto tendenciu reprezentovali filmy, ktoré si rozhodne zaslúžia pozornosť. Významný míľnik (Čestné uznanie poroty, r. Ignasi López Fàbregas) je animovaný film, ktorý rozpráva o základných problémoch horolezeckej etiky a mužsko-ženských vzťahov. Použiť na prezentáciu horolezeckého výstupu bábky je niečo, čo si dovolí málokto. Ale funguje to. Útočisko na suchu (Najlepší krátky film, r. Ruben Crespo) je formálny experiment opisujúci závratné splavovanie horských riek, ktoré sa však odohráva len v predstave chlapíka zatvoreného v karanténe. A nakoniec Óda na jeseň (r. Matthew Irving) je obrazovo-hudobná esej bez dialógov o práci vysokohorských požiarnikov. 

Ďalšou dôležitou tendenciou je téma osobnej výpovede, ktorej je podriadená aj výrazová vrstva. Subjektivizácia bola v horskom filme prítomná vždy, od jeho začiatkov. Často ide o autentické, úprimné diela, ktoré môžu svojím vyznením pôsobiť pomerne intenzívne. Jedným z takýchto filmov bol Nechcený autoportrét (Cena literárneho fondu, r. Rastislav Hatiar), meditácia o smrti v horách a o osobnom stretnutí s ňou. Alebo Metanoia (r. Flo Gassner, Paul Schweller), portrét vnútornej neistoty skupiny extrémnych lyžiarov uväznených na vysokohorskej chate. Prepojenie (Čestné uznanie: Vzduch, r. Jan Žůrek) je úvaha o osobnej slobode. Skupina žien si vyberá ťažké lanové prechody v najvyšších horách sveta. Nie preto, aby súťažili či zaznamenávali rekordy, ale preto, že si tak uskutočňujú sny. 

Vlajkovou loďou v sledovanej oblasti však zostáva štandardný autorský dokument, či už záznam, alebo rekonštrukcia udalostí, ktoré sa v horách skutočne odohrali. Základom je tu pozorovanie. A metódou realizmus chápaný ako prienik do podstaty javu, do jeho racionálnych aj emocionálnych prvkov. Dôsledné a zároveň originálne spracúvanie dát reality. Príkladov je viacero: napínavá dokumentárna dráma Krotiteľ koní Hamida Sardara (Grand prix), Irakliho lampáš (r. Ben Page), prinášajúci obraz najvyššie položených kaukazských dedín, či Hora tieňov (Čestné uznanie: Skala, r. Eliza Kubarska), mapujúca príbeh himalájskej rodiny špecificky kombinovanými štylistickými prostriedkami. A v neposlednom rade Everest – najťažšia cesta Pavla Barabáša (Cena poroty), dokument, ktorý ukazuje, ako sa dá o silných emóciách rozprávať bez pátosu a bez využívania klišé. 

Martin Ciel, filmový teoretik
foto: Hory a mesto