Bláznivá komédia so známymi postavami

Do slovenských kín prichádza film, ktorý pracuje so zabehanou značkou. Tvorí ju dvojica afektovaných shopoholičiek Cuky a Luky – populárne televízne figúrky v podaní Petry Polnišovej a Zuzany Šebovej. Obe herečky sa podieľali aj na scenári Cuky Luky Filmu, kde, prirodzene, stvárňujú hlavné úlohy.

Len nedávno sa do kín dostala komédia Všetko alebo nič, ktorá vyrástla na základoch inej populárnej značky – knižnej autorky Evy Urbaníkovej –, a z filmu, ktorý režírovala Marta Ferencová, sa stal napokon divácky hit. Pri bláznivej komédii Cuky Luky Film sa takisto očakáva zvýšený divácky záujem, hoci s ňou súvisia aj otázky, ako bude dvojica výstredných postáv, ktorá exhibovala v krátkych TV skečoch, fungovať na filmovom plátne v celovečernom formáte. „Snažili sme urobiť dobrú divácku komédiu. Bolo nám jasné, že hyperbolizované skeče neunesú celovečerný formát, a tak sme dlho hľadali formu, ako spraviť z Cuky a Luky filmové postavy bez toho, aby stratili to, čo majú na nich diváci radi, a zároveň aby boli natoľko zaujímavé, že unesú filmový príbeh,“ hovorí pre Film.sk Petra Polnišová. „Išli sme cestou bláznivej komédie, ktorá na Slovensku doposiaľ nevznikla. Rozhodne to nie je model zreťazených kratších skečov, ale ucelený filmový príbeh o tom, ako sa Cuky a Luky dali dokopy.“ Polnišová stvárňuje postavu Cuky a vo filme je to neuznaná videoblogerka, túžiaca po sláve, kým Luky je celebrita, ktorá chce získať muža snov.

Petra Polnišová tvrdí, že v porovnaní s TV skečmi hrajú tentoraz so Zuzanou Šebovou oveľa civilnejšie, čo považuje vo vzťahu k diváckym očakávaniam aj za riskantné. „Sme si vedomé, že spôsob, akým sa Cuky a Luky vyjadrujú, by bol na celovečerný film príliš. Zmiernili sme ich prejav, takže určite vás afekt v kine neprefacká. Potrebovali sme vytvoriť autentické postavy, aby sa diváci mohli s ich príbehom stotožniť. Zároveň sme však zostali v absurdnej rovine, pretože svet Cuky a Luky je predsa len absurdný.“

Nakrúcania sa zhostil český režisér Karel Janák, ktorý stál aj za populárnymi komédiami Snowboarďáci a Rafťáci. K téme posunov medzi TV skečmi a filmovou verziou Cuky a Luky poznamenáva: „Skeče sú krátkymi príbehmi, v ktorých môžeme sledovať dve typické predstaviteľky ‚VIP paničiek‘, ktoré trávia čas trepaním o zdanlivo nepodstatných veciach. Ich sila spočíva v dokonalom napodobňovaní tohto typu žien a v ich výstižnom parodovaní. Toto by však celovečerný film neutiahlo. Divákov by nebavilo hodinu a pol sledovať nekonečný monológ bez dramatického deja. Vo filme už nejde len o prázdne reči, absurditu dialógov a dokonale výstižnú paródiu. Scenár je vystavaný ako poriadny príbeh, nabitý akciou a emóciami.“

Janák sa v poslednom čase sústreďoval skôr na televízne projekty, pred tromi rokmi sa však aj v tunajších kinách premietala jeho komédia 10 pravidel jak sbalit holku (s hereckým zastúpením Sloveniek Kristíny Svarinskej, Terezy Nvotovej a Anny Šiškovej). Čím ho vlastne oslovil projekt Cuky Luky Filmu? „Cuky a Luky sú výnimočný fenomén. Existuje množstvo mužských komediálnych dvojíc, no u žien je niečo také nezvyčajné. Ženy si zo seba nedokážu uťahovať v takej miere ako muži, nevedia sa na svoje slabosti pozrieť s takým nadhľadom. Peťa so Zuzanou sú čestnými výnimkami a ich chémia a komediálny talent sú niečo, čo má podľa mňa určite potenciál prekročiť hranicu televíznych obrazoviek. Som rád, že im pri tom môžem pomôcť.“

