Slovenská a česká vlajka v tesnej blízkosti v Cannes

Vo francúzskom Cannes sa v dňoch 14. až 25. mája odohral už 67. ročník filmového festivalu, ktorého paralelnou a dôležitou súčasťou bol aj filmový trh (Marché du Film). Slovensko na ňom malo svoje tradičné zastúpenie predovšetkým v podobe Česko-slovenského pavilónu, ktorý v rámci pobrežnej Village International ako spoločný a prioritný projekt už po jedenásty raz pripravil Slovenský filmový ústav (s podporou Ministerstva kultúry SR) s kolegami z Českého filmového centra NFA.

Pavilón je miestom, kde sa koncentrujú informácie o hlavnom dianí v kinematografii a audiovizuálnom prostredí oboch krajín a vytvára sa profesionálne zázemie a príjemné prostredie na pracovné rokovania, otvorené všetkým českým a slovenským účastníkom festivalu a filmového trhu. „Účasť producenta na veľkom festivale vždy znamená možnosť stretnúť sa s priateľmi, kolegami, porozprávať sa o tom, kto čo robí a ako si navzájom môžeme byť užitoční. Toto bol základný cieľ. Ďalším bolo umiestniť v kinematografickom priestore nový film režiséra Miloslava Luthera Krok do tmy – získať preň zahraničných distribútorov, prípadne hľadať uplatnenie na zahraničných festivaloch,” hovorí Patrik Pašš zo spoločnosti Trigon Production. „Tento rok bola účasť na filmovom trhu pre našu spoločnosť mimoriadne efektívna. Okrem záujmu o Krok do tmy sme opäť dostali naliehavé žiadosti uviesť Nickyho rodinu. Britská filmová a televízna akadémia prišla s návrhom znovu premietnuť film v Londýne a v Los Angeles s mimoriadne exkluzívnymi sprevádzajúcimi celebritami. Takisto som dohodol s priateľmi producentmi tri-štyri projekty, ktoré sa budú realizovať v blízkej budúcnosti,” dodáva Patrik Pašš.

Na filmovom trhu v Cannes sa zúčastnil aj Marko Škop zo spoločnosti Artileria. „Prišli sme aj s kole­gom a producentom Jankom Melišom s projektmi Křižáček českého režiséra Václava Kadrnku a s mojím hraným debutom Eva Nová, na ktorý sme práve v čase konania festivalu získali podporu z českého kinematografického fondu,” objasňuje Marko Škop. „Eva Nová je v prípravnej fáze produkcie a zamerali sme sa na sales agentov, ktorí náš projekt už dlhší čas sledujú. Rozoberali sme hlavne ukážky z kastingov a diskutovali o obsadení. Projekt Křižáček je vo fáze vývoja a tu sme sa sústredili na potenciálnych koprodukčných partnerov z oblasti Stredozemia, keďže časť filmu plánujeme nakrúcať v lokáciách morského prístavu. Česko-slovenský pavilón a predovšetkým jeho terasa je skvelou bázou na takéto stretnutia,” pripomína Škop.

Slovenským zástupcom v projekte Producers on the Move (PoM), ktorý v rámci festivalu v Cannes každoročne organizuje European Film Promotion (EFP), bol Mátyás Prikler za spoločnosť MPhilms. Do projektu ho nominoval Slovenský filmový ústav, člen EFP, a jeho účasť finančne podporil Audiovizuálny fond. V minulosti sa na podujatí za Slovensko zúčastnili Mira Fornay, Michal Kollár, Silvia Panáková, Marko Škop, Peter Kerekes a Marek Veselický. „Tento rok sa na projekte zúčastnilo 24 producentov z krajín Európy. Základný princíp je, aby sa mladí producenti stretli a nadviazali možnú spoluprácu do budúcnosti. Projekt trval dva dni, prvý bol zameraný na zoznámenie sa a prezentáciu účastníkov, druhý tvorili prednášky – tzv. case study,” ozrejmuje Mátyás Prikler a pokračuje: „Na PoM považujem za najlepšie, že poskytuje organizovaný priestor, kde sa v jednom čase stretne 24 mladých producentov z rôznych krajín a je na každom z nich, ako aj na šťastnej konštelácii okolností, či z takéhoto canneského stretnutia bude nejaká konkrétna spolupráca v budúcnosti.”

Podrobnejšie informácie o tohtoročnej prezentá­cii slovenskej kinematografie na filmovom trhu v Cannes nájdete na www.aic.sk.

