Marek Šulík

dokumentarista a strihač

V poslednom čase trávim čas lamentovaním. Lamentujem rád vo voľnom čase. Napríklad minule, cestou z Prahy, som počúval rádio Vltava. Hodinová reportáž zo zapadnutého kúta Sliezska bola aktuálnym svedectvom o ľuďoch, ktorí tam žili kedysi a žijú dnes. Koláž hudby, literatúry, autentických rozhovorov. Spojenie človeka s krajinou a históriou, povzbudenie poslucháča podieľať sa na dobrom chode sveta. V podstate banalita. Po prechode hraníc sa Vltava stratila a ja som nevedel naladiť slovenskú stanicu, ktorá by priniesla niečo iné ako únavné hity či reklamy. Na druhý deň, paradoxne na najznesiteľnejšom rádiu Devín, bežala repríza adaptácie Vajanského Babieho leta z roku 1969. Literárny skanzen červenej knižnice. Svet ako v múzeu za vitrínou. A tak som lamentoval nad rozdelením republiky v roku 1993. Pre tupý nacionalizmus a politickú nenažranosť sme sa pripravili o životodarnú konfrontáciu, vzájomnú kontrolu a o to dobré, čo obohacovalo obe kultúry. Získali sme euro. Neviem, či to stálo za to, keďže ten istý nacionalizmus určuje naše spoločenské dianie dodnes.

Alebo: Ročne absolvujú Ateliér dokumentárnej tvorby FTF VŠMU približne šiesti dokumentaristi. Päť rokov ich pedagógovia impregnujú proti ľahostajnosti k svetu, povzbudzujú ich jedinečný pohľad na svet. Mnohí natočia zaujímavé filmy, získavajú ocenenia. Dostanú titul Mgr. art. a tým to predbežne končí. Priestor pre ich talent je minimálny. A tak lamentujem: slovenského dokumentu, ktorý by reflektoval dianie okolo nás, je ako šafranu. Program RTVS: národnostné, rybárske, záhradkárske magazíny, sranda, súťaž, reprízy starých filmov, futbal, kriminálky, správy. Reflexia spoločnosti? Netreba. Sme experti v mrhaní ľudským potenciálom. Lamentujem, pretože aj tu žijú fajn ľudia. Len prečo ich treba hľadať v priestore takzvanej nezávislej kultúry? Napríklad drahý Vlado Michal, ktorý celý život podniká v oblasti dobrej literatúry, si v Prahe prevzal cenu Gratias agit za šírenie dobrého mena českej kultúry v zahraničí. Dostane cenu za šírenie dobrej literatúry na Slovensku? To je náš underground. Pretože to takzvane „normálne“ je v skutočnosti des a hrôza. Končím citátom Vlada Michala: „... každý kníhkupec vyberá z ponuky to, čo sa mu zmestí na pult. Zároveň však výber vyjadruje aj jeho postoj k životu a definuje tvár kníhkupectva.“ Nuž, vyjadrujme postoj k životu a definujme si tváre „našich kníhkupectiev“!