Klubové hnutie v strede Európy

„ Krajiny bývalého sovietskeho bloku si pamätajú, že filmové kluby boli veľmi dôležité z hľadiska iniciácie a vzdelávania. Mnohí z nás začínali vo filmových kluboch. Žiaľ, takáto platforma, v rámci ktorej by sa dali pozerať filmy, diskutovať o nich a byť vlastne súčasťou ich života, už dnes neexistuje,“ povedal počas diskusie o filmových kluboch na 24. MFFK Febiofest Dragan Milinković Fimon, ktorý v súčasnosti pôsobí ako predseda Srbskej asociácie filmových klubov. Táto diskusia nás inšpirovala k prieskumu situácie klubového hnutia v krajinách V4.

Začnime v domácom prostredí, kde existuje občianske združenie Asociácia slovenských filmových klubov (ASFK), ktoré už 24 rokov zastrešuje a metodicky riadi filmové kluby. Dnes ich je 57, pred siedmimi rokmi ich bolo 43, pred pätnástimi 63. „Klubové hnutie sa však nedatuje rokom vzniku ASFK, tradícia filmových klubov a snaha premietať filmy umelecky hodnotné, nedostupné a zakázané vtedajším režimom sa tiahne až do 50. rokov 20. storočia,“ pripomína pre Film.sk Silvia Dubecká z ASFK. Financovanie asociácie sa skladá z členských príspevkov a vlastnej činnosti, ale asociácia sa uchádza aj o podporu z Audiovizuálneho fondu či z programu Kreatívna Európa – MEDIA. Asociácia českých filmových klubov (AČFK) vznikla takisto v roku 1993 a dva roky nato sa odpútala od Národného filmového archívu ako nezávislé občianske združenie. V súčasnosti združuje 96 klubov a financie získava predovšetkým z domácich verejných grantov a dotácií, ale aj z programu MEDIA. „Ďalším zdrojom je podpora zo strany komerčných firiem, ale nemalou časťou rozpočtu sú aj naše vlastné príjmy z distribúcie a Letnej filmovej školy,“ hovorí pre Film.sk predsedníčka Rady AČFK Radana Korená. Obe asociácie – česká i slovenská – sú totiž zároveň distribútormi filmov.

U našich severných susedov funguje Poľská federácia filmových klubov (Polska Federacja Dyskusyjnych Klubów Filmowych), ktorá vznikla v roku 1956 a v súčasnosti zastrešuje približne 120 klubov. Väčšina z nich funguje v menších mestách a často sú vo svojej oblasti jediným kontaktom s filmovým umením. Podľa predsedu federácie Grzegorza Pieńkowského sú zdrojom financií na jej prevádzku výlučne členské príspevky. „Pre nedostatok prostriedkov na distribučné a produkčné aktivity nie sme súčasťou profesionálneho poľského filmového priemyslu. Každoročne sa usilujeme získať dotácie z Poľského filmového inštitútu na vzdelávaciu a popularizačnú činnosť, ako aj príspevky z iných zdrojov, najmä bánk a miestnych štruktúr štátnej správy. Žiaľ, pre ich nedostatok už niekoľko rokov nevydávame náš občasník Film na Świecie,“ uvádza Pieńkowski. Všetky spomínané organizácie sú členmi Medzinárodnej federácie filmových klubov (FICC), ktorá eviduje aj Maďarskú federáciu filmových klubov. O klubovom hnutí v Maďarsku sa nám však napriek snahám nepodarilo získať informácie.

Rôzne modely fungovania

Základným princípom týchto organizácií je združovanie filmových klubov, no ich aktivity sú rozsiahlejšie. AČFK pripravuje pre svojich členov dvakrát do roka víkendové vzdelávacie semináre, nakupuje filmy do kinodistribúcie, usporadúva prehliadku Projekt 100, organizuje projekt filmového vzdelávania CinEd i Letnú filmovú školu v Uherskom Hradišti. „Na spomínaných seminároch sa snažíme zvyšovať kompetencie zástupcov filmových klubov na zaistenie efektívnejšej propagácie klubu, zorientovať ich v autorskom práve, v zaujímavých možnostiach v oblasti dramaturgie klubov a podobne. Neoddeliteľnou súčasťou každého nášho stretnutia je výmena skúseností medzi samotnými klubistami,“ ozrejmuje Korená. Poľská federácia zase raz za rok organizuje pre členov tematické semináre, je spoluorganizátorom Letnej filmovej akadémie v Zwierzynci, kde sa konajú aj školenia pre klubových lektorov, a v spolupráci s ňou vznikli aj kolekcie filmov určených výlučne pre kluby.