Polnišová a Šebová sú komičky, ktoré pri realizácii skečov využívajú improvizáciu. Bol na niečo také priestor aj na pľaci Cuky Luky Filmu? „Na scenári sme pracovali veľmi intenzívne, takže pri natáčaní nebol až taký veľký priestor na improvizáciu, aký máme pri výrobe skečov. My sme však so Zuzkou také zohraté, že častokrát za jazdy vytvoríme úplne nové pointy a to sa občas dialo aj vo filme. Karel Janák je práve pre takýto ‚ruka hore‘ spôsob výroby ideálny režisér,“ ozrejmuje Petra Polnišová. A keď už spomenula režiséra, jeho pohľad na vec je takýto: „Peťa a Zuzana dokonale poznajú Cuky a Luky, žijú s nimi. Preto sú aj spoluautorkami scenára k filmu, čo má veľký podiel na tom, že vo výsledku pôsobia naozaj prirodzene. Scenár bol pomerne obsiahly, čo však neznamená, že na pľaci sa nenechávala voľná ruka na improvizáciu. Je dobré, keď si každý herec vezme rolu za svoju a dodá jej trocha farby.“

Vo filme účinkuje okrem ústrednej hereckej dvojice aj Diana Mórová, Lukáš Latinák, Barbora Švidraňová, Zuzana Porubjaková, Števo Martinovič či Roman Pomajbo. Niektorí z nich sa pritom objavujú aj v TV relácii Kredenc, kde majú svoje miesto i Cuky a Luky. Na otázku, či sa do filmu dostali aj nejaké ďalšie známe figúrky z Kredenca, však Petra Polnišová odpovedá záporne a uzatvára: „Vytvorili sme úplne iné a rozhodne menej štylizované postavy ako v Kredenci. Ale takmer nikto z nich nie je úplne normálny.“

Cuky Luky Film (r. Karel Janák, Slovensko, 2017)
► CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 900 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: v čase uzávierky Film.sk 5 000 eur)
► DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Daniel Bernát
FOTO: Itafilm

Upadnutá sláva postsocialistického mesta

Mesto nakazené letargiou, chradnúce za prítomnosti svojich obyvateľov, zabudnuté zvyškom krajiny na hraniciach s Ukrajinou a Maďarskom. A predsa aj inšpiratívne. Dokumentaristka Mária Rumanová tam natočila svoj debutový film Hotel Úsvit. Svetovú premiéru mal na Medzinárodnom festivale dokumentárneho filmu v Amsterdame, uviedol ho aj 24. MFFK Febiofest a dnes je už v kinodistribúcii.

Divák sa zoznamuje so štyrmi postavami. Na prvý pohľad odlišné individuality spája snaha prekročiť periférnu stagnáciu, ale iba túžba po šťastí na úspech nestačí. Preto si každý z nich hľadá vlastné chodníčky. „Do Čiernej nad Tisou ma priviedla náhoda. Od ranej puberty ma lákalo túlať sa po Slovensku aj okolitých krajinách, možno práve preto, za hranicou monotónnej bratislavskej domoviny vždy skrývali nové tajomstvá a perspektívy, ktoré ma ako zvedavého človeka vždy bavili. Na jednej takýchto výprav sme mali v pláne prejsť na Ukrajinu, no keďže som si zabudla pas, ostali sme pred hranicami v Čiernej nad Tisou,“ hovorí pre Film.sk Mária Rumanová. „Stredoškolská spomienka na mesto, kde panuje zvláštna ťažoba, pocit bezčasia, raziaci z polorozpadnutých kulís niekdajšej slávy, so zvukovou kulisou melodického pískania dožívajúceho železničného prekladiska, sa mi vybavila s tým, že Čierna nad Tisou je najlepšia lokácia na natočenie magisterského filmu, v ktorom som sa chcela venovať práve fenoménu upadnutej slávy postsocialistických miest,“ vysvetľuje Rumanová. Jej magisterský film, ktorý predchádzal stredometrážnemu Hotelu Úsvit, sa volal Proti srsti. „Ak nerátam množstvo obhliadok, tak na samotné natočenie magisterského filmu nám školské časové mantinely a obmedzené financie dovoľovali štrnásť dní. V strižni sme zistili, že postavy aj prostredie majú potenciál, ktorý by bola škoda odbiť v 26-minútovom školskom filme. Navyše sme si vytvorili s protagonistami veľmi dobré vzťahy a ťahalo nás to vrátiť sa tam a urobiť niečo väčšie a osobnejšie. Oslovila som teda producenta Ivana Ostrochovského a spolu s ním Audiovizuálny fond, ktorí túto ambíciu podporili.“

