Upadnutá sláva postsocialistického mesta

Mesto nakazené letargiou, chradnúce za prítomnosti svojich obyvateľov, zabudnuté zvyškom krajiny na hraniciach s Ukrajinou a Maďarskom. A predsa aj inšpiratívne. Dokumentaristka Mária Rumanová tam natočila svoj debutový film Hotel Úsvit. Svetovú premiéru mal na Medzinárodnom festivale dokumentárneho filmu v Amsterdame, uviedol ho aj 24. MFFK Febiofest a dnes je už v kinodistribúcii.

Divák sa zoznamuje so štyrmi postavami. Na prvý pohľad odlišné individuality spája snaha prekročiť periférnu stagnáciu, ale iba túžba po šťastí na úspech nestačí. Preto si každý z nich hľadá vlastné chodníčky. „Do Čiernej nad Tisou ma priviedla náhoda. Od ranej puberty ma lákalo túlať sa po Slovensku aj okolitých krajinách, možno práve preto, za hranicou monotónnej bratislavskej domoviny vždy skrývali nové tajomstvá a perspektívy, ktoré ma ako zvedavého človeka vždy bavili. Na jednej takýchto výprav sme mali v pláne prejsť na Ukrajinu, no keďže som si zabudla pas, ostali sme pred hranicami v Čiernej nad Tisou,“ hovorí pre Film.sk Mária Rumanová. „Stredoškolská spomienka na mesto, kde panuje zvláštna ťažoba, pocit bezčasia, raziaci z polorozpadnutých kulís niekdajšej slávy, so zvukovou kulisou melodického pískania dožívajúceho železničného prekladiska, sa mi vybavila s tým, že Čierna nad Tisou je najlepšia lokácia na natočenie magisterského filmu, v ktorom som sa chcela venovať práve fenoménu upadnutej slávy postsocialistických miest,“ vysvetľuje Rumanová. Jej magisterský film, ktorý predchádzal stredometrážnemu Hotelu Úsvit, sa volal Proti srsti. „Ak nerátam množstvo obhliadok, tak na samotné natočenie magisterského filmu nám školské časové mantinely a obmedzené financie dovoľovali štrnásť dní. V strižni sme zistili, že postavy aj prostredie majú potenciál, ktorý by bola škoda odbiť v 26-minútovom školskom filme. Navyše sme si vytvorili s protagonistami veľmi dobré vzťahy a ťahalo nás to vrátiť sa tam a urobiť niečo väčšie a osobnejšie. Oslovila som teda producenta Ivana Ostrochovského a spolu s ním Audiovizuálny fond, ktorí túto ambíciu podporili.“

Rumanová chodila už od začiatku magisterského ročníka na obhliadky s režisérkou Máriou Pinčíkovou, ktorá ju v prípravnej fáze sprevádzala. „Jednoducho sme sa túlali mestom, rozprávali sa s ľuďmi, pozorovali, pýtali sa. Treba byť trpezlivý, všade nakoniec stretnete niekoho, kto je dobrou filmovou postavou, len na to treba mať cit. Tí vás potom privedú k ďalším a ďalším,“ spomína Rumanová a približuje aj spoluprácu s protagonistami jej dokumentu: „V rámci dôvery asi dobre zafungovalo to, že sme tú dostrihanú magisterskú 26-minútovku prišli protagonistom premietnuť. S malou dušičkou sme čakali, či nás nepoženú vidlami z mesta. Namiesto toho sa nám však poďakovali, že sme ich zobrazili takých, akí sú. Potom sme postupne a s celým štábom pracovali počas troch rokov na udržaní tejto dôvery. Veľmi mi s tým pomohol kameraman Michal Fulier. Bolo to také medziľudské lavírovanie.“ Okrem Fuliera sa za kameru postavila aj Radka Šišuláková a spoločne vytvorili pre Hotel Úsvit pôsobivú obrazovú koncepciu.

Natáčalo sa teda na dve kamery. „Poskytuje to možnosť netlačiť na pľaci na pílu, no môcť v strižni s materiálom precízne pracovať, voliť si uhly pohľadu a slobodne selektovať materiál. Situácie sú vďaka tejto metóde čisté a pôsobia na dokument až ,neuveriteľne‘, nemuseli sme ich v teréne prácne vytvárať a narúšať ich prirodzenosť. Veľmi veľa sme len pozorovali. K záveru strihovej fázy sme však zistili, že vinou tejto observačnej voľnosti nám v príbehu chýbajú niektoré situácie, ktoré sú pre uzavretie dejových línií kľúčové, takže sme sa vracali niektoré situácie rekonštruovať či iniciovať. Nie je ich však veľa.“ Okrem vizuálnej stránky filmu sú jeho ďalšími výraznými prvkami zvuk a hudba. „Michal Horváth je asi najprecíznejší zvukár, akého poznám, bazíruje na čistote zvuku a po celý čas si nahrával v teréne aj veľmi veľa zvukových atmosfér z okolia. Snažili sme sa teda postaviť zvukovú dramaturgiu na kontaktnom zvuku, podčiarknutom reálnymi zvukovými atmosférami, ktoré to prostredie definujú. Tie potom do jednotlivých hudobných motívov rozvinul skladateľ Vladislav Šarišský, takisto v duchu striedmosti a jednoduchosti.“

Obhliadky zabrali filmárom približne rok, nakrúcanie tri a rok a pol vznikal dokument v strižni. Pôvodne bol zamýšľaný ako celovečerný, no nakoniec sa jeho dĺžka ustálila na 49 minútach. „V strižni sme zistili, že by sme museli týmto trpezlivým, dej nediktujúcim spôsobom natáčať ešte ďalšie dva roky, aby sa príbehy uzavreli do nejakých súvislejších dejových oblúkov, a teda uniesli dlhšiu minutáž. Život totiž nie je ako rozprávka, kde sa všetko v jednom bode končí. Materiálu sme mali veľa, mnoho verzií malo 70 alebo 65 minút, no stále nám to ako celok nedržalo pokope. Tak som sa rozhodla, že kratší film, ktorý funguje, je cennejší než rozvláčny nekonzistentný film. Vznikla teda 49-minútová verzia pre festivaly a kiná a televízna 52-minútová. Som tomuto rozhodnutiu spätne veľmi rada,“ uzatvára Mária Rumanová.

Hotel Úsvit (r. Mária Rumanová, Slovensko, 2017)
► CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 71 570 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 15 000 eur, podpora z RTVS: 20 000 eur)
► DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Zuzana Sotáková
FOTO: archív M. Rumanovej