„Žiť po svojom“, lebo „nie som celkom ako iní“

Ak v diskusii po online premiére dokumentárneho filmu Komúna zhrnul Fedor Gál význam tejto snímky pre mladšie generácie dnes už neuveriteľnou predstavou, že v časoch bývalého režimu sa nedalo počúvať alebo čítať to, čo človeka zaujímalo – a dodajme, že nedostupnou bola veľká časť svetovej kultúrnej a umeleckej tvorby –, ďalší diskutujúci Peter Zajac Gálov opis „neznámej“ minulosti doplnil tvrdením, že u nás každá generácia začína akoby odznova, od nuly.

Aj preto je tento celovečerný debut režiséra Jakuba Julényho, režiséra patriaceho do mladšej generácie, taký dôležitý: obraz minulého režimu výrazne rozširuje. Komúna totiž predstavuje totalitnú minulosť prostredníctvom nie celkom typického portrétu skupinky mladých ľudí narodených v polovici päťdesiatych rokov, ktorí si v normalizačných sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch vytvorili komunitné útočisko postavené na umeleckej a duchovnej spriaznenosti a nazvané Nace. Životná voľba outsiderstva sa u jednotlivých protagonistov stala formou protestu, uplatňovaním si práva na nezávislosť – od „žiť po svojom“ až po „von, preč z tej ko..tiny“. Totalitný režim to vyhodnotil ako nepriateľské správanie a undergroundovú skupinku vystavil policajnému násiliu, čím ju posunul do politickej pozície a zároveň ju vnútorne zasiahol. 

Ako v každom autorsky ambicióznom dokumente aj tu sa v jednom geste stretáva režisérova vlastná informačno-dokumentujúca báza s tvorivou, štylizovanou výpoveďou. Bohatá škála výrazových prostriedkov a postupov, ktorými tvorcovia tému tvarujú, smeruje k presahom isteným prepracovanou autorskou poetikou. Jej ústredným výrazovým koncentrátom je akási ontologická melanchólia, zatavená v spomienkach postáv na mladosť v totalite, a jej doznievanie v súčasnosti. Mapovanie priestorov a v nich snímaných postáv v rôznych ročných obdobiach i živloch, invenčné intervencie vrátane animovaných zásahov do záberov, koláže, archívne fotografie a filmy, kontrapunkt dobových žurnálov a spisov Štátnej bezpečnosti, rôznorodá mimoobrazová i vnútroobrazová zvuková stopa – to všetko vo filme slúži rekonštrukcii minulosti zahryznutej do dneška. 

Nejde o obžalobu, investigatívne pátranie, vŕtanie sa v problematických úsekoch témy, ale o taktný odstup od predsa len intímnych výpovedí. Vyhranené postavy dobového disentu vyvolávajú v divákovi úvahy o „kliatbe“ vydedencov, individualít vymykajúcich sa zo spoločenských štandardov a osamotených nielen v normalizovanej spoločnosti. A rovnako aj úvahy o potrebe vnútornej nezávislosti (múzickej, duchovnej, myšlienkovej), ktorá vďaka spolupatričnosti istý čas vzdorovala ideologickému útlaku, ale potom ju potrhal nielen policajný zásah a individualizmus vyhranených osobností, ale aj nulová spoločenská podpora. Vo filme možno vidieť, ako viaceré postavy predrevolučného disentu po revolúcii unikajú do vnútornej emigrácie, posledného ostrovčeka osobnej slobody a nezávislosti. 

„Dej“ Komúny sa do istej miery sústreďuje na postavu disidentského lídra skupinky Marcela Strýka: je rámcovaný návštevou jeho hrobu a akcelerovaný organizovaním stretnutia členov Nace. Práve stretnutie s českým zástupcom niekdajšieho pražského disentu, ktorý pred revolúciou udržiaval styky s košickým undergroundom, naznačí vo filme rozdielnosť medzi „rozprášenou“ košickou skupinou a funkčným, organizačne a komunikatívne zručným českým disentom, s jeho cestou z undergroundu až na politické výslnie v špičkovej reprezentácii Václava Havla. 

Ťažko posúdiť, či sa v dokumente nemohla viac zdôrazniť paralela medzi predrevolučným policajným násilím voči členom Nace a porevolučnou agresiou spoluobčanov, zbavených strachu z politickej policajnej represie, voči Marcelovi Strýkovi. Zároveň by sa dalo uvažovať, či silnej scéne stretnutia skupiny v podobe roztriešteného „tribunálu“ nad bývalým agentom ŠtB v jej lone nemal väčšmi kontrovať obraz eštebákov, prvotných vykonávateľov násilia. Teda otváranie otázok viny, neviny, odpustenia a priateľstva rozšíriť o obraz „víťazov“ nad lámaným človekom a jeho vzťahmi. Všetko sa to však vo filme nachádza, takže toto je skôr uvažovanie nad didaktickým pôsobením obrazov na mladších, prípadne menej poučených divákov.

