Film ako obraz doby

Nezamestnanosť, odchody mladých za prácou a ťažká životná situácia obyvateľov horehronskej obce Pohorelá. To je obraz, ktorý zachytáva vo svojom dokumente Zem, ktorá hľadá svoje nebo mladý režisér Erik Praus. Celovečerný debut filmára sleduje osudy dedinčanov a venuje sa aj ich vzťahu ku koreňom a tradíciám. Praus ponúka esej o človeku, ktorý sa vždy púšťa do zápasu o vlastný zmysel bytia.

„Je to film o obraze doby. O akomsi sociálno-ekonomickom postkomunistickom marazme, ktorý v mnohých regiónoch Slovenska stále prebieha a je v podstate posledných 20 rokov nemenný,“ približuje Erik Praus, ktorý sa pôvodne mienil venovať inej téme. „Chceli sme robiť seriál o zanikajúcej tradičnej kultúre. Ako som však chodil po domácnostiach a hľadal miestnych rezbárov, tkáčov, kožušníkov či včelárov, tak som prichádzal na to, že všetko sa tam odvíja od zlej sociálno-ekonomickej situácie,“ hovorí režisér. Ako ďalej prezrádza, Horehronie je mu blízke. „Táto dedina je moja srdcová záležitosť, mám ju rád, lebo moja mama odtiaľ pochádza. Trápi ma zlá ekonomická situácia na Horehroní, že moji krajania sa majú tak, ako sa majú. Že im tam neprichádzajú investície a mnohí musia cestovať za prácou. Sám som bol v zahraničí a viem, čo to je byť od rodiny,“ vysvetľuje.

Prausov dokument tvorí päť portrétov odlišných ľudí, ktorých spája miesto bydliska. „Hlavná postava je Lukáš Jánoška. To je taký miestny učiteľ, ktorý žil dlho v Bratislave a vrátil sa do svojho rodného kraja, ku koreňom svojho detstva. Venuje sa kultúre a organizuje kosecké slávnosti, propaguje etnokultúru a snaží sa ju svojím spôsobom udržať. Má nadhľad, rozumie pomerom a situátcii v regióne. Je to miestny intelektuál,“ objasňuje Praus.

Zvyšné štyri portréty režisér rozdelil podľa ročných období. Film sa začína letom, ktoré približuje osud pani Rochovskej. „Má na starosti aktivačné práce a pracovníkov. Jej portrét vypovedá o dlhodobej nezamestnanosti,“ popisuje Praus. Film sa ďalej venuje miestnemu rezbárovi, ktorý absolvoval transplantáciu obličky. „Ako dvadsaťšesťročný sa stal invalidom a zrútil sa mu svet. Vďaka viere sa z toho dostal. Momentálne žije iba s matkou, skromne z toho minima, z akého sa dá. Tento portrét ukazuje, ako niektorí ľudia len prežívajú,“ hovorí Praus o protagonistovi jesennej časti rozprávania. Tretí príbeh je o pani Refkovej, ktorá v roku 1989 vstúpila do VPN, za čo ju aj so sestrou prepustili zo zamestnania. „Verila v demokraciu, pretože tak ju vychoval otec. Dnes má výhrady voči demokracii a kapitalizmu, pretože čakala viac. Tento portrét hovorí o akejsi postkomunistickej dezilúzii a návrate k socializmu. Ale nie je to ideový návrat, skôr sociálno-ekonomický.“ Vo štvrtom období sa filmár zameriava na mladého Petra Gandžalu. „Peter pracuje s včelami, snaží sa ostať doma v regióne a podniknúť tam niečo aj napriek tomu, že to nie je ľahké. Nechce vycestovať, pretože by bol preč od rodiny,” hovorí režisér.