Rumanová chodila už od začiatku magisterského ročníka na obhliadky s režisérkou Máriou Pinčíkovou, ktorá ju v prípravnej fáze sprevádzala. „Jednoducho sme sa túlali mestom, rozprávali sa s ľuďmi, pozorovali, pýtali sa. Treba byť trpezlivý, všade nakoniec stretnete niekoho, kto je dobrou filmovou postavou, len na to treba mať cit. Tí vás potom privedú k ďalším a ďalším,“ spomína Rumanová a približuje aj spoluprácu s protagonistami jej dokumentu: „V rámci dôvery asi dobre zafungovalo to, že sme tú dostrihanú magisterskú 26-minútovku prišli protagonistom premietnuť. S malou dušičkou sme čakali, či nás nepoženú vidlami z mesta. Namiesto toho sa nám však poďakovali, že sme ich zobrazili takých, akí sú. Potom sme postupne a s celým štábom pracovali počas troch rokov na udržaní tejto dôvery. Veľmi mi s tým pomohol kameraman Michal Fulier. Bolo to také medziľudské lavírovanie.“ Okrem Fuliera sa za kameru postavila aj Radka Šišuláková a spoločne vytvorili pre Hotel Úsvit pôsobivú obrazovú koncepciu.

Natáčalo sa teda na dve kamery. „Poskytuje to možnosť netlačiť na pľaci na pílu, no môcť v strižni s materiálom precízne pracovať, voliť si uhly pohľadu a slobodne selektovať materiál. Situácie sú vďaka tejto metóde čisté a pôsobia na dokument až ,neuveriteľne‘, nemuseli sme ich v teréne prácne vytvárať a narúšať ich prirodzenosť. Veľmi veľa sme len pozorovali. K záveru strihovej fázy sme však zistili, že vinou tejto observačnej voľnosti nám v príbehu chýbajú niektoré situácie, ktoré sú pre uzavretie dejových línií kľúčové, takže sme sa vracali niektoré situácie rekonštruovať či iniciovať. Nie je ich však veľa.“ Okrem vizuálnej stránky filmu sú jeho ďalšími výraznými prvkami zvuk a hudba. „Michal Horváth je asi najprecíznejší zvukár, akého poznám, bazíruje na čistote zvuku a po celý čas si nahrával v teréne aj veľmi veľa zvukových atmosfér z okolia. Snažili sme sa teda postaviť zvukovú dramaturgiu na kontaktnom zvuku, podčiarknutom reálnymi zvukovými atmosférami, ktoré to prostredie definujú. Tie potom do jednotlivých hudobných motívov rozvinul skladateľ Vladislav Šarišský, takisto v duchu striedmosti a jednoduchosti.“

Obhliadky zabrali filmárom približne rok, nakrúcanie tri a rok a pol vznikal dokument v strižni. Pôvodne bol zamýšľaný ako celovečerný, no nakoniec sa jeho dĺžka ustálila na 49 minútach. „V strižni sme zistili, že by sme museli týmto trpezlivým, dej nediktujúcim spôsobom natáčať ešte ďalšie dva roky, aby sa príbehy uzavreli do nejakých súvislejších dejových oblúkov, a teda uniesli dlhšiu minutáž. Život totiž nie je ako rozprávka, kde sa všetko v jednom bode končí. Materiálu sme mali veľa, mnoho verzií malo 70 alebo 65 minút, no stále nám to ako celok nedržalo pokope. Tak som sa rozhodla, že kratší film, ktorý funguje, je cennejší než rozvláčny nekonzistentný film. Vznikla teda 49-minútová verzia pre festivaly a kiná a televízna 52-minútová. Som tomuto rozhodnutiu spätne veľmi rada,“ uzatvára Mária Rumanová.

