Lukáš Brutovský

režisér a umelecký šéf Slovenského komorného divadla v Martine

Priznávam sa, že som kinematografický nedouk. Čas, ktorý nespájam s divadlom, venujem skôr hudbe, asi si potrebujem oddýchnuť od slova a obrazu. Ak si už pozriem film, uprednostňujem taký, ktorý o sebe vie, že je filmom, otvorene to priznáva a vie sa sám so sebou zahrať. Mám rád filmy, ktoré tvorivo a zmysluplne pracujú s výdobytkami filmovej réžie, s prostriedkami vlastnými len filmu – so strihom, s kamerou, s kompozíciou záberu atď. Nerád sa dívam „len“ na príbehy, pokusy o simuláciu skutočnosti, a už vôbec ma nezaujímajú pokusy o vytváranie realisticky pôsobiacich fiktívnych svetov. V tom prípade uprednostním dokumentárny žáner – a pri tejto príležitosti mi napadol film Otakara Krivánka Deň náš každodenný, hoci je to pseudodokument, ktorý stojí na pomedzí inscenovania a zaznamenávania improvizácií nehercov (vychádzajúcich z podnetov réžie). Pracuje so všednými situáciami tak, že niektoré nadobúdajú až tragikomický rozmer. Stále akoby balansoval medzi komediálnosťou a diagnostikou, banalitou a poéziou, trápnosťou a krásou. Detailom z „rodinného života“ dokáže nenásilne vtisnúť všeobecný rozmer. Navyše som pri jeho sledovaní nadobudol zvláštny pocit: tento film je nevtieravá štúdia, na ktorú by som sa vydržal dívať ľubovoľne dlho – ako na nejaký meditatívny, nikdy sa nekončiaci seriál. Nie je tento dojem skôr výčitkou, znakom toho, že Deň náš každodenný nemá jasnú a uzatvorenú konštrukciu? Možno, ale v tomto prípade mi to skutočne nevadí.