Pôvodne sa Praus venoval aj iným obyvateľom Pohorelej, do filmu sa však napokon dostalo päť z nich. „Zdalo sa mi, že každý z vybraných protagonistov by mohol reprezentovať nejaký pohľad na sociálnu problematiku tak, aby to nebolo vo všetkých portrétoch rovnaké,“ vysvetľuje Erik Praus a dodáva: „Samozrejme, že film nie je len o sociálno-ekonomickom marazme. Sú v ňom vykreslené rodinné vzťahy, návrat ku koreňom, k hodnotám, k náboženským tradíciám, pretože som vychádzal z charakteru regiónu. Takže to nie je len o robote. Je to obraz charakteru obyvateľstva a jeho väzieb s minulosťou a súčasnosťou“.

Režisér sa identitu regiónu snažil vložiť aj do názvu filmu. „Názov je taký baladickejší, vychádzal som aj z podstaty regiónu, lebo Horehronie je vo svojej podstate romantický kraj. A myslím si, že ako postkomunistická krajina sa ešte stále hľadáme a snažíme sa dobehnúť Západ.“

Nakrúcanie sa začalo na jar 2014 a trvalo dva roky. Filmovanie v zime 2014 ovplyvnil nedostatok snehu a vzhľadom na to, že Praus chcel mať v snímke bielu zimu, musel si na ňu počkať ďalší rok. Samotní protagonisti sa pritom účinkovaniu vo filme nebránili. „Oni to chceli, lebo videli, že to región zviditeľní a možno mu to pomôže. Preto nás aj pustili k sebe,“ hovorí režisér a uzatvára, že nateraz sa neplánuje ďalej venovať sociálnej téme. „Rád by som nakrútil niečo iné, možno abstraktnejšie.“

Zem, ktorá hľadá svoje nebo (r. Erik Praus, Slovensko, 2016)
► Celkový rozpočet filmu: približne 120 000 eur (podpora Audiovizuálneho fondu: 26 000 eur)
► Počet kópií, v ktorých sa film bude distribuovať v slovenských kinách: Film sa bude uvádzať na DCP a blu-ray nosičoch

Jakub Lazarčík (publicista)
FOTO: ASFK

Lekcia morálky

Ako naložiť s vlastným strachom a ako sa rozhodnúť, čo je správne? Nový film českého režiséra Jana Hřebejka Učiteľka sa síce odohráva počas komunizmu, ale načrtáva morálne otázky, ktoré sú aktuálne aj v súčasnosti. Ako dopadne večerné stretnutie rodičov v jednej bratislavskej školskej triede, to sa slovenskí diváci dozvedia už v júli. No ešte pred svojou distribučnou premiérou sa film predstaví na 51. MFF Karlove Vary v hlavnej súťaži.

„Volám sa Mária Drazdechová a som vaša nová triedna učiteľka,“ predstaví sa deťom ústredná postava filmu v hereckom stvárnení Zuzany Mauréry. Po svojom nástupe do školy začne zištne manipulovať nielen žiakmi, ale najmä ich rodičmi. Zo strachu o prospech svojich detí sa jej väčšina rodičov podvolí, ale nájdu sa tri rodiny, ktoré sa rozhodnú učiteľke a súčasne komunistickej funkcionárke vzoprieť. „Je to síce zábavný film, ale pritom nestráca mrazivý ráz. Je to ako Dvanásť rozhnevaných mužov. Rodičia sa radia, či nemajú zakročiť proti učiteľke, ktorá ich vydiera cez deti. Film je akousi štúdiou toho, ako vzniká korupcia, ale zároveň je osobný, pretože niečo také pozná asi každý z vlastnej skúsenosti,“ povedal pre Film.sk režisér Jan Hřebejk pred necelým rokom počas nakrúcania v budove RTVS.

