Budeme mať opäť trezorové filmy?

„S Mirom Remom sme dokončili dva dokumenty, ktoré však pre nevôľu zúčastnených zrejme nakoniec skončia v šuplíku,“ povedal v minulom čísle Film.sk Remov spoluscenárista Juraj Šlauka. Čo znamená „nevôľa zúčastnených“? Môže sa dnes vôbec stať, aby film niekto „zakázal“? Aký je vlastne vzťah medzi protagonistami dokumentárneho filmu a jeho režisérom?

Remova Cooltúra je úsmevný, ironický i vážny film o zmysle a stave slovenskej cooltúry a Nespoznaný zasa intímny rez do života speváka Richarda Müllera. Režisérovi spôsobuje vrásky na čele najmä ten prvý, kde sa ukazuje ako problémová účasť Rytmusa, Majka Spirita a Vila Rozborila, hoci Remo zachytával verejné podujatia. „Išlo o masové záležitosti bez skrytého významu. Chceli sme ich vidieť nie z pohľadu diváka, ale zo zákulisia a zrazu vznikla mozaika prazvláštnych situácií, ktorá vypovedá o súčasnom stave kultúry,“ hovorí Remo. „Je to séria reportáží pospájaných v určitom slede a podľa informácií, ktoré sa ku mne dostali, sa niektorým protagonistom ten kontext nepáči.“ Je ich účinkovanie vo filme zmluvne podchytené? „Na základe dohovoru sme vždy prišli na pľac a natáčali sme 3 až 5 hodín. Neprichádzalo do úvahy uzatvárať rozsiahlu autorskú zmluvu, to by nikto nepodpísal. Cooltúra je taký pankový projekt, a keby sme vyťahovali zmluvy, polovicu tých akcií nenatočíme, lebo nikto by nedal súhlas dopredu. Inak to bolo v prípade Nespoznaného, tam sme natáčali 60 dní a bolo by nemysliteľné robiť to bez zmlúv, ktoré pokrývajú samotné účinkovanie aj umelecký výkon.“

Ide o česť aj o peniaze
Ako Remo naznačil, účasť protagonistov má dva aspekty. Potvrdzuje to aj Matej Kačaljak z Právnickej fakulty UK. Ak protagonista podáva vo filme umelecký výkon, do hry vstupuje autorský zákon. „Autorské právo je koncipované tak, aby chránilo osobnostné a majetkové práva autora. Keď sa vo filme zjaví autorské dielo alebo jeho podstatná časť, mal by autor dostať primeranú odmenu. Zákon však uvádza široký rozsah výnimiek. Vo vzťahu k filmovej tvorbe považujem za najrelevantnejšie dve z nich: citáciu pre potreby komentára a použitie diela na účely pastiša a paródie.“ Podľa Kačaljaka Remo vo filme Cooltúra komentuje kultúrne fenomény tým, že ich dáva do určitého kontextu (komentár teda nemusí byť slovný). Druhým aspektom je ochrana osobnosti, ktorú rieši Občiansky zákonník. „Súhlas na zhotovenie obrazových a zvukových záznamov sa nevyžaduje, ak sa zhotovujú na umelecké a spravodajské účely,“ hovorí Kačaljak. „Zároveň však ich použitie nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby.“ Podľa právnika ani uzatvorená zmluva nezbavuje účinkujúceho práva odvolať súhlas, ak by mohli byť poškodené jeho oprávnené záujmy. V rovine autorskoprávnej i občianskoprávnej môže dotknutý vyjadriť svoj postoj, ale je na režisérovi a producentovi filmu, či ho budú rešpektovať, alebo nie. Ďalším krokom je potom už len súdna cesta. Dokazovanie je však náročné a navyše je u nás málo komentárov a precedensov, z ktorých by sa dalo vychádzať.

