Druhá edícia Dejín: nové sťažne, väčší výtlak

Keď v roku 1997 vyšla objemná knižná kompozícia Dejiny slovenskej kinematografie, do ktorej filmoví historici Václav Macek a Jelena Paštéková investovali svoj dlhodobý bádateľský zápal analyticko-syntetický potenciál, išlo o udalosť vrelo prijatú odbornou verejnosťou aj domácimi fanúšikmi „najmladšej múzy“. Široko presondovaný, objektivizačne zrevidovaný a hodnotovo hierarchizovaný sumár národných kinematografických dejín sa vykuklil akoby práve včas. Slovenská spoločnosť v novovzniknutom, sporne spravovanom štáte aj slovenská kinematografia, degradovaná v ozvene zhodeného štátostraníckeho obojka, v nej dostali osvedčenie regulárnej svojbytnosti a zmysle. Po dvadsiatich rokoch sa publikácia hlási k novým generáciám čitateľov v dvojnásobne rozšírenom vydaní, dvojzväzkovo rozkrojenom, vychádzajúcom oddelene a v časovom odstupe.

Kniha Dejiny slovenskej kinematografie 1896 – 1969 vchádza do doby technologického zjednodušovania a urýchľovania, vábivosti aj nástrah elektronického digitalizačného infoveku. Faktografickou precíznosťou, reflexívnou kultivovanosťou a bohatstvom spracovaného materiálu uchádza o fundamentálnu pozíciu v čiastkovom prezentovaní odkazu moderných dejín. Zároveň je rukoväťou pre fanúšikov filmového umenia, ponúka podnety pre kulturológiu, sociológiu či politológiu a okrajovo, no kontinuálne dotýka literatúry, hudby, výtvarného umenia fotografi e. Technicky orientovaných záujemcov upútajú zmienky o kinoaparátoch, o technologickej originalite laterny magiky alebo o počiatočných pokusoch s prenosom televízneho signálu. Dominujúce sociálne, ekonomické, ideologicko-politické a internacionálne vplyvy na kinematografiu sú dopĺňané vplyvmi kultúrnymi ohlas bruselského štýlu po roku 1956, radikálna zmenu životného štýlu v 60. rokoch a pod.).

Autori sa popri vlastných doplňujúcich a prehlbujúcich prieskumoch archívnych materiálov mohli oprieť o výdobytky odborných štúdií, monografií a zaznamenaných svedectiev, ktoré rokmi pribudli aj vďaka aktivite ich mladších kolegov. Aj tieto pretavené a citované poznatky rozšírili v porovnaní s prvým vydaním textu jeho predchádzajúci záber a ešte umocnili jeho nasýtenosť, konštruktívnosť aj inšpiratívnosť. Explikácia je postavená na prehľadne a zrozumiteľne podanej faktografii, hodnoteniach, kategorizáciách, komparáciách, kontextoch, koncipovaných vzťahoch a prejavovaných postojoch. Jazyk a štýl odborne založeného textu má objektivizujúci sklon k istej miere rigoróznosti, je však invenčne uvoľňovaný a u oboch autorov dokáže byť aj hravý alebo ironizujúci. K živosti a plasticite knihy prispievajú tlmočené a zo zachovaných zápisníc a záznamov stručne citované výroky zo straníckych zasadnutí, rozhodnutia schvaľovacích komisií, verejné artikulácie direktív potentátov a postojov filmárov na diskusných fórach plenárok a konferencií a k tomu s časovým odstupom vylovené spomienky pamätníkov udalostí. Čitateľsky suchopárne sú dokumentačne významné pasáže s prehľadmi straníckych, vládnych či podnikových organizačných smerníc a nariadení, ktoré charakterizujú povahu procesov súvisiacich s filmovou dramaturgiou, produkciou a distribúciou.

Stostranová plocha súhrnu prvých dvoch kapitol prevedie čitateľa od čias priekopníckych programov, rozširujúcich uvádzanie ponúkaných možností nového vynálezu aj cez naše teritórium, vtedy ešte úradne rakúsko-uhorské, až k obdobiu pred druhou svetovou vojnou, na prah národno-štátnej emancipácie, osnovanej súvisiacimi pomermi. Košatenie a mohutnenie tvorivých kinematografických prejavov následne vymeriava podobný stostranový rozsah zhruba šesťročným etapám, vymedzovaným letopočtami, v ktorých sa udiala zásadná politická obmena, určujúca charakter a systém nasledujúceho spoločenského a kultúrneho života. Obdobie dozretia slovenského filmu do jeho „zlatej éry“ (1963 – 1969) sa nutne dočkalo najrozsiahlejšieho textu, ktorým kulminuje a dramaticky vyúsťuje prvý diel knihy.

Popri umelecky kľúčovom dlhometrážnom hranom filme patrí adekvátny priestor filmovej dokumentaristike a spravodajstvu, detským a animovaným filmom aj počiatočnému pôsobeniu televízneho média a mimoriadnym dielam útvaru Televízna filmová tvorba. Nechýbajú odseky venované osobnostiam, ktoré film neprofilovali tvorivo ani dramaturgicky, ale napríklad cestou nadšeného ošetrovania kinematografického dedičstva alebo dlhodobými konštrukčnými, laboratórnymi a technickými zdokonaleniami. Oprávnený priestor získala aj dobová polemika medzi zástancami intelektualizácie a prívržencami masovosti filmu.