Komúna je dôležitý a citlivo urobený film o jednej dlhej dejepisnej zime, ktorú prikryl sneh zabúdania. Život v zime si na vlastnej koži odžil aj sám aktér Marcel Strýko, podľa diskutéra Petra Zajaca stále zabalený v kabáte, zlomený ani nie tak režimom, ako skôr – obrazne povedané – vlastnou nespôsobilosťou zohriať sa.

Komúna (Slovensko, 2020) RÉŽIA Jakub Julény SCENÁR J. Julény, Pavel Smejkal NÁMET A DRAMATURGIA Ingrid Mayerová HUDBA A ZVUKOVÝ DIZAJN Miroslav Tóth KAMERA Peter Važan, Juraj Mravec, Michal Koštenský ANIMÁCIE Marián Vredík STRIH Marek Bihuň, Peter Morávek ÚČINKUJÚ Konštantín Fecurka, Jozef Furman, Erik Groch, Alena Grochová, Ondrej Jurín, Ivan Jurčišin, Zuzana Kuzmová, Milan Maďar, Zbyněk Prokop, Martin Strýko, Erika Strýková, Helena Zaoralová MINUTÁŽ 82 min HODNOTENIE *** a pol DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 6. 5. 2021

Eva Vženteková, filmová publicistka
foto: HITCHHIKER Cinema

Utiecť vlastnému príbehu

Alexis má 16 rokov. V tom veku sa veci dejú rýchlo: toto leto prestal mať rád svoje meno, po novom preferuje oslovenie Alex. Toto leto si vysníval dokonalého priateľa, a tak keď sa mu počas búrky prevrhne loďka, zjaví sa v jeho živote David. Záchranca zo všetkých stránok: pred nudou dlhých letných dní, pred samotou, pred stále nenájdenou prvou láskou, no a, aby sme nezabudli, aj pred utopením.

Leto 85 je na prvý pohľad až naivný príbeh letnej lásky dvoch mladých chlapcov, vystavaný prevažne z klišéovitých obrazov a fráz, aké sme už mohli vidieť a počuť v mnohých filmoch a aké ešte v mnohých uvidíme a začujeme. Nedá sa nespomenúť ten, ktorý sa zrejme pri sledovaní objaví v mysliach väčšiny z nás – oceňovaný hit Daj mi tvoje meno režiséra Lucu Guadagnina. S recenzovanou snímkou ho spája skutočne mnohé. Nostalgicky vyblednuté farby evokujú horúce letá 80. a 90. rokov. Láska dvoch chlapcov – pre jedného z nich prvá v živote. Následné spoznávanie sa, prekonávanie zábran a vášnivý milenecký vzťah. Retro hudba, tanečné scény, staré domy obrastené brečtanom v ospalých prímorských mestečkách – a mohli by sme pokračovať. Kto však pozná subverzívnu a špecificky voyeuristickú tvorbu francúzskeho režiséra Françoisa Ozona, veľmi rýchlo postrehne, že viac než s imitáciou a nabiehaním na divácke trendy tu máme do činenia s komentovaním a rafinovanou recykláciou motívov, väčšinou naschvál preexponovaných a vystrelených do roviny gýča. Leto 85 je (podobne ako spomínaný film Daj mi tvoje meno) adaptáciou knižnej predlohy, konkrétne románu Tancuj na mojom hrobe britského prozaika Aidana Chambersa, mimochodom, jednej z prvých kníh mainstreamovej britskej literatúry, kde bol nestereotypne zobrazený vzťah dvoch mužov. 

Spôsob, akým k adaptácii pristúpil Ozon, je však špecifický a interpretačne nejednoznačný. Spočiatku nás môže privádzať do rozpakov plochosť postáv i dejovej linky, spomínané hromadenie klišé na klišé a silný sentiment a pátos, tečúce z každého záberu; všetko do seba zapadne v momente, keď si uvedomíme, že nesledujeme „len“ adaptáciu príbehu. Snímka sa odohráva v dvoch paralelných časových líniách: kým jedna z nich, tá oveľa temnejšia, realistickejšia a striedmejšia, sleduje Alexovu súčasnosť a žánrovo odbočuje do vôd detektívky, druhá, pre ktorú platia spomínané atribúty plochosti a patetickosti, opisuje jeho nedávnu minulosť. Alebo, povedané presnejšie: v druhej línii opisuje nedávnu minulosť priamo Alex. Práve on totiž preberá úlohu rozprávača. Ide o filmovú adaptáciu ním písaného textu, pri ktorom si nikdy nemôžeme byť istí, či je to sloh zachytávajúci realitu, alebo beletrizovaná fikcia – napokon, sám Alex nám na túto otázku nie je ochotný odpovedať. 