Silvia Dubecká približuje činnosti tunajšej ASFK: „Okrem metodickej činnosti a aktívnej spolupráce s filmovými klubmi je ASFK najväčším distribútorom európskych a mimoeurópskych umeleckých kinematografických diel aj slovenských autorských filmov. Tie nezakupuje len do programu klubov, ale ako distribútor ponúka svoje filmy aj do ostatných kín a multikín na Slovensku. Organizuje aj vzdelávacie projekty pre deti a mládež, prehliadku Projekt 100 a Medzinárodný festival filmových klubov Febiofest, je vydavateľom časopisu pre vedu o filme a pohyblivom obraze Kino-Ikon a ďalších neperiodických publikácií.“ ASFK zároveň dvakrát ročne pripravuje semináre pre zástupcov filmových klubov, kde si môžu konfrontovať skúsenosti klubisti z rôznych regiónov, stretnúť domácich tvorcov a zoznámiť sa s novými filmami v portfóliu ASFK. Súčasťou seminárov sú aj prednášky z oblasti financovania, technického vybavenia kín a marketingu.

Ako ďalej?

Podľa Silvie Dubeckej je klubová situácia na Slovensku v posledných rokoch priaznivá, o čom svedčí nielen návštevnosť, ale aj vzájomná prepojenosť filmových klubov. „Stále ostáva výzvou práca s divákmi v menších mestách a obciach. Klubové hnutie na Slovensku má však stabilnú platformu so vzostupnou tendenciou. Pohonom na takýto úspech je chuť prekonávať komerčné tlaky a tendencie a neustále budovať povedomie o tom, že aj vo filmovom priemysle existuje umenie, ktoré chceme sprostredkovať čo najväčšiemu počtu divákov. Budúcnosť v žiadnom druhu umenia nie je ľahko predvídateľná, myslím si však, že klubové hnutie bude rásť. Vychádzam nielen z neustále sa zvyšujúceho počtu divákov, ale aj z faktu, že sa každým rokom zvyšuje počet filmových klubov a organizátori v mestách po celom Slovensku hľadajú alternatívu k bežne dostupným komerčným filmom.“

Ani Korená sa o budúcnosť klubového hnutia neobáva, hoci konštatuje, že klubová sieť v Česku je v súčasnosti veľmi nevyrovnaná. „Pokiaľ filmový klub vedie nadšenec, klub funguje veľmi dobre. Asi polovica filmových klubov má vedúcich, ktorí tvoria zaujímavé dramaturgie, robia úvody, usporadúvajú množstvo doplnkových akcií, vytvorili si vlastnú sieť členov a návštevníkov. Potom máme kluby v artkinách, ktoré sú zaujímavé samy osebe, ale fungujú trochu inak ako kluby v malých mestách. A potom máme historicky také kluby, ktoré žiadnu špeciálnu klubovú činnosť nevyvíjajú a fungujú takpovediac zo zvyku. Chystáme nejaké opatrenia, ako docieliť, aby boli filmové kluby opäť prestížnou záležitosťou, ale je to beh na dlhú trať, hoci to úsilie stojí za to,“ prezrádza Korená a dodáva: „V súčasnosti pozorujeme medzi ľuďmi akúsi novú chuť združovať sa a filmové kluby, pokiaľ ich vedú ,srdcaři‘, na to sú a budú ideálnym miestom.“

Menej optimisticky sa k situácii stavia Pieńkowski: „Hlavným problémom klubov sú financie. V drvivej väčšine fungujú v miestnych kultúrnych strediskách a sú celkom závislé od ich finančného patronátu. Veľkým problémom je aj to, že kluboví aktivisti za prácu vo filmovom klube (organizovanie premietania, prednášky, diskusie, zabezpečovanie repertoáru) nepoberajú žiadnu finančnú odmenu, čo často spôsobuje nedostatok personálu. Vo všeobecnosti platí, že stav filmového klubu závisí od stavu jeho patróna – inštitúcie, ktorá ho právne a finančne zastrešuje.“ V rozhovore pre Film.sk si Pieńkowski zaspomínal na situáciu v 60. a 70. rokoch, keď klubové hnutie ťažilo z podpory štátu. V oblasti distribúcie podľa neho existovalo veľa snímok určených špeciálne pre filmové kluby. Teraz také filmy chýbajú a kluby siahajú po ponuke bežných distribútorov, ktorú využívajú aj komerčné kiná. A hoci v Poľsku existujú aj distribútori nekomerčných filmov, ich ponuka bude vzhľadom na absenciu štátnych dotácií klesať. Pieńkowski považuje za problém aj ťažký prístup klubov k filmovej klasike. „Ak sa prístup štátu nezmení, klubové hnutie v Poľsku ustúpi do úzadia a budú sa mu venovať výlučne ľudia, ktorí túžia po kontakte s filmovým umením aj za cenu sebaobetovania a vlastných finančných výdavkov,“ uzatvára predseda Poľskej federácie filmových klubov.

Zuzana Sotáková
FOTO: notapicturebutamovie.com