Slovenský architekt a scénograf Roman Rjachovský sa v apríli dožíva osemdesiatky. Počas svojej kariéry vždy vyhľadával originálne fotogenické priestory a vytváral rozmanité dobové kulisy. Patrí k našim najproduktívnejším scénografom.

Roman Rjachovský stál pri viac ako troch stovkách filmov, televíznych a divadelných inscenácií, ako aj pri množstve zábavných programov. Divácky populárny film Pokoj v duši (2009) v réžii Vlada Balka bol jeho posledným pred odchodom do profesionálneho dôchodku.

Rjachovský sa narodil vo Zvolenskej Slatine. Jeho otcom bol ruský emigrant, ktorý sa v roku 1932 priženil do buržoáznej rodiny prvých slovenských bryndziarov. Len vďaka nekompletným kádrovým materiálom mohol Roman Rjachovský študovať za socializmu na vysokej škole. V roku 1961 úspešne absolvoval Fakultu architektúry a pozemného staviteľstva SVŠT (v súčasnosti STU) v Bratislave. Pravé kádrové materiály ho zastihli až po promócii a znemožnili mu ďalej pôsobiť v rámci školy. V roku 1964 sa však dostal do televízie, s čím mu pomohli aj ľudia z výtvarného oddelenia (Miki Kravjansky, Valerián Strážovec, Laco Hupka), ako Rjachovský prezradil v rozhovore pre denník Sme. Uviedol v ňom i to, že chcel odísť z krajiny, no po troch týždňoch v utečeneckom tábore vo Viedni sa vrátil do Bratislavy.

Jeho obsiahla televízna tvorba bola spätá aj s takzvanými bratislavskými pondelkami. V 70. rokoch sa podieľal na vzniku televíznych inscenácií výnimočných z výtvarnej aj realizačnej stránky, medzi ktoré patrili Budenbrookovci (1973), Mário a kúzelník (1976), Americká tragédia (1976), Amok (1977) či Sesternica Beta (1978). Známe sú i televízne filmy S Rozárkou (1970) či Adam Šangala (1972). Rjachovský zároveň spolupracoval na množstve zábavných programov, spomeňme aspoň Ktosi je za dverami Lasicu a Satinského.

Vďaka svojim dlhoročným skúsenostiam sa oveľa neskôr presadil aj v segmente denných seriálov (napr. Ordinácia v ružovej záhrade) a spolupracoval s mladšou generáciou tvorcov. Podľa Rjachovského slov pre prácu scénografa nie je najdôležitejšie médium, dokonca ani to, či ide o ateliérovú dekoráciu, alebo upravované reálne prostredie – rozhodujúce je, aby prostredie pôsobilo vierohodne. „Musí to mať správny sloh, primeranú sociálnu úroveň dramatických postáv, svoju farebnosť, správny kontrast. Všetko by malo pôsobiť čo najrealistickejšie,“ povedal pre Sme.

V roku 1982 začal pracovať pre Slovenskú filmovú tvorbu a vedel sa naladiť na optiku veľmi odlišných režisérskych osobností. Podieľal sa napríklad na filmoch Dušana Trančíka Pavilón šeliem (1982) a Štvrtý rozmer (1983), s Jurajom Lihositom robil na Sojkách v hlave (1983) i Zakázanom uvoľnení (1986), s Miloslavom Lutherom na titule Zabudnite na Mozarta (1985), s Dušanom Rapošom na komédii Utekajme, už ide! (1986) a so Štefanom Uhrom na Šiestej vete (1986) a Správcovi skanzenu (1988).

V roku 2003 Romana Rjachovského ocenili Zlatou kamerou za celoživotný prínos v oblasti filmového umenia na festivale Art Film v Trenčianskych Tepliciach a vlani získal cenu Igric za prínos slovenskej kinematografii.

