Dušan Kállay
výtvarník

Oslovilo ma viacero slovenských filmov, okrem iných kultové Slnko v sieti Štefana Uhra alebo snímky Juraja Jakubiska, ktorý svoje filmové obrazy akoby maľoval. Ale azda najviac mi je blízka tvorba Dušana Hanáka, ktorého poznám od roku 1967. Chodieval do nášho ateliéru, a tak vzniklo priateľstvo medzi tromi Dušanmi – Hanákom, Grečnerom a mnou.

Za najväčšie Hanákovo majstrovstvo považujem jeho schopnosť zachytiť a sprostredkovať človečenstvo. Keď pozeráte film Obrazy starého sveta, na jeho konci zostanete ohúrení, že aj takí ľudia žijú medzi nami a každý má napriek svojmu hendikepu nádherné hobby alebo obdivuhodné schopnosti. Dušanov pohľad nie je kritický, ale čisto ľudsky ukazuje, že i takýto spôsob života existuje a že je vlastne bolestne krásny. V každom jeho filme cítim nejakú nadstavbu nad tým dokumentárnym alebo nad samotným príbehom. Čoho sa vlastne potentáti báli, keď Obrazy starého sveta aj iné jeho filmy zavreli do trezoru? Oficiálne pre škaredosť, no myslím si, že to bolo práve pre to autenticky ľudské v nich. V Obrazoch starého sveta Hanák nič neretušuje, len konštatuje a vníma ľudí na okraji spoločnosti ako krásnych. Podľa mňa nie je na Slovensku porovnateľný filmár, ktorý by mal takýto úprimný vzťah k mnohorakosti života. A u Dušana Hanáka cítim ešte jeden fenomén – žiadny jeho film nie je rovnaký ako ten predošlý. Každý je svojbytný a vo vzťahu k téme a postavám precítený, netrčí z nich žiadna schéma. Teraz, keď už filmy nenakrúca, sa tento jeho princíp videnia a myslenia prejavuje v jeho mnohotvárnych, neopakovateľných fotografických prácach z rôznych častí sveta, aj tých protikladných.