Ľubica Orechovská, Daniel Bernát

Hranica, ktorá spája

V Českom Těšíne a poľskom Cieszyne sa od 29. apríla do 4. mája konala 16. filmová prehliadka Kino na hranici. Program opäť tvorili prevažne české, poľské a slovenské snímky, no tentoraz doň zasiahli aj filmy z Ukrajiny. Slovenskú kinematografiu najvýraznejšie zastupovala tvorba Dušana Hanáka. Spoluorganizátorom podujatia bol Slovenský filmový ústav.

Na poľskej strane sa toho dialo viac. A nielen čo sa projekcií týka. Naša pozornosť sa sústredila na poľské filmy. Bolo na nich plno. Publikum tvorili z veľkej časti mladí diváci. A nechodili len na novšie tituly. Sála mestského divadla bola zaplnená napríklad aj pri filme Úrad z roku 1969 (Urzad, r. Janusz Majewski). Dobrý film. Neboli také všetky, ale tie videné za videnie stáli. Hoci im niekedy pomáhalo to, čo sa zahŕňa pod pojem atmosféra. Tá festivalová bola príjemná.

Uvádzané filmy však reflektovali aj to nepríjemné. Miestami to presakovalo i zo série polhodinových snímok Glasgow, Urodziny (Narodeniny) a Psubrat, ktoré sa premietali v jednom bloku. Prvá z nich zachytáva osamelosť dvanásťročného chlapca, ktorý vyrastá s matkou a je presvedčený o tom, že jeho otec je futbalista klubu Celtic Glasgow. Táto predstava vypĺňa jeho vnútorný svet, kým každodennosť trávi s kamarátkou – tehotnou tínedžerkou, s dôchodcom, ktorému vypomáha a tým si zarába, potulkami po meste alebo vzdorovaním matke, ktorá si našla milenca. V treťom filme zase sledu­jeme sídliskovú rodinu, v ktorej chýbajú pozitívne impulzy, prevláda v nej vzťahová nervozita a dis­harmonické prvky tohto „unaveného organizmu“ ešte zvýrazňuje predvianočný čas.

Citové väzby a láska boli častou témou poľských filmov v programe prehliadky. Na jednej strane sa tematizovala narušenosť vzťahov a nedostatok empatie, na strane druhej tvorcovia vypovedali o čerstvosti lásky v konfrontácii s nepriaznivými okolnosťami. Takýto príbehový model si zvolil režisér Tomasz Wasilewski pri snímke Plávajúce vežiaky (Płynące wieżowce). Rozpráva v nej o mladom športovcovi Kubovi, ktorý žije so svojou matkou a priateľkou. Napätie vo vzťahoch narastá po jeho stretnutí s Michalom, do ktorého sa zamiluje.

Obraz špecifických prejavov citovej náklonnosti ponúkol režisér Andrzej Jakimowski vo filme Imagine. Svoje rozprávanie uzavrel za múry lisabonského centra pre nevidomých, kam prichádza tajomný Ian, aby pacientov zdokonalil v priestorovej orientácii. Spoznáva pritom aj plachú Evu, ktorej venuje zvláštnu pozornosť. Zároveň musí čeliť kritike zo strany lekárov i podozrievavosti pacientov, ktorí pochybujú, že Ian nevidí. Krátka anotácia môže diváka odrádzať predstavou o tuctovej sentimentálnej melodráme, Jakimowski však vo výsledku príjemne prekvapil. Na svoje rozprávanie si zvolil pomalé tempo, no úspešne udržiava a podnecuje divákovu vnímavosť. Prácu s nevidomými netlačí do polohy lacnej atraktivizujúcej kulisy, ale dôsledne narába s obrazom, takže aj keď vychádza za múry kliniky do ulíc, stále vytvára pocit obmedzeného priestoru, ktorý sa nedá obsiahnuť v jeho rozľahlosti, a kamera sa konečne poriadne rozhľadí po meste až v poslednej scéne filmu, keď opúšťa ústredných hrdinov. Tých stvárnili Edward Hogg a Alexandra Maria Lara.

Ešte nebola reč o dokumentoch, preto spomeňme aspoň tie, ktoré nakrútila Krystyna Krauze.Vydarený Návrat Agnieszky H. (Powrót Agnieszky H.) vypovedá o poľskej režisérke Agnieszke Holland hneď v niekoľkých rovinách a sústreďuje sa na turbulentné obdobie, keď študovala na pražskej FAMU. Krauze však v Cieszyne predstavila aj dokument Tatarské touhy (2012) – keď ho nakrúcala, nemohla ešte tušiť súvislosti, v akých sa jej film o živote a osudoch Krymských Tatárov ocitne na 16. prehliadke Kino na hranici v roku 2014.

Daniel Bernát