Hotel Úsvit (r. Mária Rumanová, Slovensko, 2017)
► CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 71 570 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 15 000 eur, podpora z RTVS: 20 000 eur)
► DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Zuzana Sotáková
FOTO: archív M. Rumanovej

Táto krajina nie je pre staré ženské

O morálnej schizofrénii, pokrivených hodnotách aj ohýbaní zákonov hovorí nový film svetoznámej režisérky Agnieszky Holland Cez kosti mŕtvych. Poľsko-nemecko-česko-švédsko- slovenskú snímku uviedli vo svetovej premiére na 67. Berlinale, kde získala Strieborného medveďa – Cenu Alfreda Bauera, v marci uzatvárala 24. MFFK Febiofest v Bratislave a tento mesiac sa dostáva do tunajšej kinodistribúcie.

Film vznikol podľa knižnej predlohy poľskej spisovateľky Olgy Tokarczuk Svoj voz aj pluh veď cez kosti mŕtvych a spája tému ochrany prírody s témou vyčleňovania tých, ktorí nezapadajú do všeobecne prijateľnej spoločenskej šablóny. Hlavnou hrdinkou príbehu je staršia milovníčka prírody Janina Duszejko, ktorá bojuje so skupinou poľovníkov v horskej osade. Keď sa v okolí začnú objavovať ich mŕtvoly, je presvedčená, že vie, kto za vraždami stojí. Ibaže jej nikto neverí. „Myslím si, že pôsobivosť filmu Cez kosti mŕtvych tkvie predovšetkým v silnom, istým spôsobom až provokatívnom príbehu, ktorý vyvoláva množstvo otázok týkajúcich sa aktuálnych problémov našej spoločnosti,“ povedal pre Film.sk slovenský producent zo spoločnosti nutprodukcia Jakub Viktorín. „Agnieszka v rozhovoroch spomína, že film by sa mohol volať aj Táto krajina nie je pre staré ženské, čím naráža na hlavnú postavu príbehu – outsiderku, ktorá nepatrí medzi úplne typických hrdinov, no napriek tomu si dokáže získať vaše sympatie. Nehovoriac o tom, že film podobne ako jeho knižná predloha v sebe netradične spája viacero žánrov, čím funguje aj v určitej experimentálnej rovine. Dokáže nielen udržať diváka v napätí od úvodných záberov po záverečné titulky, ale aj mu pripraviť zopár úplne neočakávaných prekvapení.“

Za slovenskú stranu sa na výrobe filmu podieľal Tomáš Juríček ako druhý kameraman, steadycam operátorom bol Martin Točka a zábery divokých zvierat poskytli filmári zo spoločnosti Arolla Film. Aj keď nakrúcanie prebiehalo najmä v poľsko-českom pohraničí, na Slovensku fungoval takzvaný wild unit štáb, ktorý natáčal poľovačky. Hudbu nahrával Bratislavský symfonický orchester v Slovenskom rozhlase. Na scenári sa začalo pracovať v roku 2010, nakrúcanie filmu prebiehalo v rozmedzí jedného roku a premiéru mal vo februári 2017. „Hlavná postava je úprimná, vášnivá, štedrá, inteligentná, ale aj šialená. Šialená od hnevu, posadnutá zvieratami a súcitom k marginalizovaným ľuďom. Prekypuje rebéliou a rozhorčením,“ uviedla Agniezska Holland, ktorá do postavy Janiny obsadila poľskú herečku Agnieszku Mandat. „Je to detektívka, podobenstvo a zároveň trpký obraz nášho sveta, kde sú ľudia i zvieratá, starí i slabí bezbranní voči brutalite a blbosti. Bezbranní byť nechcú, takže príbeh predstavuje akúsi fantáziu pomsty, trochu ako v Tarantinových filmoch. Zaujalo ma aj to, že hrdinkou je žena mojej generácie. Je pochabá a väčšina mojich kamarátok je bláznivá, takže sa s ňou úplne stotožňujem.“

