Svetlana Waradzinová

vedúca Katedry divadelného manažmentu VŠMU a riaditeľka festivalu Istropolitana

Súčasný slovenský film som intenzívnejšie vnímala až na gymnáziu, keď som začala uvažovať o štúdiu na VŠMU. Film a divadlo boli žánre, ktoré sa stali súčasťou môjho vnímania umenia. Dovtedy som – dievča z malého mesta – s chuťou čítala len dobrú literatúru. Boli to začiatky 90. rokov a je celkom prirodzené, že ma silne zasiahli filmy nastupujúceho režiséra Martina Šulíka, hlavne Neha. Tým, že som sa pripravovala na prijímačky, tak som v krátkom čase videla veľa Bergmanových filmov a dokonca som čítala aj jeho scenáre. A práve Šulíkov spôsob až trýznivého ponorenia sa do vnútorného sveta postáv v Nehe mi Bergmana pripomínal. Neha ma možno ovplyvnila aj tým, že to bol príbeh mladého človeka, ktorý unikal a odpútaval sa od svojich rodičov, rázne sa od nich odstrihol a hľadal svoj nový cieľ v prostredí veľkého mesta... a podobný pocit som vtedy prežívala aj ja. O to prekvapivejšie vo mne zarezonoval ďalší Šulíkov film, Všetko čo mám rád, ktorý som videla krátko po Nehe. Oslovil ma svojou hravosťou a mozaikovitým spôsobom rozprávania, ktorý obsahoval aj zvláštny druh nežného ironického humoru, aký mám rada.

Z novších filmov ma oslovil aj film Marhuľový ostrov od môjho spolužiaka Petra Bebjaka a z tých najnovších Eva Nová Marka Škopa, predovšetkým pre výkon Emílie Vášáryovej.