Pri každom projekte hráte o všetko

Slovenskému filmu Únos sa podarilo pritiahnuť do kín veľký počet divákov a presiahol aj do politických debát v súvislosti s aktuálnymi snahami o zrušenie Mečiarových amnestií. Producentom snímky je Milan Stráňava, ktorý stál napríklad aj za filmami Na krásnom modrom Dunaji, Polčas rozpadu, Miluj ma alebo odíď, Viditeľný svet či Láska na vlásku.

Od koho vzišiel impulz na projekt Únos?
– Pôvodne to bol môj nápad, no autorom scenára som nedával presné zadanie, pretože som ho nedokázal jasne sformulovať, bola to skôr pocitová záležitosť. Tému som pôvodne plánoval spracovať s iným tímom, čo z rôznych dôvodov nevyšlo, a keď sme s Marianou Čengel Solčanskou dokončili rozprávku Láska na vlásku, povedal som si, že to napokon skúsim s ňou. Ani jej som nedával presné zadanie, sama však vo štvrtej či v piatej verzii scenára našla presne ten kľúč k téme a príbehu, aký som si predstavoval.

Kto bol v pôvodnej zostave autorov?
– Spočiatku písali scenár Sergej Michalič so Silvestrom Lavríkom a režisérom bol Vlado Fischer. Morili sme sa s tým minimálne tri roky, no potom to vzhľadom na vzájomnú únavu materiálu prestalo mať ťah na bránu. S autormi, ktorí mali aj iné záväzky, sme sa dohodli, že to prevezme niekto iný. Vlado Fischer chcel pokračovať, ale aj s ním sme sa napokon takto dohodli. Následne bol projekt zhruba pol roka vo vzduchoprázdne, až sa ho zhostila Mariana.

Prebehlo už v prvej fáze nejaké nakrúcanie?
– Áno, nakrúcali sme zhruba týždeň, keď sme okrem iného zrealizovali väčšiu rekonštrukciu samotného únosu. Napokon to však poslúžilo len ako inšpirácia k ďalšej fáze realizácie.

Verzia Mariany Čengel Solčanskej teda nestála na tom, čo už bolo pripravené?
– Odporúčal som jej, aby na tom svoje spracovanie postavila, chceli sme to zúročiť. Ale ako písala nové verzie scenára, prejavoval sa čoraz viac jej vlastný pohľad na tému a príbeh. Výsledný film má s pôvodnou podobou projektu len veľmi málo spoločné.

V súvislosti s projektom sa istý čas spomínal aj Dominik Dán a jeho kniha Popol všetkých zarovná...
– Je to úspešný román a dlho sme sa ho snažili použiť ako predlohu, dúfali sme, že si tým pomôžeme. Dánov príbeh sa však počas vývoja z filmu čoraz viac vytláčal, až sme sa museli autorovi knihy priznať, že nám poslúžila len ako inšpiračný zdroj.

Do akej miery robila Mariana Čengel Solčanská vlastný výskum materiálov, ktoré s daným obdobím a témou súvisia?
– Tú dobu si naštudovala natoľko dôkladne, že by sme na základe jej znalostí mohli nakrútiť aj dôslednú rekonštrukciu skutočného príbehu. Nechceli sme však traumatizovať tých, ktorých to obdobie a s ním spojené udalosti postihli. Nemali sme ani ich stopercentný súhlas. S pani Remiášovou sme sa dohodli, že môžeme použiť jej citát, ktorý zaznie v závere príbehu, čo bolo akési jej požehnanie, ktoré nás morálne oprávňovalo uviesť film do života.

Koho sa tie spomínané súhlasy týkali?
– Na Oskara Fegyveresa sme nezískali kontakt, od Michala Kováča ml. sme súhlas nedostali a od pani Remiášovej čiastočne – niektoré veci sme na základe rozhovoru s ňou vo filme skorigovali, niektoré sme jej vysvetlili, pretože neboli úplne v súlade s jej prežívaním udalostí. Napríklad účasť postavy Robovej mamy na mítingu v pozícii obdivovateľky Predsedu vznikla len v záujme dramaturgického oblúku filmu, neodrážala skutočnosť.

Uvažovali ste už od začiatku nad reakciami publika? Očakávali ste, že film bude mať takýto divácky dosah a mobilizačný potenciál?
– Ťažko uveriť, že dvaja dôležití protagonisti tohto príbehu mali v skutočnosti len okolo 25 rokov. Myslím si, že v tejto súvislosti dostala Mariana nápad previazať ich postavy s mladou kamarátkou, napojiť sa na ich emócie, čo mohlo pritiahnuť do kina aj mladých divákov. Chceli sme, aby ich film oslovil do tej miery, že budú mať záujem dohľadať si k téme ďalšie informácie. A to sa nám stopercentne potvrdilo.

