Generácia 90 od hlavy po päty

Generácia 90, tak nazval Pavel Branko zvučnú skupinu dokumentaristov, ktorí absolvovali Katedru dokumentárnej tvorby FTF VŠMU koncom 90. rokov, v období produkčnej, estetickej a technologickej transformácie. Vlna ich autorsky koncipovaných dokumentárnych projektov vypĺňala pri dočasne kolabujúcej hranej tvorbe hroziacu filmografickú prázdnotu, pričom sa načiahla aj za medzinárodným festivalovým ohlasom. Martin Palúch sa do jej výskumu pustil už dávnejšie, a to dôkladne a systematicky. V monografickej publikácii teraz syntetizoval štúdie, ktoré publikoval v časopisoch Kino-Ikon, Slovenské divadlo a Vlna, na vedeckých konferenciách a v zborníkoch z nich.

Starostlivo naštudovaný fond skúmaných diel a s nimi súvisiaceho teoretického a spoločenského diskurzu sa cez racionálne a prehľadne zvolenú štruktúru pretavil do kompozične a formulačne precízneho textu. Kniha prichádza aj ako aktuálne obzretie sa, lebo jedna nebývalo výrazná etapa slovenského dokumentárneho filmu sa pozvoľna uzatvára (o generačnej obmene referuje záverečná kapitola Nové perspektívy), práve tak ako dlhodobá, úspešná resuscitácia domácej hranej kinematografie. Je príznačné, že v posledných troch rokoch sa autorskí dokumentaristi – jeden, druhý, tretí, štvrtý – napokon sami dostali na pôdu hraného filmu, kde si s pozitívnym ohlasom overili účinky „dokumentárnych postupov v medziach hraného naratívu“.

Palúch preskúmal, čo sa dalo: vymedzenie problematického pojmu „dokumentárny film“, príslušné koncepcie svetových aj domácich teoretikov, typy autorskej angažovanosti v sociálnom dokumentárnom filme (Vigo, cinéma vérité, direct cinema, Álvarez, Moore), autorské stratégie v dokumentoch zo začiatku 90. rokov (Papierové hlavy, časť produkcie spoločnosti FEBIO)... A potom už ťažiskový okruh dokumentaristov a pestrú škálu ich autorských prístupov a metód, potenciálu aj limitov. Z objavujúcich sa otázok ho obzvlášť zaujíma problém funkcie a miery prepájania reality a fikcie. Pri uvádzaní estetických, sociálnych a historicko-spoločenských súvislostí sa mu osvedčuje zakomponovanie historiografických explikácií s dokumentačnými pasážami a citátmi. Akoby mimochodom tak vystupuje z textov obraz stavu krajiny po páde komunizmu, rozpade federácie a bašovaní mečiarizmu. Pozorovaciu dištanciu prekračuje v rámci polemickej argumentácie, niekedy až v akoby „trúfalom“ rozpore so sebareflexiou predmetného filmára. Občas úsečne artikuluje vlastný občiansky postoj.

Rozbor jednotlivých diel poukazuje aj na koncepčné rozdiely pri infiltrovaní inscenačných postupov alebo dramaturgických prvkov hranej kinematografie do dokumentárneho filmu, kde pôsobia mnohorakými spôsobmi: ako prejav dômyselnej autorskej maniery (Ako sa varia dejiny), ako inklinácia k latentne prítomnej hranej rekonštrukcii (Slepé lásky), ako narušenie formálnej čistoty a autenticity reportáže (My zdes) aj ako „prevrátenie“ dokumentu na hru na autentickú skutočnosť, upozorňujúc na vnímanie obmedzení dokumentárnej tvorby (Iné svety). Ako zvlášť zložitá sa javí cesta tvorcov angažovaného autorského dokumentu (Piussi, Kirchhoff).

V erudovane vyznievajúcej práci uplatnil Martin Palúch akademicky teoretické parametre, kritickú analýzu aj kľúčový kulturologický, historicko-politologický a sociologický kontext. Vytvoril podnetnú teoretickú oporu pre reflexiu slovenského autorského dokumentárneho filmu ako jadra jednej etapy slovenskej kinematografie.