Robia dobré zmluvy dobrých priateľov?
Hoci by sa zdalo, že uzavrieť s účinkujúcimi zmluvy je najčistejším riešením, nie je to také jednoduché. Dokumentaristka Zuzana Piussi zmluvy v podstate nepotrebuje, a ak ich inštitúcia (televízia) vyžaduje, nechá to na produkciu. Prináša to rôzne výsledky. V prípade jej študentského filmu Výmet o nepodarenom zásahu kukláčov sa bol v škole sťažovať ich veliteľ a podľa jej slov škola tento film doteraz odmieta zverejňovať. Pri podobne kontroverznej snímke Anjeli plačú, sonde do života gejov, to bolo inak. „Ten film sme tvorili spoločne s protagonistami. Iste, dokument je chúlostivý v tom, že pri hľadaní pravdy nastavíte ľuďom zrkadlo a oni môžu potom vo výsledku vidieť niečo, čo sa ich dotkne. Ak aj protagonisti prežili pri vnímaní filmu určitý šok, rozdýchali to a žiadny problém nevznikol.“ Naopak, sudkyňa Helena Kožíková nerozdýchala svoje „účinkovanie“ vo filme Nemoc tretej moci a podala trestné oznámenie (neskôr odložené) pre porušenie dôvernosti ústneho prejavu. Piussi k tomu poznamenáva: „Celý ten film je natáčaný na miestach, kde sa natáčať nesmie. Niektoré veci proste nenatočíte inak ako skrytou kamerou.“

Na rozdiel od Zuzany Piussi má Robert Kirchhoff vo veciach radšej poriadok. „Ústny súhlas protagonistov je riskantný. Ľudia očakávajú, že vo filme budú vyzerať lepší, než v skutočnosti sú,“ hovorí režisér. „Preto sa vždy snažím získať súhlas protagonistu – ústny pred kamerou alebo písomný, teda zmluvný. Ten, kto vo filme vystupuje, dáva súhlas so samotným vystupovaním aj s výsledkom, s použitím a šírením diela.“

Právo a etika
Právne a etické aspekty sa zaujímavo spájajú v názore Jara Vojteka. „Dôležitý je ľudský aspekt. V zmluve je zakotvené, že všetko, čo natočím, môžem použiť, ale nestojí mi to za to. Je pre mňa dôležité, aby protagonisti nemali pocit, že sú znevážení, zneužití. Keď idem do filmu, poviem im na rovinu: Film bude o tom a o tom, chcem, aby ste povedali toto a toto – vtedy má ten film zmysel. Keď povedia, že do toho nejdú, ani nezačnem točiť. Nikdy sa mi nestalo, že by tí ľudia odskočili, nedodržali sľub.“

V návale úprimnosti či pod vplyvom alkoholu môže protagonista pred kamerou povedať alebo urobiť niečo, čo mu neskôr nie je príjemné. Kde je hranica medzi právom tvorcu použiť natočený materiál a právom protagonistu nesúhlasiť s tým? Počas vlaňajšieho Týždňa slovenského filmu obvinil autor koreferátu o dokumentárnej tvorbe roku 2014 Miroslav Tížik dokumentaristov zo zneužívania protagonistov, použijúc výrazy ako „porušovanie etických noriem“, „morálna nadradenosť“ „zneužívanie vzťahov dôvery“. Z pléna vtedy zaznelo, že ak by sa postupovalo podľa jeho predstáv, nevznikol by nikdy žiadny dokument. Je schodnou cestou predviesť protagonistom hotový film a dať si ho „odsúhlasiť“?

,,Tak sa súď, chlapče!“
„Do výslednej podoby filmu by každý strašne rád rozprával,“ hovorí Zuzana Piussi. „Ale akú pravdu by som ukázala, keby každý povedal: Tento záber vystrihni, lebo sa mi nepáči? To sa proste nedá, a keby ma do toho niekto tlačil, prestala by som robiť filmy.“ Niekedy na tom však trvá producent. „Pri filme Babička som tri dni nakrúcala s chalanom, ktorý potom povedal, že vo filme nechce byť. Musela som to vystrihnúť, lebo dotyčný nepodpísal zmluvu. Keby to záviselo odo mňa, tie zábery by som vo filme nechala a povedala: ,Tak sa súď, chlapče.‘“ Podobne to vidí Miro Remo: „V dokumentárnom filme môže byť aj 10 hlavných postáv, a keby doň každý zasahoval, znamenalo by to 10 rôznych úprav filmu, takže by sa možno nikdy nedokončil. Vo filme sa pracuje so živým materiálom a málokto strávi, keď sa vidí v obraze, najmä keď to nekĺže po povrchu, keď je to intímne. Ale sociálni vydedenci, ktorí prežili ťažké životné situácie, to zoberú ľahšie ako ľudia, ktorí o sebe vytvárajú istý mediálny obraz,“ hovorí Remo v narážke na svoje filmy. Má on sám nejaký etický blok, čo by vo filme nepoužil? „Ak povedzme niekto vracia po alkoholovom excese, to by som bol schopný dať von, aj keď to môže byť dôležité, lebo to vytvára šok, čo je veľmi zaujímavý výrazový prostriedok. Ale keby to malo ohroziť samotný dej, som ochotný aj v rámci etiky prižmúriť oči – keď je posolstvo toho filmu silnejšie ako menší etický problém vnútri. Je to možno egoistický autorský pohľad, ale v tomto zmysle sa film nedá robiť kolektívne.“