Barbora Gvozdjáková ( absolventka audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU )
FOTO: Peter Procházka

Viktor Kubal sa zo zručného ilustrátora a karikaturistu postupne vypracoval medzi zakladateľské osobnosti národného filmovníctva. Vytvoril prvé kreslené filmy a inšpiroval zrod tohto odvetia v domácom kinematografickom prostredí. Jeho rozsiahle dielo nesie v sebe prvky komiky aj tragiky, irónie a dobromyseľného úsmevu, rozšafnosť i rozprávkovosť. Pred dvadsiatimi rokmi nás navždy opustil.

Hovoriť o Viktorovi Kubalovi (1923 – 1997) znamená hovoriť o zmysluplnosti celého kinematografického snaženia, osobitne línie kreslenej – bábkovej – trikovej. Podstatnú časť jeho filmografie tvoria rozprávky pre deti, sólové i seriálové príbehy s malými hrdinami (Peter, Puf a Muf, Valibuk, Dita), ktorých obľúbili detskí diváci niekoľkých generácií.

Kľúčové podnety jeho diela však nachádzame v intenzite reflektovania spoločenských napätí, vzostupov a pádov aj v celom konglomeráte individuálnych ľudských osudov, jedinečných a súčasne univerzálne platných.

Kubal odvážne vstupoval do problematík každodenného životného chvatu, s istotou, s pravidelnosťou a v nezlyhávajúcom kolobehu fungoval jeho „stroj“: od videného faktu cez iskru nápadu a výtvarné pretlmočenie po divácku percepciu.

Vídal som ho často s ceruzou, takým malým špakom, ktorý sa mu pri rôznych príležitostiach náhle objavil v ruke, aby si rýchlo čosi zapísal. To boli prvotné podnety a okamihy, začiatok onoho mystéria príchodu na svet, zrod inšpirácie. Nasledoval z nového uhla videný objekt, stav sveta, proces od vznešeného k profánnemu, od monumentu ku karikatúre. Kubal veci a javy diskreditoval, zbavoval ich honosnosti a dekóra, bez hanby ich vyzliekal a tak nám umožnil poznať ich novú, často pravdivejšiu podobu, než bola tá pôvodná.

Vo filme Zem sa kriticky vyjadril k problematike životného prostredia. Vysmieval ľudskú hlúposť (Selekcia), karierizmus (Rebrík), korupciu (Prezent), byrokraciu (Na pravé poludnie), protekčné vzťahy (Jedináčik), nezdravé podnikateľské prostredie (Kino), metaforizoval tragédiu jednotlivca na veľkej šachovnici mocných tohto sveta (Šach a Idol). V dlhometrážnych opusoch (Zbojník Jurko a Krvavá pani) zaujal jedinečnou parodizáciou a satirickými šľahmi. A všade uplatnil temperament skúseného karikaturistu, precíznu konštrukciu príbehu a burlesknú animačnú hru.

No zanechal nám aj vzácne humanitné posolstvo. Neustále zdôrazňoval, aké dôležité je dodržiavať hierarchiu hodnôt. „Uvedomovať si, že humor a satira sú odrazom kultúry národa – v myslení i chápaní problémov. Že to nie je otázka bitky a ubližovania, ale otázka rozhovoru. Pretože tak ako v politike niet problému, ktorý by sa nedal vydiskutovať, aj v tejto oblasti ide predovšetkým o určitú formu dialógu, rátajúceho s inteligenciou tvorcu i prijímateľa.“

Slovenský filmový ústav pripravuje pri príležitosti dvadsiatich rokov od úmrtia Viktora Kubala vydanie trojdielnej blu-ray kolekcie s jeho digitálne reštaurovanými filmami – dlhometrážnymi, krátkymi i stredometrážnou Marcipánovou komédiou.

Rudolf Urc ( filmový dramaturg a publicista )
FOTO: archív SFÚ

Animátori o Kubalovi: Bol to výmyselník, zabávač a pracant

František Jurišič:
S Gejzom Kendym sme nakrúcali dokument Kúzelník Viktor Kubal, často sme sa s maestrom stretávali a viedli debaty na rôzne spoločenské témy. Bolo úžasné ho počúvať, bol to „profík“, pozorovateľ a výmyselník. A tak v našich hlavách vznikol nápad „orámovať“ medailón o maestrovi takými základnými produktmi, akými sú papier a ceruzka, ktoré pod jeho rukami ožívajú v metaforických premenách. Kubalov humor je nezabudnuteľný, stále živý v jeho postavičkách, ktoré v jednoduchej linke vedia svojím pohybom, gestom vyrozprávať veľké príbehy. Vedel ich obohatiť myšlienkami, čo sa dnes z animovaných filmov často vytráca. Pointa mu sadla na sto percent a to robí jeho animácie aktuálnymi a živými aj dnes.

