KAROL MACHATA
(13. 1. 1928 – 3. 5. 2016)

Vlani prišla slovenská kultúra o Ladislava Chudíka a minulý mesiac stratila ďalšieho výnimočného herca, Chudíkovho generačného spolupútnika Karola Machatu, ktorý zomrel vo veku 88 rokov.

Rodák z Malaciek sa netajil tým, že má bližšie k divadlu ako k filmu či televízii. A miloval rozhlasovú tvorbu, na ktorú ho predurčovali jeho hlasové dispozície. Rozhlas a divadlo pritom stáli aj v počiatkoch jeho hereckej kariéry. Rodičia ho pôvodne chceli nasmerovať k iným profesiám, dokonca sa pustil do štúdia vysokej obchodnej školy, prešiel však na konzervatórium. Už predtým sa zoznámil s rozhlasovým mikrofónom a onedlho objavil aj čaro divadla. Najprv len z pozície šepkára na ochotníckej scéne, no zakrátko sa dostal aj na javisko. „Hoci som mal sedemnásť rokov, hrával som najmä starcov. Priznám sa, ,odkukával‘ som najmä Karola Zachara. Moja ochotnícka kariéra bola dosť rýchla, lebo tých starcov nechcel nikto hrávať,“ uviedol Machata v rozhovore pre Nové slovo. V roku 1949 nastúpil ako elév do činohry SND, kde bol umeleckým šéfom Jozef Budský. Práve jeho Machata menoval, keď sa ho pýtali, kto priniesol do jeho herectva najväčší vklad. Nebolo to len vďaka výrazným úlohám, ktoré mu Budský neskôr ponúkol, ale hlavne pre prísnosť, s akou ho profesionálne formoval. Počas vojenskej služby pôsobil Machata na doskách Armádneho divadla v Martine, kde sa presadil v inscenácii Geľa Sebechlebského či v Mahenovom Jánošíkovi, aby neskôr na dlhé desaťročia zakotvil v SND.

„Cez svoj bohatý hlasový fond a telesnú kreatívnosť sa prirodzene dostal na divadelné javiská, do rozhlasových dramatických relácií a potom aj do filmu a televízie. Psychofyzické danosti ho doviedli najprv k romantickým postavám – Dáždnik svätého Petra –, neskôr k charakterovým – Polnočná omša, Hriech Kataríny Padychovej a ďalšie,“ hovorí filmový historik Richard Blech. Prvým Machatovým filmom boli Vítězná křídla (r. Čeněk Duba, 1950), kde stvárnil epizódnu rolu, k spomínanej veselohre Dáždnik svätého Petra (1958), v ktorej účinkoval po boku Mari Törőcsik, sa dostal cez sériu filmov, ako boli Pole neorané, Drevená dedina, Posledná bosorka alebo Zemianska česť. A po Dáždniku prišla detektívka Muž, ktorý sa nevrátil v réžii Petra Solana, onedlho Barabášova Pieseň o sivom holubovi... Machata čoraz viac preukazoval schopnosť pohybovať sa na širokom žánrovom a charakterovom území, podobne ako to bolo pri jeho divadelných úlohách. V mnohých rozhlasových hrách a reláciách, ale špeciálne v rozprávkach sa jeho hlas vyznačoval upokojujúcou mäkkosťou, nevšednou mierou autentickej prívetivosti. Neznamená to však, že nedostával úlohy odlišného naturelu a že v nich nebol presvedčivý. Stačí sa pozrieť hoci na filmy, ktoré nakrútil s Martinom Hollým. V Prípade pre obhajcu (1964) stvárnil ambiciózneho prokurátora, v ktorom pulzujú spodné prúdy, vyplavujúce sa na povrch pri zvyšovaní vonkajšieho tlaku, v Hriechu Kataríny Padychovej (1973) bol majetníckym dedinským krčmárom, ktorý je pánom svojho územia, no a v rozprávke Soľ nad zlato (1982) sa pod ťarchou výčitiek a hnevu mení zo silnej a hrdej osobnosti kráľa, ktorý je zároveň milujúcim otcom, na zlomeného starca. Je škoda, že sa tie filmové premeny Karola Machatu skončili už v prvej polovici 90. rokov a krátko nato odišiel aj z divadla.