Cez kosti mŕtvych (Pokot, r. Agnieszka Holland, Poľsko/Nemecko/Česko/Švédsko/Slovensko, 2017)
► CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 3 600 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 90 000 eur)
► DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, blu-ray, MP4

Zuzana Sotáková
FOTO: ASFK

Posledný film Jana „Vlka“ Němca

V ére československej novej vlny nakrútil napríklad filmy Démanty noci, O slavnosti a hostech alebo Mučedníci lásky. V normalizačnom období sa však už doma nemohol uplatniť, roky strávil v zahraničí a po revolúcii sa vrátil do Česka, kde realizoval niekoľko projektov. Reč je o Janovi Němcovi. Autobiograficky ladený Vlk z Královských Vinohrad, ktorý vstupuje do slovenských kín, sa stal posledným filmom jeho kariéry.

Nekonformný tvorca začína aj režisérsku explikáciu k svojmu poslednému filmu slovami: „Režijný výklad je prostý. Žiadna úcta k zaužívaným postupom.“ Producent Tomáš Michálek zase pripomína, že Vlk z Královských Vinohrad je poskladaný z pestrého materiálu, pričom na Jana Němca odkazuje postava Johna Jana v hereckom podaní Jiřího Mádla a súčasne Karel Roden stvárňuje režisérovo alter ego. Časový horizont rozprávania je ohraničený rokom 1968 a súčasnosťou. „To, čo bude vo filme, sa skutočne stalo a John Jan to skutočne prežil. Aj keď, pravda, občas to trochu nafúkol,“ vyhlásil Němec. Snímka Vlk z Královských Vinohrad voľne vychádza z jeho knihy Nepodávej ruku číšníkovi.

Nakrúcanie sa začínalo na festivale v Cannes a v tejto súvislosti Michálek hovorí o subverzívnom prístupe Němca. Aj Jiřímu Mádlovi chvíľu trvalo, než si na režisérov spôsob práce privykol. Scenár vraj nikdy nedostal a priebeh nakrúcania opísal ako divoký. „Spočiatku mi to bolo dosť nepríjemné. Ja som proste ako herec rád na sto percent pripravený, tu to nešlo. V Cannes som ešte trochu trpel, potom som si to však začal užívať a hovoril si, že už asi nikdy nič také nezažijem.“ Neskôr sa stal kulisou pre film ďalší prestížny festival, tentoraz na domácej pôde – v Karlových Varoch. Tam mal vlani hotový film aj premiéru. Uchádzal sa o Krištáľový glóbus v hlavnej súťaži a napokon si z festivalu odniesol Zvláštne uznanie poroty. (Němec vo Varoch už v roku 2006 dostal cenu za výnimočný prínos svetovej kinematografii.)

Žiaľ, vznik filmu napokon poznačila tragická udalosť – Jan Němec sa jeho dokončenia nedožil. Záverečné práce tak zostali v rukách druhého režiséra Tomáša Kleina, ktorý spolupracoval so strihačom Josefom Krajbichom a s dramaturgom Jakubom Felcmanom. „Príbeh Johna Jana veľmi dobre kopíruje osud našej krajiny s jej vrcholmi aj prepadmi a môže byť dobrým návodom na život. Keď sa človek drží toho, čo vie, a robí v ťažkých chvíľach, čo je správne, môže odísť s rovnou chrbticou a ešte o tom zanechať silnú správu,“ cituje Tomáša Kleina webová stránka Českej televízie. A producent Tomáš Michálek dodáva: „Vlk rozpráva príbeh nás všetkých, je to veselým a komunikatívnym spôsobom vyrozprávaný pohľad na druhú polovicu 20. storočia... Veselým a komunikatívnym, ale nie podliezavým.“

Vlk z Královských Vinohrad (Vlk z Královských Vinohrad, r. Jan Němec, Česko/Francúzsko/Slovensko, 2016)
► CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: Údaj nebol do uzávierky Film.sk k dispozícii (podpora z Audiovizuálneho fondu: 30 000 eur)
► DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, blu-ray, MP4, DVD

Daniel Bernát
FOTO: ASFK