Začiatok stránky, titulka:
Pokračovanie obsahu:
NECH ŽIJE SLOBODA!
Hra na politiku
Sicílsky rodák Roberto Andò začínal ako novinár, divadelný režisér, dokumentarista. Asistoval slávnym filmárom, medzi ktorých patrili Francesco Rosi (jemu venoval dokument Il cineasta e il labirinto), Federico Fellini či Francis Ford Coppola a neskôr začal robiť vlastné hrané filmy. Snímkou Nech žije sloboda! sa vrátil po osemročnej prestávke a spojil v nej svoju filmársku vášeň s literárnymi skúsenosťami – adaptoval totiž vlastnú knihu Il trono vuotto (Prázdny trón).
Nech žije sloboda! patrí k menej náročným filmom. Za revolučne znejúcim názvom sa skrýva jednoduchý, až hollywoodsky príbeh dvoch bratov, ktorí si na chvíľu vymenia úlohy. Enrico je politik, vodca opozície, ale má toho už plné zuby a potrebuje zmenu. Našťastie je tu Giovanni, jeho identické dvojča, ktorého práve prepustili z psychiatrie.
Pretože sa príbeh odohráva priamo v talianskom parlamente, nedá sa vyhnúť porovnaniu s filmom Paola Sorrentina Il divo (Božský). Rovnaké prostredie, rovnaký herec (Toni Servillo). No tu sa asi paralely končia. Kým Božský je drsnou kritikou talianskych mocenských praktík, film Nech žije sloboda! si všíma premenlivé nálady súčasnej nerozhodnej generácie politikov a ich voličov. A kým Božský je drsnou sondou do talianskej politickej histórie a jej prepojenia s mafiou, Andòov film s humorom kritizuje bláznivé pomery v parlamente.
Nech žije sloboda! je oddychový film, v ktorom netreba hľadať nič zložité. Jednoduchý príbeh o zámene bratov je postavený na skvelom hereckom výkone Toniho Servilla, ktorý je tvárou filmu a dominuje mu od začiatku do konca. Kamera ho neustále sleduje, všíma si každý jeho pohyb či emóciu. Aj diváci mimo Talianska už poznajú Servilla v úlohe politika – v spomínanej snímke Božský stvárnil skorumpovaného predsedu vlády Giulia Andreottiho. No hoci vo filme Nech žije sloboda! vystupuje v podobnej úlohe – ako vodca opozície a skúsený politik –, Enrico viac pripomína Servillovho Jepa, bohémskeho záletníka túlajúceho sa ulicami Ríma v Sorrentinovej Veľkej nádhere. Je to človek hľadajúci, nerozhodný, tak trochu zmätený. A Servillo opäť dokazuje, že nemá problém zahrať akékoľvek osobnostné polohy – od chladnokrvných politikov a mafiánov cez vyhasnutých bohémov až po roztomilých bláznov.
Hrdina filmu je svojím správaním a pochybnosťami o živote divákovi blízky. V podstate zosobňuje to, čo by chcel zavše urobiť asi každý – v ťažkej situácii ujsť od povinností. Vyššia úroveň je už len „vlastníctvo“ dvojčaťa, ktoré za vás vyrieši všetky problémy. Osudy bratov Enrica a Giovanniho sa odohrávajú zrkadlovo. Kým Enrico sa stráca v opozičných prísľuboch a ospravedlneniach svojich činov, Giovanni radšej povie pravdu, nech je akákoľvek. Predstavuje ideál politika, takého by si bežný volič želal. Roberto Andò sa vo svojom filme sústreďuje skôr na psychológiu osobnosti. Nech žije sloboda! je príbeh človeka, ktorého druhé ja – možno to skutočné – sa zrkadlí v činoch jeho brata. Režisér naznačuje, že Enrico nebol vždy iba chladným politikom a že on a jeho brat predstavujú dve strany jednej mince. Neustále mení percepciu diváka, keď stavia do protikladu dva odlišné svetonázory a spôsoby života. Zameriava sa aj na slobodnú vôľu človeka, slobodu prejavu, oslobodenie sa od stiesňujúcich životných okolností a na možnosť zmeny.
Andò vo filme ukázal túžby krajiny znechutenej politickými škandálmi. Kritizuje opotrebovanosť politikov, ktorí nie a nie odísť, a s tým súvisiacu nechuť voličov neustále nútených pozerať sa na tie isté tváre. Kritika však ostáva na povrchu a trochu pripomína predvolebné sľuby. Tento film je skôr hrou na politiku. Jej predstaviteľov zobrazuje ako veselých bláznov, ktorí slovami triafajú do voličov. Uprednostňuje sa v ňom chvíľkové splnenie želania mať sympatických a pravdovravných politikov pred verným zobrazením povahy vecí. Tvorcovia chcú zabaviť ľudí, aby na okamih zabudli na skutočné politické problémy krajiny. Veď koľkokrát sme dúfali, že bude na čele parlamentu niekto, komu by sme verili a kto by nehovoril hlúposti. Režisér to vyjadril v podobe nenáročného, ale zábavného filmu so skvelým hercom v hlavnej úlohe. Nech žije sloboda! predstavuje akúsi politickú rozprávku určenú všetkým, čo túžia po zmene.
