SVETOZÁR ŠTÚR

(21. 2. 1951 – 21. 5. 2021)

Svetozár Štúr patril k najvýznamnejším skladateľom slovenskej filmovej hudby. Jeho rozsiahla tvorba sa natrvalo zapísala do slovenskej kinematografie ako dôležitá súčasť diel popredných filmových tvorcov, medzi nimi napríklad Štefana Uhra, Martina Hollého, Dušana Trančíka či Miloslava Luthera.

Už počas štúdia na Hudobnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave získal Svetozár Štúr ako začínajúci dirigent angažmán v Lúčnici, kde sa v roku 1976 ujal aj funkcie vedúceho orchestra. Smerovanie jeho ranej kariéry pritom nebolo vôbec náhodné – jeho otec Svetozár Štúr starší patril k zakladateľom súboru. Mladý talentovaný tvorca to však nevnímal zaväzujúco, vďaka čomu dokázal svoje dirigentské nadanie a rozvíjajúce sa kvality uplatniť v neskorších rokoch i na ďalších renomovaných pôsobiskách – v Slovenskej filharmónii, v Opere Slovenského národného divadla alebo v SĽUK-u, kde sa v roku 1988 stal šéfdirigentom. 

V mnohom prínosné bolo Štúrovo umelecké účinkovanie v zahraničných filharmóniách, zvlášť v takých exotických prostrediach, ako sú Kuba či Egypt. No zásadný vplyv na jeho špecifické formovanie mali práve rozsiahle skúsenosti s domácim folklórom a ľudovou hudbou, ktoré neskôr zúročil aj vo vlastnej kreatívnej činnosti, najmä pri komponovaní. Spočiatku sporadické, potom stále intenzívnejšie spojenie Svetozára Štúra so slovenskou kinematografiou sa začalo na prelome 60. a 70. rokov minulého storočia. Jeho začiatky sú spojené s dokumentárnym filmom a s režisérom Dušanom Trančíkom, do ktorého krátkych filmov Vydýchnuť (1970) a Vrcholky stromov (1972) zložil hudbu. Na túto spoluprácu nadviazali o šesť rokov neskôr hraným filmom Víťaz (1978). „Na jednej návšteve som hral na klavíri rôzne improvizačky a bol tam aj režisér Dušan Trančík, ktorý sa ku mne postavil a povedal: ,Toto presne potrebujemʻ,“ takto spomínal pred rokmi Svetozár Štúr na náhodný, no napokon veľmi významný moment, ktorý predchádzal ich spolupráci. Aj vďaka nej sa zo Štúra stal vyhľadávaný autor hudby už nielen dokumentárnych filmov, ale aj hraných diel, ktoré v jeho pestrej filmografii napokon prevážili. 

V tom istom roku skomponoval Štúr hudbu do filmu Zlaté časy, čím odštartoval niekoľkoročné autorské prepojenie s režisérom Štefanom Uhrom. Svojimi dômyselnými a nápaditými, originálne a zároveň precízne budovanými hudobnými motívmi či skladbami prispel aj k ďalším trom Uhrovým filmom – Kosenie Jastrabej lúky (1981), Šiesta veta (1986) a Správca skanzenu (1988) a stal sa tak režisérovým dvorným skladateľom v jeho záverečnej tvorivej etape. „Vždy som sa spoliehal na intuíciu a pri ňom som pochopil, že filmová hudba je to pravé. Vďaka jeho nesmierne citlivému prístupu k práci, jemnej poetike, pokore, skoro až prehnanej skromnosti. To boli atribúty, na základe ktorých sme našli spoločnú reč,“ zhodnotil Štúr s odstupom času ich osudové stretnutie a neskoršiu spoluprácu v nedávnom rozhovore pre mesačník Film.sk. 

Nemenej plodné bolo Štúrovo pôsobenie v 80. rokoch. Spomedzi sedemnástich hraných a siedmich dokumentárnych diel, na ktorých vzniku sa v tomto období podieľal ako hudobný skladateľ, možno spomenúť filmy Pomocník (1981) Zora Záhona, Mŕtvi učia živých (1983) Martina Hollého, Kára plná bolesti (1985) Stanislava Párnického či dokumenty Kangchenjunga (1981) a Sagarmatha (1988) Jána Piroha. Podieľal sa aj na viacerých televíznych projektoch, predovšetkým na seriáloch Miloslava Luthera Život bez konca (1982) a Lekár umierajúceho času (1983). 

Svetozár Štúr bol výraznou osobnosťou umelecky i ľudsky. Vo vzťahu k tvorivej činnosti a k filmu ako kolektívnemu dielu podotýkal, že dobrá filmová hudba je taká, ktorá nie je vtieravá a neprekrýva iné dôležité zložky. Napriek tomuto princípu, ktorého sa vo svojej bohatej skladateľskej praxi pridŕžal, zostanú jeho hudobné dielo i celkový prínos pre slovenskú filmovú kultúru neprehliadnuteľnými.

Marián Brázda 
foto: Miro Nôta