Ivana Laučíková:
Viktor Kubal je nesporne legendou slovenskej animácie. Položil jej historické základy, vytvoril neuveriteľne početné a viacvrstvové dielo a ako prvý – a nadlho jediný – dokázal spracovať dlhometrážny film. Vo svetovom meradle takých nebolo mnoho. Ale obíďme superlatívy: v čom je pre mňa fascinujúci dnes? Mal humor, bol to komik, gagman, s ľahkosťou a šarmom zabával. Dá sa toto naučiť? Našu (dnes už strednú) generáciu Peter Kerekes kedysi nazval „Kubalkovia“, možno preto, že podobne ako Kubal kultivujeme schopnosť pokryť mnohé pozície v jednej osobe, vystačiť s minimom zdrojov a členov tímu. Ale nikto z nás z Kubala neťaží esteticky – nedoceňujeme humor. Berme to ako výzvu.

Ondrej Slivka:
S Viktorom Kubalom som sa stretol pri svojich prvých brázdach na filmových políčkach animácie. Bol to nesmierne pohodový človek, ktorý sa dokázal povzniesť nad všetky problémy láskyplným humorom. Cením si, že napriek dobe, v ktorej žil, keď na kariéru stačil „červený vodičák“ a troška análnej speleológie, nikdy nepodľahol vábeniu normalizátorov a nekreslil angažovanú socialistickú karikatúru. I v tých najťažších časoch jeho práca vždy voňala človečinou. Jeho kresba bola mimoriadne úsporná a štylizovaná. Iná ani nemohla byť, veď filmy si zväčša animoval sám, vrátane tých celovečerných. Navyše bol samouk. V tom sa líšil od tvorcov českej animácie, ktorí vychádzali z bohatej vynikajúcej domácej tradície školených ilustrátorov. Všetko ešte zvyčajne dopĺňali kvetnatým komentárom. Ten u Kubala zväčša absentoval. Ale nechýbal. Nebolo ho treba. Jeho filmy komunikovali s divákom neverbálnou rečou expresívnej animácie s vynachádzavými obrazovými gagmi. V množstve kreatívnych nápadov nemal konkurenciu. Čerpal ich z každodenného života, i tú najbanálnejšiu situáciu dokázal okamžite fabulovať. Optimizmu, pracovitosti i lásky k animácii mal dostatok aj na rozdávanie kolegom. Keď mi ideologická komisia odstrihla záverečný titulok filmu, lebo obsahoval „zakázané slovo“ Boh, dodnes si pamätám, ako dobrotivo prišiel ku mne a svojím láskavým, utešujúcim hlasom s typickými sykavkami mi dal cennú radu do života: „Vyserte sa na to a choďte robiť ďalší film.“

Katarína Kerekesová:
Viktor Kubal sa pre mňa spájal so slovenským animovaným filmom už od detstva. Teda odvtedy, keď som ešte ani zďaleka netušila, že sa animovaný film stane mojou pracovnou náplňou a vášňou. S pribúdajúcimi skúsenosťami oceňujem jeho animačnú a kresbovú skratku, zmysel pre humor, ale aj neúnavnú pracovitosť. O jeho výnimočnosti nehovoria len dva celovečerné filmy, ale aj neuveriteľné množstvo krátkych formátov. Kubal takmer položil znamienko rovná sa medzi seba a pojem slovenský animovaný film. No práve na začiatku bola takáto dobrá a charizmatická značka pre animáciu veľmi potrebná. Myslím, že všetkým, ktorí v oblasti animovaného filmu pôsobili a pôsobia, istým spôsobom otvoril cestu k slovenskému divákovi.

spracoval Daniel Bernát

V apríli oslavuje 85. narodeniny tvorca množstva spravodajských šotov a dokumentov Milan Černák. Jeho meno sa pravidelne objavuje aj na stránkach Film.sk, kde pripravuje rubriku Svet spravodajského filmu. O jubilantovi píše jeho bývalá kolegyňa Marcela Plítková.