Tak ako pri svojich predošlých filmových úspechoch vrátane Pelíškov (1999) či Pupenda (2003) Hřebejk aj tentoraz vytvoril tandem so scenáristom Petrom Jarchovským. Ten čerpal inšpiráciu z osobnej skúsenosti. „Petr síce vychádzal z vlastnej skúsenosti, z udalostí, ktoré sa stali niekedy začiatkom 70. rokov u nich v škole, ale dôvod, prečo to točíme, sa viaže na dnešnú situáciu. Nejde o nejaký absurdný príbeh z čias okupácie, ale o problematiku oddeľovania dobra od zla. Film je o tom, ako vzniká v ľuďoch strach a ako s tým treba bojovať. Ten strach je niečo ako veľká, no nenápadná spoločenská choroba. Strach človeku nedovoľuje povedať pravdu, keď treba, alebo zachovať sa statočne, keď je to nutné. To je tá ,vstřícná předposranost‘ a tá sa nevzťahuje len na obdobie komunizmu,“ rozvinul myšlienku Jan Hřebejk. Zároveň však zdôraznil, že nechce postavy príbehu vykresliť čiernobielo, pretože by pre divákov neboli zaujímavé ani autentické. „Zápas s učiteľkou, ktorá zneužíva svoje postavenie, odráža dobou podmienené aj nadčasové morálne dilemy. Reálna školská historka pretrvala svojou intenzitou v rodinnej mytológii. Celé tie roky sa pri rôznych príležitostiach znovu a znovu spomínala. Udalosti, ktoré sa odohrali na jednej konšpiratívnej schôdzi rodičov, ma inšpirovali k variácii na žáner súdnej drámy,“ povedal na margo scenára jeho tvorca Petr Jarchovský.

V záujme presvedčivosti a nadčasovosti vybavili tvorcovia postavu učiteľky väčšou rafinovanosťou, inteligenciou aj sexepílom. „Na scenári sa mi páčilo, že nebolo jednoznačné, či ide o komédiu alebo o drámu. Snažila som sa učiteľku Drazdechovú udržať v tejto polohe, čo nebolo až také náročné, keďže moja postava bola výborne napísaná,“ komentovala svoju úlohu Zuzana Mauréry. Okrem nej si v snímke zahrali Peter Bebjak, Zuzana Konečná, Csongor Kassai, Attila Mokos, Éva Bandor, Martin Havelka, Ondřej Malý či Richard Labuda.

„Jan Hřebejk je známy tým, že jeho silnou stránkou je práca s hercami. Sleduje ich na hlavných aj menších divadelných scénach v Česku i na Slovensku. Dbá na čo možno najlepšie obsadenie hercov, kombinuje, aby mu sadli do príbehu, ktorý chce filmom vyrozprávať, aby si herci aj postavy vzájomne pasovali. Nebojí sa skúšať hercov, s ktorými ešte nepracoval a nie sú známi. Z nakrúcania Učiteľky a z práce s hercami, či už dospelými alebo detskými, bol nadšený,“ uviedla pre Film.sk Ľubica Orechovská zo spoločnosti PubRes, ktorá snímku koprodukovala.

Hlavným producentom slovensko-českého filmu je RTVS a Hřebejk si vybral viacerých spolupracovníkov zo Slovenska. Kamery sa zhostil Martin Žiaran, architektom bol Juraj Fábry a hudbu skomponoval Michal Novinski. Nakrúcanie trvalo 22 dní, prebiehalo na Slovensku, prevažne v budove verejnoprávnej televízie. Učiteľka bude mať premiéru 4. júla na 51. MFF Karlove Vary, kde ju zaradili do hlavnej súťaže. „Vďaka vynikajúcemu scenáru a precíznej réžii je to film, ktorý sa síce odohráva na malom priestore v konkrétnej dobe, ale o patologickej manipulatívnosti vypovedá s univerzálnou platnosťou,“ uviedol programový riaditeľ festivalu Karel Och.

O ďalších festivalových uvedeniach filmu sa v čase uzávierky Film.sk rokovalo. Do slovenských (i českých) kín vstupuje Hřebejkova novinka 21. júla.

Učiteľka (r. Jan Hřebejk, Slovensko/Česko, 2016)
► Celkový rozpočet filmu: 862 000 eur (podpora Audiovizuálneho fondu: 150 000 eur, podpora z RTVS/MK SR: 270 000 eur + vecné plnenie vo výške 100 000 eur)
► Počet kópií, v ktorých sa film bude distribuovať v slovenských kinách: 8 DCP kópií

Zuzana Sotáková
FOTO: PubRes

Rodinná dráma

V auguste prichádza do slovenských kín druhý celovečerný film slovinského režiséra a scenáristu Olma Omerzua, absolventa pražsej FAMU. Volá sa Rodinný film a vznikol v minoritnej slovenskej koprodukcii.