Nápadnou inováciou je v druhom vydaní dejín obrazový sprievod textu – oproti pôvodnému vydaniu podstatne rozsiahlejší, využívajúci farebnú tlač a kvalitný papier; hlavný text dopĺňa nielen ilustratívne, ale aj demonštratívne, s pomocou strohých, ale obsažných popisov, ktoré neraz upútajú aj brisknou reflexívnou skratkou. Predostiera pestrú a vizuálne opulentnú zmes: fotografi e osobností, kín, zábery z filmov a ich nakrúcania, faksimile vzácnej korešpondencie aj výrobných listov, plagáty, letáky, vývesky, firemné znaky, titulné stránky periodík... Zábery z ľavej a pravej strany otvorenej knihy spolu miestami komunikujú, dopĺňajú sa, prípadne konfrontujú opozitné pohľady (napríklad na rôzne interpretovaný spôsob vytvorenia trikového záberu vo filme Rodná zem) alebo zlučujú priestor s enumeračným expozičným zámerom (keď napríklad šestica plagátov vypovedá o výtvarnej tendencii daného obdobia). Pri plagátoch, ale ani pri zobrazeniach filmových cien Trilobit a Igric nechýbajú mená ich autorov. Rôznoformátové snímky sú príhodne umiestnené v hornej časti strán, menšie – rovnako ako paralelný aparát odkazov na zdroje a doplňujúcich poznámok – v bočnom poli popri ústrednom texte. Široký pruh na okraji každej strany je prenesenou grafickou črtou prvého vydania, tentoraz ideálne využitou – informačne aj výrazovo.

Pomôckami sú farebne odlíšené dvojstrany navigujúce ku kapitolám, stručné zhrnutie ako úsečné a jasné resumé za každou kapitolou, vyhľadávacie registre a rozsiahly zoznam prameňov a literatúry, fungujúci aj ako potenciálny navigátor. Inak precízne spracovaná publikácia obsahuje pár tlačových chýb (s. 117, 130, 398, 401, 484, 487, 490). Vďaka prístupu autorov v knihe kryštalizujú rôzne kategórie diskurzívnej inšpiratívnosti. A takisto inšpiratívnosť metodologická, ktorá ukazuje východisko k napredovaniu poznania v rozkrývaní teritoriálneho a odvetvového kontextu, v čerpaní zo stále dôkladne nevyťažených archívnych zdrojov a v kultivujúcom aplikovaní novorozkrytých vlastností a súvislostí, ako ich postupne historicky, monograficky aj teoreticky spracúva v tomto prípade súčasná slovenská filmová veda.

Hoci sú knižné Dejiny slovenskej kinematografie disponované slúžiť potrebám vyhľadávania čiastkových hľadísk, jednotlivých problematík, tém, filmov, tvorcov či dejinných procesov, osoží prečítať si ich kompletne a pocítiť efekt príbehu medzi dátami. Publikácia pôsobí ako iniciovaný odkazovač, má silné vlohy podnecovať objektivizovanú historickú participáciu ako predpoklad utvárania zodpovedajúcich postojových kritérií. A oživuje záujem o naše staršie filmy, ktoré sprítomňujú niekdajšie záujmy, problémy, hodnoty a prahnutia a v rôznej intenzite a z rôznych uhlov vnímania s divákmi uhrančivo či kuriózne naďalej komunikujú cez meniace sa kódy. 

Dejiny slovenskej kinematografie 1896 – 1969
Václav Macek, Jelena Paštéková
(FOTOFO, Slovenský filmový ústav, Bratislava, 2016)

Peter Ulman ( filmový publicista )

Dokumentarfi lm und Authentizität. Ästhetik und Pragmatik einer Gattung
Manfred Hattendorf
(Universitätsverlag Konstanz, Konstanz 1994, 359 strán)

Autor trochu staršej, no stále aktuálnej publikácie – svedčia o tom aj neskoršie reedície – skúma problematiku autenticity dokumentárneho filmu. Jej nadčasovosť spočíva v tom, že si zvolil metódu prípadových štúdií významných diel z dejín kinematografie, ako sú napríklad Berlín, symfónia veľkomesta Waltera Ruttmanna, Memphis Belle: Príbeh lietajúcej pevnosti Williama Wylera alebo Noc a hmla Alaina Resnaisa. Na týchto príkladoch Manfred Hattendorf ilustruje, akým spôsobom podľa neho vzniká u divákov dojem autenticity – nie je to výsledok špecifi ckého vzťahu jednotlivých fi lmov k zobrazovanej realite, ale starostlivo vybraných prezentačných stratégií, ktoré majú na divákov práve tento efekt. 

Film a politika. Ideológia a propaganda v slovenskom filme 1939 – 1989
Martin Ciel
(Vlna/Drewo a srd, Bratislava, 2017, 146 strán)

Viera v obrazy je pasca, píše vo svojej novej publikácii filmový teoretik Martin Ciel a nadväzuje, že človek z obrazov preberá určité charakteristiky, ktoré sú umelé, vytvorené svetom, ktorý „je často len ideologickou proklamáciou o skutočnosti a v žiadnom prípade nie skutočnosťou, i keď ju spoluvytvára“. Ciel skúma obrazy doby prezentované hranými, ale aj dokumentárnymi, respektíve spravodajskými filmami z čias, keď boli (de)formované vplyvom mocenského aparátu a keď sa rozvíjali rôzne modely propagandy. Pozornosť nesústreďuje len na samotné filmy, venuje sa napríklad aj zideologizovaniu filmovej publicistiky, a ako prezrádza podtitul knihy, sleduje pomerne rozsiahly časový úsek. Autor publikáciu rozdelil do kapitol Za Boha! Za národ!, Od Tatier po Azovské more, Stratégia stalinskej ideológie v hraných filmoch, Filmový policajt ako obraz normalizácie, Týždeň vo filme a Perestrojka a glasnosť.

mm, dan