Mariana Čengel Solčanská nám hovorila, že v súvislosti s týmto projektom cítila aj tlaky zvonka. Nie v tom zmysle, že by sa niekto pokúšal projekt zastaviť, ale v zmysle pochybností, či by nebolo lepšie „obrátiť list“. Vy ste registrovali nejaký tlak?
– Bolo to obdobné ako u Mariany. U nás v produkcii sa to ešte odrazilo v tom, že sme ťažko hľadali partnerov. Stretávali sme sa s reakciami typu: zabudnime na to, žime súčasnosť a pozerajme sa do budúcnosti. Niektorí dúfali, že sa témy vzdáme. Pri stretnutí s pani Remiášovou som si však povedal: Ako sa má ona pozerať s nádejou do budúcnosti, keď ju dlho traumatizuje pod koberec zametaný prípad, pri ktorom jej zomrel syn? Vtedy sa mi potvrdilo, že je dôležité ten film urobiť. Hoci spočiatku pracovala dvojica scenáristov na projekte pod pseudonymami, lebo sme nevedeli, aké budú prvé reakcie.

Nezvažovali ste teda v niektorom okamihu ukončenie projektu?
– To áno, ale bolo to vo chvíli, keď sme menili tvorivý tím. Stretlo sa tam viacero stresových momentov a istý čas som vážne premýšľal nad odstúpením od projektu.

Pri Únose ste museli vyriešiť viacero dôležitých otázok. Vrátane podrobností, akou je napríklad fyzická podobnosť postáv so skutočnými osobami, ktoré sa spomínajú v súvislosti s prípadom únosu prezidentovho syna...
– Samozrejme, núkalo sa viacero prístupov a myslím, že Mariana našla ten správny kľúč. Nekladie dôraz na nejakú fyzickú podobnosť, ale vytvára obraz charakteristického správania ľudí, ktorí sú pri moci a ochorejú z toho.

Únos je triler, ktorý sa vracia do obdobia 90. rokov, čo si vyžaduje nielen skúseného tvorcu, ale aj dostatočné finančné zázemie. V akých podmienkach film vznikal?
– Časť financií nám odčerpala prvá fáza nakrúcania s pôvodným tvorivým tímom, čo sme museli zahrnúť do celkového rozpočtu. Producent by vždy vedel využiť na projekt aj ďalšie peniaze, ale napríklad s českou koprodukciou sme nepochodili, a to najmä preto, že sme sa s Únosom dostali tak blízko k slovenským reáliám, až nám povedali, nech si tú špinavú bielizeň perieme u nás doma. Myslím si však, že náš rozpočet niečo vyše 1,3 milióna eur neovplyvnil negatívne technickú kvalitu nakrúcania. Robilo sa takpovediac v európskych podmienkach, hoci s menším štábom päťdesiatich ľudí a nie desať-dvanásť hodín denne, ale šestnásť a viac. No v konečnom dôsledku považujem za presvedčivý moment nášho filmu aj to, že sa v ňom prejavuje zjednotená, koncentrovaná energia všetkých zúčastnených.

Na stránke vašej spoločnosti JMB Film & TV Production figurujú aj ďalšie filmové exkurzy do histórie – Generál, Návraty k Dubčekovi, Stalo sa 1. septembra...
– Čo sa týka dokumentárneho filmu o Alexandrovi Dubčekovi, zatiaľ sme v súvislosti s ním urobili zopár rozhovorov a povedal by som, že čaká na nejakú novú energiu, aby sme ho nakrútili. Nie sme časovo obmedzení, takže predpokladám, že v ňom budeme pokračovať. Pri projekte Stalo sa 1. septembra máme práva na výbornú knihu Pavla Rankova ešte asi na dva roky. Je to ešte náročnejší projekt ako Generál, ale, žiaľ, nezohnali sme naň dostatok finančných prostriedkov, takže ho zrejme nebudeme môcť zrealizovať, čo mi je ľúto. Najďalej je projekt Generál, za ktorým stojí opäť Mariana Čengel Solčanská. Pripravujeme ho na sté výročie smrti Milana Rastislava Štefánika, ktoré bude v máji 2019. Získali sme naň zmluvu s RTVS, v Audiovizuálnom fonde sme dostali grant na jeho vývoj a teraz žiadame financie na realizáciu. Chceli by sme ho začať nakrúcať už túto jeseň. Zo zahraničných partnerov živo komunikujeme s francúzskou, ruskou a talianskou stranou, takisto sme projekt zaslali do Českej televízie, zaujímame sa aj o podporu z programu MEDIA a fondu Eurimages. Vzhľadom na osobnosť Štefánika je to prirodzene európska koprodukcia. Projekt máme po obhliadkach a desiatich kastingoch, existujú návrhy medzinárodného obsadenia...