Daniel Bernát
K. Machata vo filme Prípad pre obhajcu. FOTO: archív SFÚ/Anton Podstraský

Mária Kráľovičová, herečka
S Karolom som na javisku SND strávila celú jeho kariéru a odžila si tam s ním všetky možné vzťahy: zaľúbencov, milencov, priateľov, odporcov, manželov. Vždy sme si výborne rozumeli a hrali sme na tej istej vlne. Najviac som si cenila, že sa na neho mohol človek na javisku i pomimo vždy na sto percent spoľahnúť. S ním by som sa nebála zahrať hoc aj telefónny zoznam. Karol prichádzal vždy dokonale pripravený. Bol herecká extratrieda. Nielen pre ten nádherný zamatový hlas, veď narábať a kresliť hlasom vedeli všetci chlapci mojej generácie. Ale Karolovi stačil pohľad alebo gesto a tým bolo všetko povedané. Výnimočný bol v tom, že nebol herec jednej roly či typ, bravúrne hral všetko: dokonalý v lakovkách i v krpcoch. Hral intuitívne a s ľahkosťou. Patril k tým nemnohým, o ktorých veľký režisérsky mág Jozef Budský tvrdil, že sú to svietiví luhári. Karola pokladám za najväčšieho herca, akého kedy Slovensko malo.

Marián Geišberg, herec
Karol Machata určite ovládal pojem sebareflexia, cit pre mieru a hrdosť, ktorú si aj dnes ľudia zamieňajú s pýchou. Stal sa národným umelcom a pochybujem, že preto, že na to tlačila strana alebo odbory. Rešpekt k jeho osobe vznikal prirodzene a bol výsledkom jeho talentu a práce. Miláčik žien a to sa neodpúšťa. Majiteľ modrého hlasu, dnes by robil asi väčšinu reklám, a možno aj nie. Ktovie, ako by sa pohyboval v našom priestore, v našich súvislostiach, keď tipujem, že mu boli hneď na začiatku podozrivé. Najväčší spomedzi nesmierne veľkých hercov Slovenska. Hlavne v divadle. Vedel si na javisku nájsť miesto, z ktorého hlasom rozvibroval veci živé aj neživé. Mal zmysel pre humor a vedel chytiť pod krk provokatéra. Vyhýbal sa takej spoločnosti a vedel, kedy odísť. Strojca môjho pokoja v hľadisku, keď som ho sledoval. Priadol a omotal vám dušu. Chcete byť tam, kde je on. V divadle, kde sa takí herci nachádzajú a vy ste adept herectva, je bezpečnejšie. Zdá sa vám, že sa vás má kto zastať, keby dačo.

Martin Huba, herec a divadelný režisér
Vieme, že to bol kráľ slovenských hercov aj mimoriadne láskavý kolega. Ale ak by som mal povedať, čím ma zaujal, povedal by som jednu zvláštnu vec. Proti Machatovi bolo všetko: jeho krásny hlas, obrovský talent, krásna vizáž. A to sú veľké nebezpečenstvá, ktoré číhajú na všetkých ľudí, čo sú takto výnimočne obdarení. Machata bol jeden z tých, ktorí na to nedoplatili. Pretože bol mimoriadne pokorný k svojej profesii a myslím si, že aj vďačný za tie dary, ktorých sa mu dostalo. Snažil sa osvojiť si ich neobyčajnou usilovnosťou. Bol to človek, ktorý prvý vedel text, bol prvý na skúške, prvý podal kolegovi ruku, keď bolo treba. Mal veľký zmysel vycítiť, keď to človek potreboval. Úskaliam, ktoré číhajú na Bohom obdarených ľudí, sa vďaka svojej skromnosti a usilovnosti úspešne vyhol. V tom by mohol byť veľkým vzorom a príkladom.

Ľubomír Vajdička, divadelný a televízny režisér
Najprv som ako žiak základnej školy videl pri organizovaných návštevách kina Pole neorané, Drevenú dedinu, Zemiansku česť, Poslednú bosorku a Dáždnik svätého Petra. Strednú a vysokú školu som absolvoval v Bratislave a sedel som v divadle, kedy sa len dalo. Takže to bol Ivanov, Hamlet, Cyrano, alebo aj Viktor z Príbehu na brehu rieky (Arbuzovova ideovo progresívna limonáda nadobudla v réžii Jozefa Budského a v hereckej interpretácii pána Machatu a jeho kolegov sugestívnu ľudskú dimenziu, údajne bol prekvapený aj samotný autor, že napísal takú dobrú hru). Po absolvovaní fakulty som nastúpil do martinského divadla a tam pretrvávala legenda Machatovho Jánošíka a Geľa Sebechlebského. No a potom som dostal ponuku na hosťovanie v SND. Henrik Ibsen: Pani z mora. Doktor Wangel – Karol Machata. Pán Machata potvrdil, čo sa o veľkých hercoch vie: mimoriadna osobnosť nepotrebuje robiť okolo seba prievan, je náročná predovšetkým voči sebe, odovzdáva postave, hre, dramatikovi veľa alebo všetko zo svojich hereckých hrivien. A pri tom sa ujde aj režisérovi.