V súlade s povedaným je tak väčšina zobrazovaného literárnou jazdou so všetkým, čo k umeleckému písaniu začínajúceho násťročného autora nevyhnutne patrí. Zmysel nám začnú dávať všetky veľké gestá a dramatické výjavy dovedené do absurdného extrému (od vrhania sa na zem v emocionálnom amoku za sprievodu vážnej hudby až po prezlečenie sa za dievča s cieľom oklamať vrátnika), na prvý pohľad neznesiteľne patetické repliky („nemiloval si ho, miloval si iba svoju predstavu o ňom“) a celkovo naivné vyznenie zobrazovaného, ktorému neraz mierne chýba logika. Táto naivita tak odrazu začne byť milá a sympatická; mnohí si azda pamätáme, aké to je, mať šestnásť a zachytávať svoje prežívanie prvej lásky v nemotorných literárnych pokusoch. Pri sledovaní filmu tak nastáva nečakaný a funkčne zaujímavý posun – ak nás plochosť a sentimentálnosť rozprávania spočiatku privádzali do rozpakov (a to až natoľko, že sme mohli uvažovať, či tentoraz Ozon skutočne nestúpil vedľa a nenakrútil nepodarok), len čo začneme zobrazované vnímať cez prizmu adaptácie hrdinovej prózy, musíme nevyhnutne obdivovať, ako hodnoverne sa režisér dokázal vrátiť do sveta a myslenia násťročného chlapca. Prestane nám prekážať aj chaotická nespoľahlivosť rozprávača a to, že si nemôžeme byť istí, čo na plátne sa „skutočne“ odohralo a čo je iba zveličenie Alexovej fantázie. Začneme sa jednoducho výborne baviť. 

Leto 85 funguje ako hra. Zodpovedajú tomu zvolené výrazové prostriedky, od scenára cez záberovanie až po výber hudby. Snímku môžeme vnímať aj ako subverzívny komentár iných filmov – napokon, funguje i v tejto rovine a čítať ju týmto spôsobom predstavuje mimoriadne vtipný divácky zážitok. „Dôležité je utiecť vlastnému príbehu,“ hovorí nám Alex v jednej scéne – a presne takto uteká doslovnej interpretácii príbehu svojho najnovšieho filmu aj François Ozon. Treba povedať, že je to veľmi príjemný útek. 

Leto 85 (Été 85 , Francúzsko, 2020) RÉŽIA A SCENÁR François Ozon KAMERA Hichame Alaouie STRIH Laure Gardette HUDBA Jean-Benoît Dunckel HRAJÚ Félix Lefebvre, Benjamin Voisin, Philippine Velge, Valeria Bruni Tedeschi, Melvil Poupaud, Isabelle Nanty MINUTÁŽ 100 min HODNOTENIE  **** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 24. 6. 2021 

Michal Tallo, básnik a publicista
foto: ASFK

Hoď kameňom, ak si nebol počatý v hriechu

Film Smolný pich aneb pitomé porno nakrútil rumunský režisér Radu Jude a čo-to o ústrednej zápletke tejto nekonvenčnej satiry s hlavnou cenou z tohtoročného Berlinale naznačuje už názov. Prekvapeniami však nešetrí, aj keď premisa je jednoduchá ako facka. 

Emilia je učiteľka na prominentnej rumunskej strednej škole, kde sa ako vírus rozšíri video s problematickým obsahom. Všetko by bolo v poriadku, keby v ňom nebola hlavnou účinkujúcou. V expozícii ju vidíme, ako s manželom natáča pikantný amatérsky film, určený do ich osobného archívu. Dvojica si tak zrejme kráti karanténu počas lockdownu. Áno, Jude situuje film do bezprostredne žitej reality a tým podčiarkuje naliehavosť svojich filmových úvah o súčasnom človeku.

Jude sa hrá s diváckou skúsenosťou a kreatívnymi možnosťami filmového média. Film rozdeľuje na kapitoly a ukazuje nielen všednú každodennosť hlavnej hrdinky, rozladenej chúlostivou situáciou. Ako uštipačný pozorovateľ špehuje život mesta, nenápadné bežné zlyhania náhodných okoloidúcich. I súd nad Emiliou má napokon viacero vyústení. 

