VERONIKA KOCOURKOVÁ

Vo Film.sk sa vraciame k staršej rubrike Ako ďalej, absolvent?, aby sme predstavili začínajúcich filmárov, zistili, aké skúsenosti získali počas štúdia a s akými predstavami a ambíciami vstupujú do profesionálneho života. Tentoraz prinášame vyjadrenia absolventky Ateliéru animovanej tvorby FTF VŠMU v Bratislave Veroniky Kocourkovej, ktorá už mala v kinách krátku snímku Ako vzniká tornádo (premietala sa ako predfilm).

Školu som vnímala trochu ako akčnú počítačovú hru, v ktorej na mňa útočili zákazmi a zbytočnou administratívou. Musela som sa dobre rozhodnúť, aké prednášky si zvoliť, lebo niektoré boli skvelé a niektoré peklo. Musela som si nájsť svojich spolupracovníkov, pedagógov a spolužiakov a úspešne prejsť z jedného levelu do druhého. Na štúdiu si najviac cením to, že som medzi spolužiakmi a pedagógmi stretla ľudí, s ktorými pracujem doteraz. Myslím si, že vysoká škola je hlavne o stretávaní sa s ľuďmi, ktorí sa navzájom inšpirujú a posúvajú ďalej. V našom ročníku fungovala zdravá rivalita, ale veľa sme si aj pomáhali, konzultovali sme navzájom výtvarné návrhy a scenáre, pomáhali si s vyfarbovaním. Aj na štátnice sme sa učili spolu. Každý si naštudoval jednu otázku a potom ju predniesol ostatným. Tým, že sme prišli z rôznych prostredí a škôl, fungovalo to dokonale. Nahradzovali sme si tak to, čo nám chýbalo u pedagógov. Mne osobne najviac chýbala dôslednejšia výtvarná príprava. Sledovala som to napríklad u spolužiakov, ktorí prišli z gymnázia, a takých študentov nie je málo. Mali medzery v realistickej kresbe, takže si nevedeli vytvoriť originálny výtvarný štýl. A ako pozorujem dianie v ateliéri animácie teraz , myslím si, že by si zaslúžilo trochu inovácie. Napríklad zaradenie jednorazových workshopov so zahraničnými hosťami/absolventmi do výučby alebo prispôsobenie výučby súčasným potrebám, lebo mám pocit, že osnovy sa za 20 rokov od založenia ateliéru veľmi nezmenili. To by sa však dalo asi jedine vtedy, keby sa vymenilo vedenie ateliéru.

Mala som dosť šťastie, lebo hneď prvé leto po škole som si zarábala animáciou a kreslením. A za štyri roky po absolvovaní VŠMU som ani nijako inak nepracovala. Súvisí to aj s tým, že už počas štúdia som kreslila storyboardy a takisto som si vymyslela námet seriálu Tresky Plesky, na ktorom som po škole začala pracovať. Počas štúdia mi s ním pomáhal môj vtedajší pedagóg Patrik Pašš, ktorý sa potom stal mojím dramaturgom. Najťažší bol pre mňa prvý rok po škole. Nejakú prácu som mala, ale vždy mi to vychádzalo veľmi natesno. Vypytovala som sa na robotu – keď som na nejakej premiére alebo výstave stretla starších spolužiakov, zisťovala som, či nepotrebujú s niečím pomôcť. Keď nepotrebovali oni, tak zväčša poznali niekoho, kto mal akurát deadline a zišla sa mu rýchla pomoc na nejakej drobnosti. Veľmi som sa snažila spraviť to čo najlepšie a potom ma zavolali aj do ďalších projektov. Takto som začala pracovať aj s Andrejom Kolenčíkom, s ktorým máme teraz spolu ateliér. Bola to taká reťazová reakcia – pár ľudí som poznala, tí zase poznali ďalších, a keď boli spokojní s mojou prácou, posunuli ma ďalej. Na škole som stretla aj Simonu Hrušovskú, s ktorou sme vymýšľali rôzne projekty, žiadali o granty a nenechali sme sa odradiť, ani keď nám to nevyšlo, čo sa vtedy stávalo často. Už v tom čase sme zistili, že sa navzájom skvelo dopĺňame. Ja veľa vymýšľam a Simona vie všetko vybaviť. A tak sme si založili produkčnú firmu Superfilm.

Čo sa týka pripravenosti, myslím si, že po ukončení štúdia som mala nejaký základ a poznatky, ale veľa vecí som sa musela naučiť sama. Počas štúdia som mala čas venovať sa škole, kresliť si, písať. Nemusela som zarábať, platiť odvody, zdravotku a dane. Po škole to však ide v „reálnom svete“ oveľa rýchlejšie. To, čo mi počas štúdia trvalo dva semestre, teraz dokážem spraviť za mesiac, lebo na to nemám viac času. Čo sa týka animácie a technických zručností, za pár mesiacov spolupráce s Andrejom som sa v podstate naučila viac ako počas päťročného štúdia. Nie preto, že by som sa na škole flákala, ale preto, že je treba robiť všetko rýchlejšie, precíznejšie a lepšie.

V našej firme Superfilm chystáme spolu so Simonou divadelnú hru a spomínaný seriál pre deti Tresky Plesky o prírodných javoch a katastrofách. V súčasnosti máme hotových 13 storyboardov a výtvarných podkladov. Dúfame, že čoskoro začneme animovať. Divadelnú hru chystám spolu s Lýdiou Petrusovou. Vizuál a námet vychádza z mojej komixovej knihy Superkomix. Celá hra bude spojením hercov, kresby a animácie. Veľmi sa na to teším, lebo je to pre mňa zase niečo nové. Okrem toho veľa pracujem na rôznych menších projektoch, klipoch, aplikáciách, reklamách. Baví ma to, lebo každá z tých prác je iná, a je to zároveň kreatívny tréning, učenie sa nových veci, ktoré potom uplatňujem aj vo svojich vlastných projektoch. A píšem a kreslím aj komixy a bavím sa.

Spracovala Zuzana Sotáková
FOTO: Archív V. Kocourkovej