K filmárčine som privoňala hneď po skončení školy v Spravodajskom filme a Milan Černák bol mojím prvým šéfom. Redakcia fungovala ako hodinky. V pondelok ráno sedel v projekcii, presne o ôsmej zamkol dvere a dal pokyn premietačovi. Kto prišiel neskoro, mal smolu. Raz mi pre takéto meškanie strhol deň z dovolenky, čo neskoršie energicky popieral. Ale mám o tom doklad.

Vo štvrtok ráno bolo schvaľovanie pracovnej kópie s komentárom a v piatok sa na Kolibe miešal zvuk. Napoludnie sa všetko prerušilo a išlo na obed. Nikdy potom som sa už s takou presnou organizáciou práce nestretla. „Aký problém?“ hovoril Černák, keď som sa trápila s akýmsi organizačným zádrhom. „Na to stačí farebná ceruzka a hárok štvorčekovaného papiera.“

Na Milana Černáka si však spomínam aj vtedy, keď sa táto pravidelnosť prudko narušila. Začiatkom leta 1965 sa pretrhli hrádze, Dunaj sa rozlial po Žitnom ostrove a na miesta katastrofy sa rozbehli filmové štáby. Nakrúcanie nebolo jednoduché: zaplavené cesty, rozbité mosty, letecké zábery podliehali zvláštnemu režimu a dokonca sa muselo prechádzať cez Maďarsko. Pracovala som v Spravodajskom filme asi rok a veľmi intenzívne prežívala zvláštnu energiu, ktorá redakciu ovládla. A práve Milan Černák bol motorom aktivity celej redakcie. Nebolo bežné presadiť mimoriadne nakrúcanie a rozhýbať byrokratický systém, riadený dramaturgickými plánmi, množstvom limitov, predpisov a návykov. V tom čase ešte platila snaha vyhnúť sa akýmkoľvek kontroverzným témam, ktoré by mohli poškodiť meno krajiny a zriadenia.

Tanky v uliciach roku 1968 vykoľajili nielen redakciu, ale celý občiansky život. Na to sa nedalo pripraviť! Nakrúcali spravodajcovia aj televízia. Rozhorčení autori dokonca ponúkali exponovaný materiál do zahraničia, aby sa svet dozvedel, čo sa deje. Iné filmové kotúče kameramani poschovávali a ukázali sa až po rokoch. Jeden film sa však objavil v kinách ešte v čase dramatických udalostí. Išlo o Čierne dni, ktoré sa realizovali v Spravodajskom filme a Milan Černák sa na nich podieľal. Možno mali nepresný komentár, niektoré formulácie by dnes autori vynechali, azda i výber obrazov by vyzeral ináč, ale film sa stal súčasťou dejinných udalostí, vyžadoval si odvahu a pohotovú koordináciu všetkých zložiek tvorby a výroby. Laboratóriá zabezpečili potrebné množstvo kópií, aby sa mohol premietať v distribúcii na celom území vtedajšieho Československa podľa distribučného harmonogramu žurnálu. Išlo o pozoruhodný výkon občianskej angažovanosti aj filmárskej profesionality. A rýchlosť bola rozhodujúca, hoci si to autori filmu napokon odskákali.

O organizácii nakrúcania, postprodukcie a distribúcie som síce s Milanom Černákom nikdy nehovorila, lebo zvyčajne sa práca šéfov nehodnotí, no nad tvorivými otázkami, nad žurnálmi a filmami sme strávili mnoho času – zo začiatku bol dramaturgom on, potom ja.

Marcela Plítková ( režisérka dokumentárnych filmov a dramaturgička)
FOTO: archív M. Černáka