Omerzu nám predstaví obyčajnú rodinu. Otec s matkou (Karel Roden a Vanda Hybnerová) odchádzajú na vysnenú dovolenku – plavbu po Karibiku. Ich dve deti (Jenovéfa Boková, Daniel Kadlec) ostávajú doma a môžu si vyskúšať, aké je to byť dospelým. Dokonalé leto pre obe dvojice zmení búrka. Loď s rodičmi sa prevráti a spojenie s ňou sa preruší. Získaná sloboda tínedžerov sa náhle mení na strach. A počas búrky sa z lode stratí aj ďalší člen rodiny – pes Otto.

„Inšpiroval som sa novinovým článkom o psovi, ktorý počas búrky vypadol z člna a niekoľko týždňov prežil úplne sám na opustenom ostrove. Keď som si to prečítal, uvidel som pred očami obraz psa v úloha Robinsona Crusoa, opusteného, strateného na akomsi ďalekom ostrove. Až potom som začal uvažovať nad tým, o čom by mal byť film, a premýšľal som o úlohe psa v rodine: môže byť jej rovnoprávnym členom, personifikáciou, môže ju dokonca držať pohromade,“ ozrejmuje Olmo Omerzu v presskite k filmu. „Nadchla ma predstava psa Robinsona, ktorý by v príbehu fungoval ako princíp premostenia. Z rodinnej tragédie, ktorá sa vo filme odohráva, sa v jednej chvíli prenesieme na ostrov, kde sledujeme boj o prežitie strateného domáceho miláčika. Pes sa tak stáva symbolom rodiny, katalyzátorom ich problémov a možno jediným článkom, ktorý ju nakoniec znovu spojí dohromady.“

Režisér debutoval drámou Príliš mladá noc (2012), príbehom o dvoch dospievajúcich chlapcoch, ktorí počas posilvestrovskej noci prežijú svoj prvý dotyk s láskou a sexualitou. V oboch snímkach sa Omerzu zameral na medziľudské, partnerské a rodinné vzťahy. K otázke rodiny sa vyjadril takto: „V Rodinnom filme staviam pod drobnohľad tému rodiny, ktorá sama osebe predstavuje spleť vzťahov, napätia a konfliktov. Nehľadiac na to, ako je človek starý, zastáva v rodine určitú rolu: ako dieťa, mladistvý alebo dospelý. Ide o tému, do ktorej možno vstupovať kedykoľvek. Rodina stojí v našom živote v popredí a ako taká je pri skúmaní spoločnosti vždy zaujímavá. Všetci sa snažíme vytvoriť rodinu, alebo sa pokúšame fungovať v nejakom vzťahu, ktorý nie je taký, ako sme si ho predstavovali. Šťastná, ideálna rodina, pochopiteľne, neexistuje, ale mnohé predstavy o nej áno.“

Snímka vznikla v česko-nemecko-slovinsko-francúzsko-slovenskej koprodukcii a nakrúcala sa v Prahe a v Thajsku, kde bolo v tom čase obdobie monzúnov. Rodinný film ešte pred jeho uvedením do kín odprezentovali na zahraničných festivaloch, kde získal rôzne ocenenia. Napríklad v septembri 2015 vzbudil ohlas v sekcii New Directors na festivale v San Sebastiane, v novembri 2015 získal hlavnú cenu za umelecký prínos na MFF Tokio, v Cottbuse zase ocenili Karla Rodena. Do českej kinodistribúcie napokon snímka vstúpila 18. februára 2016, na Slovensku bude mať distribučnú premiéru 16. augusta.

Rodinný film (Rodinný film, r. Olmo Omerzu, Česko/Nemecko/Slovinsko/Francúzsko/Slovensko, 2015)
► Celkový rozpočet filmu: 1 599 444 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 40 000 eur)
► Počet kópií, v ktorých sa film bude distribuovať v slovenských kinách: Film sa bude uvádzať na DCP nosičoch.

Petra Macháliková (scenáristka a dramaturgička)
FOTO: CinemArt CZ