Opatrnosť i ohľaduplnosť
Robert Kirchhoff je o niečo opatrnejší. „V prípade problematických situácií a scén sa snažím dobre pripraviť a zavolám účinkujúcich do strižne. Presviedčam ich, prečo je to alebo ono dôležité a prečo to musí vo filme ostať. No zvažujem aj ich hľadiská a v naozaj zložitých prípadoch scénu upravím, obrúsim hrany.“ Podobný postup sa osvedčuje aj Jarovi Vojtekovi, ktorý hovorí: „Aj keď si myslím, že zobrazujem veci pravdivo, je to relatívne. Odkiaľ mám patent na to, že toto je pravda, ktorú musí každý prijať? Aj protagonista môže mať svoju pravdu a svoju predstavu. Ja otváram otázky, ale nemôžem nič tvrdiť, a teda nemôžem ani ľudí vo filme kompromitovať. Režisér má obrovskú moc v tom, že ich môže dať do nejakého kontextu, a tam sa môže vyskytnúť zrada.“ Vo filme Cigáni idú do volieb je scéna, ktorá ukazuje, že protagonistu Vlada Sendreia oklamal jeho najlepší kamarát Jaro Berky. „Bolo to zachytené autenticky a nemal som čas to s ním riešiť. Najprv som to zostrihal, až potom som zavolal Sendreia aj Berkyho, film som im pustil a čakal som na reakciu. Berky len poznamenal: ,My Rómovia sme takí.‘ A scéna vo filme ostala.“ V dokumente o autistických deťoch Tak ďaleko, tak blízko sa matka jedného z nich vyjadrí, že otec odišiel od rodiny, lebo nezvládol dcérin autizmus. „Jej výpoveď som natočil, otcovi som o tom nepovedal a dal som to do filmu. Pred jeho uvedením do distribúcie som mu to pustil. Ten muž výrok svojej manželky akceptoval a povedal: ,Je to dobrý film, môžete to tam nechať.‘“

Minitrezor už máme
Účinkovanie autentických ľudí v dokumentárnom filme skrýva rôzne úskalia. Marek Kuboš použil v študentskom filme Hlas 98 telefonické nahrávky, v ktorých respondenti reagovali na nekalú predvolebnú ponuku fiktívneho človeka. Keďže niektorí z nich so zverejnením nahrávok spätne nesúhlasili, tento film sa nemôže verejne uvádzať. Televízny dokument Dušana Hudeca Miluj blížneho svojho o povojnovom pogrome v Topoľčanoch mohol byť uvedený iba ako súčasť diskusnej relácie Pod lampou, ako samostatné umelecké dielo ho RTVS dodnes neodvysielala. Dôvodom sú rasistické vyjadrenia jedného z účinkujúcich. A samotný Remo musel „stopiť“ dokument Pohoda, v ktorom odkrýva návštevníkom zákulisie hudobného festivalu. V tomto prípade s jeho uvedením nesúhlasil objednávateľ filmu a zároveň jeho protagonista Michal Kaščák.

Určite nie je žiaduce, aby sa natočené diela z nejakých príčin nedostali k divákom. Nejde pritom len o investované finančné prostriedky, ale najmä o to, že by sa tým ochudobnil slovenský film. Na druhej strane by žiadny film nemal nikomu bezdôvodne ublížiť či porušiť jeho práva. Skvele to vystihol Jaro Vojtek: „Čo je dôležitejšie, film alebo ľudia? Pre mňa sú dôležitejší ľudia. Najväčším šťastím pre mňa ako dokumentaristu je, že ľudia, ktorí vystupujú v mojom filme, nemajú problém prísť na premiéru a povedať: ,Toto sme my.‘ Vtedy si poviem, že je to okej.“

Jaroslav Hochel ( filmový publicista )
Z pripravovaného filmu Mira Rema Nespoznaný. FOTO: Punkchart films