Daniel Hevier,

spisovateľ

Mám rád tie staré slovenské filmy, ktoré mi splývajú do jedného pocitu, a to je pocit autentickosti, bizarnosti, kurióznosti, outsiderstva, farebnosti (aj keď to boli čiernobiele roky) v čase, keď sme boli naozaj nieže na chvoste Európy, ale priamo v jej ... Čože o to, vo filme sme tam aj dnes, ale vtedy sme sa aspoň za to nemuseli hanbiť. Nakrúcali sa skvelé filmy, za päť päťdesiat, na kolene – často aj na kolenách –, ale s takou naliehavosťou, že to muselo bolieť aj tvorcov, aj divákov. A pod pojmom „bolieť“ mám na mysli nie utrpenie z pozerania – čo sa mi pravidelne stáva pri tých nových sloven­ských filmoch –, ale z tej presily životnosti, pravdy, básnickosti... Aby bolo jasné, hovorím o rokoch Hanáka, Havettu, Jakubiska. Niektorí z nich už nie sú a tí, čo sú, už nie sú tými, čo boli. A tie filmy: 322, Ľalie poľné, Kristove roky, Zbehovia a pútnici, Vtáčkovia, siroty a blázni, Slávnosť v botanickej záhrade. Títo režiséri boli naozaj „ľalie poľné“ slovenskej kinematografie a celé to obdobie bolo slávnosťou v obrázkovej záhrade. Isteže, bol tu aj pán Uher, bol tu aj pán Marenčin, bol tu aj Dežo Ursiny so svojimi dokumentmi, ale táto silná trojka zostane pre mňa neprekonateľnou.