Autorský dokumentárny film na Slovensku po roku 1989
Martin Palúch
(Vlna/Drewo a srd/Ústav divadelnej a filmovej vedy SAV, Bratislava, 2015)

Peter Ulman ( filmový publicista )

Borov abecedár
Daniel Bird, Michael Brooke
(Asociácia slovenských filmových klubov, Slovenský filmový ústav, Bratislava 2016, 86 strán)

Útla knižka autorskej dvojice Daniel Bird a Michael Brooke je prvým titulom novej knižnej edície časopisu Kino-Ikon s názvom Cinestézia a ambíciou prinášať texty „otvárajúce nové horizonty uvažovania o kinematografii“. Formou 26 hesiel, priradených k jednotlivým písmenám abecedy, predstavuje Borov abecedár tvorbu Waleriana Borowczyka, pôvodom poľského výtvarníka a tvorcu animovaných i hraných filmov, ktorý v roku 1959 opustil rodnú krajinu a usadil sa v Paríži. Aj preto, že jedným z predmetov jeho záujmu boli slovníky a encyklopédie ako prostriedok zbavenia sa chronologického reťazenia príčin a dôsledkov, je zvolená forma zaujímavým spôsobom priblíženia sa k mysleniu filmára. Jeho kariéra je na základe neskorších hraných filmov často vnímaná ako zostupná, ale Bird a Brooke ju aj so všetkými odbočkami vnímajú ako prejav jednotnej umeleckej vízie.

Český a polský dokumentární film v éře evropeizace
Jadwiga Hučková, Jan Křipač, Iwona Lyko (Ed.)
(Národní filmový archiv, Praha 2015, 240 strán)

Dvojjazyčný zborník prináša texty šiestich českých a šiestich poľských autorov, venované problematike českej a poľskej dokumentárnej tvorby po roku 1989 a zmenám v chápaní úlohy filmu i v postavení režiséra a jeho diela nielen v novej politickej situácii, ale aj v ére nových médií. Medzi autormi publikácie sú okrem teoretikov a historikov dokumentárneho filmu aj dramaturgovia a režiséri. Všímajú si napríklad spôsob financovania dokumentárnych filmov a úlohu, ktorú v ňom zohrávajú národné filmové inštitúcie a verejnoprávne televízie, angažovanosť tvorcov vo vzťahu ku globálnym problémom alebo v prípade poľských dokumentaristov snahu o zachovanie špecificky poľskej národnej kultúry či poľský fenomén pravicových propagandistických dokumentov, ktorých spoločnosť Open Group, blízka politickej strane Právo a spravodlivosť, vyprodukovala už takmer sto.

Brněnský Devětsil a multimediální přesahy umělecké avantgardy
Petr Ingerle, Lucie Česálková
(Moravská galerie v Brně, Brno 2014, 276 strán)

Publikácia, ktorá vyšla pri príležitosti rovnomennej výstavy v Moravskej galérii v Brne, predstavuje dva texty približujúce postavenie brnianskej vetvy spolku avantgardných umelcov Devětsil v kontexte medzinárodnej avantgardy a takisto v kontexte umeleckom, politickom a filmovopriemyselnom. Kniha obsahuje aj rozsiahlu obrazovú prílohu, v ktorej je viac ako 140 fotografií, časopiseckých obálok a titulných strán a nesmierne zaujímavých archiválií, ako sú súkromné aj úradné listy, pohľadnice či policajné správy. Aj prvý z textov, venovaný medzinárodnému kontextu spolku Devětsil, čerpá predovšetkým z dobovej korešpondencie a archívnych materiálov, druhý text potom na základe konkrétnych príkladov polemizuje so všeobecne rozšíreným názorom o neexistencii reálnej avantgardnej filmovej produkcie v rámci českej kinematografie.

Monika Mikušová