Nech žije sloboda! (Viva la libertà, Taliansko, 2013) _RÉŽIA: Roberto Andò _SCENÁR: R. Andò, Angelo Pasquini _KAMERA: Maurizio Calvesi _STRIH: Clelio Benevento _HUDBA: Angelo Barbagallo _HRAJÚ: Toni Servillo, Valerio Mastandrea, Valeria Bruni Tedeschi a iní _MINUTÁŽ: 93 min. _HODNOTENIE: • • • ½
Vladana Hrivnáková (absolventka audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU v Bratislave)
FOTO: Film Europe
STOROČNÝ STARČEK, KTORÝ VYLIEZOL Z OKNA A ZMIZOL
Stovka, čas prehodnotiť život
Názvy kníh, jedál, filmov, čohokoľvek sú skvelé, praktické veci. Prostredníctvom nich vieme, čím sa kŕmime fyzicky i psychicky. Nie vždy sa však servíruje na zlatom podnose. Chutné kúsky sa obaľujú do exotiky či tajomna a samotná podstata sa rozplýva vo svojom pomenovaní. To ani zďaleka nie je prípad Alana Karlssona a jeho životnej cesty. Nie práve najkratšie, no o to výstižnejšie ho predstavuje názov Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol.
Na počiatku všetkého stojí kniha švédskeho spisovateľa Jonasa Jonassona, ktorá si krátko po vydaní podmanila domáci sever a onedlho aj Nemecko. Svetoznámy bestseller útočí i na tuzemské obyvateľstvo, a to hneď na dvoch frontoch. V spomínanej papierovej verzii (hoci v dnešnej ére elektronického rozmachu už toho papiera toľko nie je) a zároveň na veľkom plátne, vo filme režiséra Felixa Herngrena.
Oslávenec Alan, ktorý sa dožíva úctyhodného životného jubilea sto rokov, sa rozhodne dať navždy zbohom svojmu nudnému životu v starobinci. Navlečie si svoje domáce papuče a spraví presne to, čo napovedá titul – vylezie von oknom a zmizne. Počas úteku sa mu do cesty pripletie veľký kufor, partia pochybných chlapov v kožených vestách s nápisom Never again alebo slonica. To, že Alan nie je len taký hocijaký starček, ale, naopak, prehliadaná osobnosť svetových dejín, prezrádzajú retrospektívne vstupy do hrdinovho detstva a dospelosti.
Príbeh Alana Karlssona vo filmovom spracovaní by bol nepochybne ešte lepší, nebyť dvoch neprehliadnuteľných skutočností. Prvou je už spomínaná knižná predloha – snímka v mnohom odkazuje na svoju staršiu sestru príliš priamo a nebojí sa ju ani doslovne citovať. S chirurgickou presnosťou sa sústreďuje na prezentáciu mien a názvov, no menej už na samotný obsah. Snaha dostať na plátno čo najviac z predlohy hádže filmu polená pod nohy. Oveľa lepšie by Herngren so spoluscenáristom Hansom Ingemanssom urobili, keby sa držali starej dobrej pravdy, že menej je niekedy viac. Pre tú časť publika, čo sa so Storočným starčekom, ktorý vyliezol z okna a zmizol stretla aj v knižnej podobe (či už pred filmom, alebo až po ňom), nebude asi ťažké súhlasiť s tým, že život Alana Karlssona je skutočne pozoruhodný a, bohužiaľ, oproti filmovému podaniu i logickejší, plynulejší a zábavnejší. Režisér Herngren do rozprávania hustí, čo sa len vojde. Jednotlivé scény zo súčasnosti prekladané minulosťou sú radené významovo vyprázdneným spôsobom, z Jonassonovho rozprávania sa vytráca unikátnosť i sila príbehu. A divák lavírujúci medzi množstvom postavičiek pomerne ľahko stráca niť aj záujem.
Druhým kameňom úrazu je propagačný trailer. Ten namiesto toho, aby potenciálneho diváka rafinovane nalákal do kina, radšej celý príbeh aj s najlepšími momentmi a rozuzlením vyrozpráva ani nie za dve minúty. Publikum už toho vo filme nemá veľa na objavovanie. Zase raz snímka, ktorej upútavka zaujme viac ako samotné dielo. I tie najlepšie momenty, ako je hromadný výkrik (podobný motív sa objavil v reklame na čistiaci prostriedok nemenovanej značky) či richetovsky ladená scéna špionáže, sú len malými, vizuálne pútavými prvkami, ktoré snímkou prešuštia ako jesenné lístie. Svojrázna chladná severská komika opäť raz vyšla navnivoč. Škoda len, že to režisér trochu viac nepremyslel. Nahustiť knihu plnú faktov do necelých dvoch hodín filmového rozprávania je trochu riskantné. Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol pôsobí dojmom príbehovej skrumáže, v ktorej si režisér kde-tu vypomôže vyššou silou a nesúdržné dejové momenty lepí falošnými spojmi, preto nie vždy a nie celkom držia pokope.
Pri debate o Alanovi Karlssonovi sa nevyhneme jeho prirovnaniu k Forrestovi Gumpovi. Obaja páni sa počas života stretli s veľkými osobnosťami a nemalým vkladom formovali svetovú históriu. Ich príhody majú čo povedať, no s tým rozdielom, že v prípade amerického hrdinu všetko ladí, pasuje a sedí tak, ako má. U Alana to, bohužiaľ, škrípe papierovou predlohu aj nevytrénovaným remeslom režiséra
Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol (Hundraåringen som klev ut genom fönstret och försvann, Švédsko, 2013) _RÉŽIA: Felix Herngren _SCENÁR: F. Herngren, Hans Ingemansson _KAMERA: Göran Hallberg _STRIH: Henrik Källberg _HUDBA: Falko Duczmal _HRAJÚ: Robert Gustafsson, Mia Skäringer, Alan Ford, David Wiberg a iní _MINUTÁŽ: 114 min. _HODNOTENIE: • • ½ _JÚNOVÉ PROJEKCIE FILMU V KINE LUMIÈRE: 1. 6. (18.30), 2. 6. (20.30), 3. 6. (18.15), 4. 6. (20.30), 8. 6. (16.00)
Zuzana Štefunková ( filmová publicistka )
FOTO: Magic Box Slovakia