Váš starší projekt Dunajská sága bol takisto plánovaný ako výpravný, no hoci bol rozpracovaný, nepodarilo sa ho dokončiť. Prečo?
Dunajská sága mala byť film aj seriál. Projekt sme rozbiehali zhruba v roku 2009, nezískali sme naň grant v Audiovizuálnom fonde, takže v prvej fáze bol krytý len zmluvou so Slovenskou televíziou, kde sa po prvom nakrúcaní zmenilo vedenie a televízia v projekte nechcela pokračovať. Začala sa dlhodobá debata s manažmentom pani Zemkovej, odovzdali sme denné práce, nakrútený materiál však nebol v takom stave, aby sme z neho mohli zostrihať nejakú časť plánovaného seriálu. Čakali sme na rozhodnutie televízie ako hlavného koproducenta, ktoré bolo odmietavé, a napokon sme zmluvu s ňou už za vedenia pána Miku rozviazali s tým, že všetok materiál má RTVS. Istý čas sme ešte verili, že keď odprezentujeme výstupy z celej prípravy projektu a z dvojtýždňového nakrúcania, môžeme získať dotáciu z Audiovizuálneho fondu, no nestalo sa to.

Projekt však predpokladal medzinárodnú koprodukciu...
– Áno, zvažovalo sa niekoľko koprodukčných partnerov. Zahraniční partneri sú však veľmi citliví na to, keď sa okolo nejakého projektu rozhostí na domácej pôde ticho, prípadne sa vynárajú pochybnosti a podozrenia. Stáva sa to akýmkoľvek väčším projektom, nielen filmovým, ktorým do cesty vstúpia napríklad voľby alebo výmeny manažmentu.

Ako však zabezpečiť dokončenie projektu, ak naň už boli preinvestované verejné prostriedky? Nedokončenie filmu predsa musí zasahovať aj do kreditu producenta.
– Z producentskej stránky hráte pri každom projekte o všetko. Keď na projekt preinvestujete prvé verejné peniaze, väčšinou z Audiovizuálneho fondu, a nedokončíte film, strata vášho kreditu je medzi 50 až 100 percentami. Je potom naozaj ťažké pokračovať. Dnes je výhoda v tom, že pri menších filmoch, keď už je časť nakrútená a preinvestovaný základný kapitál, dajme tomu okolo tristo- až štyristotisíc eur, tak zhruba dvesto- až dvestopäťdesiattisíc vám môže poskytnúť banka ako komerčný úver a za to sa taký nízkorozpočtový film dá dokrútiť. (Samozrejme, potom je ešte otázka, ako tie peniaze producent vráti.) S tými väčšími projektmi je to však horšie. Napriek tomu tu existuje chuť robiť aj výpravnejšie veci a v Generálovi chceme cez osobnosť Štefánika hovoriť o európskej histórii. Teoreticky by sme mohli Štefánika predstaviť len čiastkovo, cez vybranú epizódu z jeho života. Ale cez ktorú a čo s tým ďalej? Zo skúsenosti viem, že je lepšie poskytnúť divákovi širší príbeh, ktorý mu umožní nazrieť na históriu celistvejšie. My taký chceme ponúknuť a Štefánika ukázať ako európskeho svetobežníka, čiastočne aj rozporuplnú osobnosť, ktorá v sebe spája množstvo aktivít, skúseností a prínosov. V takom prípade treba ukázať aj kontext doby, v akej žil.

To áno, ale získate si dôveru zahraničných koproducentov?
– Pred touto otázkou stojíme vlastne pri každom projekte. Generála však chceme robiť ako európsku koprodukciu a minimálne český a francúzsky partner je pre nás jednoducho nevyhnutný. Verím, že ich získame. Aj Dunajská sága by sa podarila, keby nevznikla neistota na domácej pôde a v reakcii na to sa zahraniční partneri nestiahli.

Vráťme sa ešte do 90. rokov, o ktorých hovorí Únos. Bolo to ťažké obdobie i pre filmárov. Ako by ste ho opísali aj vzhľadom na vtedajšiu politickú klímu a kolibské ťahanice? Spolupracovali ste vtedy na filmoch Na krásnom modrom Dunaji, ...kone na betóne, Jaškov sen či Tábor padlých žien.
– Bolo to mimoriadne ťažké obdobie. Za to, že sa mečiarovci napokon zmocnili Koliby, si mohla filmová obec sama. Privatizácia mohla dopadnúť aj inak, ale vnútornými napätiami medzi filmármi sa ten proces skrečoval. O vtedajšej realizácii filmov sa hovorí ťažko, všetko išlo cez Kolibu a my takzvaní nezávislí producenti sme tam stáli v rade a bojovali, aby sme sa mohli dostať k nejakému titulu hoci ako najatí vedúci výroby. A ak sme chceli občas niečo nakrútiť, museli sme sa chtiac-nechtiac uchádzať aj o priazeň vtedajšieho kolibského vedenia. S produkciou filmu to malo pramálo spoločné, systematická podpora tvorby v tom čase nefungovala, o grantoch rozhodovalo ministerstvo kultúry a nedalo sa k nim veľmi dostať, lebo prechádzali cez Kolibu... Ten prechod od socializmu k trhovému hospodárstvu sa však neprejavil negatívne iba na Slovensku. Našťastie je už toto obdobie minulosťou.

Daniel Bernát
FOTO:
Miro Nôta