Cannes 68-69 – živá pohľadnica z festivalového letoviska

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Tentoraz sme vybrali film, ktorý ladí s festivalovou témou aktuálneho čísla – Cannes 68-69 dvojice Jovan Kubíček a Alexander Strelinger. Nečakajú vás v ňom červené koberce ani opulentné recepcie, ale kreatívna kantína v cirkusovom stane či skromné silvestrovské občerstvenie.

Na prelome rokov 1968 a 1969 sa delegácia československých filmárov vybrala do festivalového letoviska v Cannes. Nie, nekonal sa tam náhradný ročník „veľkého“ canneského festivalu, ktorý v máji 1968 zrušili ako prejav solidarity s parížskymi štrajkujúcimi a na ktorý spomína novinárka Emília Kincelová v hlavnom článku rubriky Téma, ale 8. ročník Medzinárodného stretnutia filmov pre mládež. V rámci neho sa konala aj filmárska stáž pre mládež, počas ktorej mali účastníci, ešte nepoškvrnení filmovou praxou, nakrútiť pod vedením o čosi podučenejších študentov niektorej z filmových škôl 15 krátkych 16 mm filmov. A práve toto sprievodné podujatie festivalu mládežníckych filmov je hlavnou témou dokumentu Cannes 68-69.

Jedným z jeho režisérov bol v slovenskom i českom kontexte celkom neznámy Jovan Kubíček, v ktorého filmografii už nijaký ďalší film nenájdeme. Ostatnými členmi štábu boli skúsení profesionáli: spolurežisérom a kameramanom filmu bol Alexander Strelinger, dramaturgom Peter Mihálik, odborne na ňom spolupracovala Agneša Kalinová a strihala ho Stanislava Jendraššáková. Komentár nenačítal nik iný než Karol Machata. 

Kameraman Alexander Strelinger si na vznik filmu spomína takto: „Slovenskú výpravu tvorili režisér Ctibor Kováč, predseda komunistickej strany v Spravodajskom filme, a ja – pretože som vraj vedel trochu anglicky. Ako batožinu mi strčili kameru: Voľačo natoč, trebárs do týždenníka. V českej delegácii bol mladý študent FAMU Jovan Kubíček. Keď videl, ako sa pinožím s ťažkou 35 mm kamerou a s nedokonalou angličtinou, začal mi spontánne pomáhať. Zblížili sme sa. A ja som mu potom ponúkol, aby filmík dokončil. Viac sme sa nevideli a mám dojem, že ešte v roku 1969 emigroval.“

A aký film spolu Strelinger s Kubíčkom vytvorili? V prvom rade veľmi svieži. Napriek čiernobielym záberom pôsobí nábrežie letoviska v Cannes aj na konci decembra slnečnejším dojmom než niektoré letné dni na Oravskej priehrade. Mihne sa tu vestibul starého festivalového paláca na Promenade de la Croisette, zrejme i zopár celebrít menšieho formátu v mondénnych kožúškoch a so slnečnými okuliarmi na tvári. Kamera ostáva stáť pri pohľade na luxusné hotely, kochá sa panoramatickým pohľadom na horizont, hory a more, ale aj polodetailom na dozrievajúce pomaranče, obzerá sa za západniarskymi limuzínami, no predovšetkým sa takmer na dotyk približuje k ľuďom: k mládežníkom v čerstvo vytvorených filmových štáboch, k návštevníkom kaviarenských terás, k hráčom petangu, typického športu starších Francúzov. A v komentári sa zatiaľ glosuje prítomnosť československej delegácie v Cannes i zmysel a organizácia celého podujatia. 

Rovnako podstatným motívom ako samotné filmovanie sa na pár sekúnd stane aj kultúra stravovania – pre 80 mladých stážistov totiž zriadili jedáleň v cirkusovom šapite, rozloženom hneď za festivalovým palácom. Nenápadné kontrasty luxusu a prozaického štandardu sa vo filme mihnú viackrát. A hoci dokument vznikal počas filmového festivalu, filmový štáb v priestoroch kina veľmi nenakrúcal. Väčšina záberov pochádza z programu, ktorý pre stážistov pripravili organizátori festivalu, či už išlo o návštevu Múzea Fernanda Légera v neďalekom Biote, stretnutie stážistov s československými filmármi, alebo diskusiu o spoločensko-politickom dianí v Československu, ktorú komentár, podistým aj vzhľadom na citlivosť udalostí z augusta 1968, zhŕňa záhadnými slovami „museli sme veľa vysvetľovať“.

Cannes 68-69 je pôvabnou mozaikou obrazov z exkluzívneho pracovného výletu. Pohyblivou pohľadnicou, filmovou cestou, ktorou sa pre niektorých možno začala nová kapitola života.

Mária Ferenčuhová
foto: archív SFÚ