Strednú časť filmu venuje Jude esejistickej koláži, v ktorej sa plne zrkadlí jeho postoj k svetu. Je to cynický postoj – ostatne, čo iné mu pri pohľade na súčasný stav pandemických či predpandemických vecí zostáva? Prúd filmového myslenia pôsobí na prvý pohľad ako asymetrická úvaha o všetkom a o ničom. Ako defilé poznámok pod čiarou ňou prebleskujú ostré vtipy namierené proti úbohosti a hlúposti ľudstva. Film zabŕdne prostredníctvom zápletky do tém, ako sú porno či láska, no v niekoľkosekundových „jednohubkách“ glosuje aj folklór, globálne otepľovanie či matematiku. 

Vráťme sa však k Emilii. Porno video je teda natočené, už je aj zverejnené a previnilú učiteľku čaká súd. Počas „tribunálu“ dostanú rodičia, učitelia a kolegovia priestor vyjadriť sa k problému a hlasovaním vyniesť rozsudok. Jude tu nie je prvoplánovo sarkastický, no verejná obhajoba a žaloby zo strany rodičov sú prvotriednym paškvilom. Prevažná väčšina z nich sa síce presvedčivo tvári ako súčasná inteligencia, no úroveň ich EQ – a s ním spojenej empatie či porozumenia – je hlboko pod bežným priemerom. 

V priebehu večera príde aj na pálčivé témy, ako je svojvoľne prekrúcaná história a vymazaná pamäť národa, vyvliekanie sa z kolektívnej viny či stará dobrá ľahostajnosť voči všetkému, čo sa ma bytostne netýka. Interpretácia histórie a kritika krutosti eticky rezignovaného človeka sú Judeho parketou. V jeho predošlom filme „Je mi jedno, že sa zapíšeme do dejín ako barbari“ aj v Smolnom pichu vyvierajú súčasné spoločenské konflikty z časov minulých. Na pozadí Emiliinho príbehu Jude kritizuje školstvo, výchovu a nepriamo tým predznamenáva budúcnosť nastupujúcej generácie, vyrastajúcej na kamenných hrudiach svojich kapitalistických rodičov. 

Jude pristihol druh Homo sapiens sapiens, ako sa stráca vo svojvoľnom výklade histórie, no jeho komedianti rovnako tápu aj pri uchopovaní aktuálne žitej reality. Skrz všetkých účastníkov súdu prehovára mimoriadne zorientovaný a inteligentný filmár s ironickým nadhľadom, ktorý presne vie, aké slasti a strasti definujú profil súčasnej spoločnosti. 

Jude je neoblomný, no na rozdiel od filmových veličín reprezentovaných rodičmi, riaditeľkou školy, obžalovanou učiteľkou a jej kolegami si drží úroveň. Je niekoľko desiatok metrov nad nimi. Smeje sa na nich, no cez slzy. Sleduje vyšší cieľ, ako je položiť na lopatky protagonistov, zahľadených do vlastnej nablýskanosti. Judeho radikálny audiovizuálny tok je plastický, plný citácií (z dejín, z filozofie či zo sociológie). Plynule asociuje a opakovaním myšlienok zo svojich predošlých filmov zdôrazňuje problematické javy spoločnosti, ako sú kolektívna aj individuálna vina či nevina, kapitalizmus, falšovanie dejín, školstvo, sexualita, intimita, súdržnosť alebo zlyhávajúca etika.

Jude si nepredstavuje ideálny stav vecí, nechce iný svet, no ten, čo sa pred ním vyjavuje, sa rozhodol bojkotovať s nasadením rozzúreného býka. Témam, ktoré ho štvú, sa venuje kontinuálne a svoje úvahy prehlbuje. A hoci neduhy ľudskosti z povrchu zeme umeleckou exploatáciou nevymiznú, Smolný pich nám dáva aspoň príležitosť vidieť sa z nadhľadu a pozrieť sa svojej trpkej, pokryteckej grimase priamo do očí. Schválne – kto je bez viny, nech hodí kameňom. Všetci sme predsa vzišli zo sexu.

Smolný pich aneb pitomé porno (Babardeală cu bucluc sau porno balamuc, Rumunsko, Česká republika, Chorvátsko, Luxembursko 2021) RÉŽIA A SCENÁR Radu Jude KAMERA Marius Panduru STRIH Cătălin Cristuțiu HRAJÚ Katia Pascariu, Claudia Leremia, Olimpia Mălai, Nicodim Ungureanu, Alexandru Potocean, Andi Vasluianu MINUTÁŽ 108 min. HODNOTENIE **** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 10. 6. 2021

Roberta Tóthová, filmová kritička
foto: Filmtopia, Silviu Ghetie