Treba poznať cieľové publikum filmu

Vznik filmu je náročný proces, o tom niet pochýb. Dá sa to stroho skonštatovať, ale čo sa za tým skrýva? Ak je niečo náročné, žiada si to podrobnejší pohľad, ktorý môže byť o to zaujímavejší. V mesačníku Film.sk prinášame seriál, v ktorom počas roka prevedieme čitateľov rôznymi fázami tvorby a výroby filmu až po jeho verejnú prezentáciu. V minuloročnom júnovom čísle sme v tejto rubrike predstavili profesiu producenta z pohľadu získavania finančných zdrojov. Tentoraz sme sa na prácu producenta pozreli predovšetkým z hľadiska distribúcie filmu.

Práca producenta si vyžaduje veľa rozličných skúseností – obchodných, diplomatických, spoločenských – a medzi tie základné nepochybne patrí najmä znalosť filmárčiny. Pozrime sa najskôr v krátkosti na princípy vzťahu producenta s režisérom filmu, čo je kľúčové pre výslednú podobu diela a ovplyvňuje to, prirodzene, aj proces jeho distribúcie.

Režisér Marko Škop s kameramanom Jánom Melišom tvoria producentsko-autorské duo a okrem vlastných projektov zastrešujú aj projekty iných tvorcov. „Dobrá spolupráca medzi režisérom a producentom stojí na dôvere. A na vzájomnom porozumení, že robíme to isté a nepúšťame si v hlavách rozdielne filmy. To isté je kľúčové aj medzi koprodukčnými partnermi a distribútormi. Ak v už rozbehnutom procese začne niekto pretláčať niečo iné, je to cesta k veľkým problémom pre všetkých zainteresovaných,“ vysvetľuje Marko Škop.

Viaceré produkčné spoločnosti si v zmluvách vo vzťahu k režisérovi uplatňujú požiadavku producentského zostrihu. To znamená, že ak majú režisér a producent na dielo odlišné názory, posledné slovo má producent. Patrik Pašš rozdeľuje svoje projekty do dvoch kategórií – autorský typ filmov, ktoré sú artovejšie, a produkty s mainstreamovým diváckym dosahom. „Dlhšie som hľadal cestu, ako k tomu pristupovať. Zažil som producentov, ktorí boli príliš autoritatívni a panovační, znásilňovali nás tvorcov. Ja som si povedal, že taký nebudem. Na druhej strane, keď sa dá tvorcom príliš veľká miera slobody, nemusí to dopadnúť dobre, pretože autor filmu zväčša stratí odstup a ťažšie posudzuje komunikatívnosť filmu smerom k divákovi. Nastavil som si základný prístup – ak ide o silného režiséra a prinesie silnú látku, ktorá je schopná na seba upútať investičné peniaze a pozornosť divákov, tak mu nechávam priestor, aby naplnil svoju predstavu, a usmerňujem ho len čiastočne. Ak ide o film, pri ktorom nájdem tému, zadám napísanie scenára a nájdem si režiséra, aby tú látku pretavil do filmovej podoby, v takom prípade pomerne dôrazne uplatňujem producentské usmernenia.“

Aké to však je, ak ste zároveň producent i tvorca? Dá sa to oddeliť? Nie je to zradné? Ján Meliš si myslí, že to síce nie je úplne štandardné, ale má to aj svoje výhody. A to najmä v tom, že tvorca a producent v jednej osobe vie flexibilne prispôsobiť veľkosť štábu alebo triezvo a racionálne zhodnotiť nevyhnutnosť použitia istej techniky a spôsob natáčania. Dá sa tak vyhnúť zbytočne drahým záberom, ktoré by sa napokon ani nemuseli použiť.

Meliš ďalej zdôrazňuje, že je nevyhnutné, aby boli tvorca a producent nastavení na rovnakej vlne. A to platí vo vzťahu aj vtedy, keď si film hľadá distribútora. Patrik Pašš vysvetľuje: „Na trhu sa spájajú subjekty, ktoré sú si mentálne aj ekonomicky bližšie. Voľba distribučnej spoločnosti závisí aj od charakteru filmu, lebo jedna spoločnosť má skúsenosti s istým typom filmov, ďalšia zase s iným.“ Podľa Marka Škopa je dôležité, aby pri distribúcii filmov ladila propagácia čo najviac s typom a obsahom samotného filmu. Ak sa film ponúka divákovi štýlom, ktorý nie je v súlade s jeho naozajstnou podobou, nakoniec sa to obráti proti producentovi. Škop je presvedčený, že napríklad dielu pre náročnejšieho diváka sa nejakým bombastickým tónom reklamy skôr ublíži, lebo sa sklamú očakávania. Neraz zažil, ako divák namiesto toho, aby priateľovi alebo susedovi hovoril o zážitku z toho, čo videl, opisuje, čo očakával a čo bolo iné. A to šíreniu dobrej mienky o filme medzi ľuďmi nepomáha.

Dôležité je vedieť, aká je cieľová skupina divákov daného filmu, čo sa určuje už pri písaní scenára. Posledné konštruktívne poznámky zbierajú producenti na skúšobných projekciách pred finálnou obrazovou prostprodukciou. „Ide o známych, kamarátov. Pripomienky sa snažíme zohľadniť a film vylepšiť. Dnes nie je nič jednoduchšie, ako poslať niekomu link. V predfinálnej časti oslovujeme zahraničných agentov, sales agentov, ktorí si film pozrú len raz a dajú nám nejaký feedback. Sú to ľudia celoeurópskeho, ak nie svetového významu. Pri Eve Novej nás zaujímalo, ako film s pani Milkou Vášáryovou odčíta a odvníma Francúz, Talian alebo Nemec, ktorý k nej na rozdiel od Slováka nemá vybudovaný žiaden vzťah,“ vysvetľuje Ján Meliš.

Ideálna cesta hotovej snímky sa začína premiérou na zahraničnom festivale. Platí, že čím významnejší a zaujímavejší, tým lepšie pre film a jeho propagáciu. Následne je zvykom urobiť slovenskú premiéru, či už na festivale, alebo film pustiť rovno do kinodistribúcie. Propagáciu diela, ktorá má pritiahnuť divákov do kín, tvorí zložitá sústava rôznych premenných. Jedným z najzásadnejších rozhodnutí je načasovanie nasadenia filmu. Nasadenie do kín si stráži distribútor, ktorý má prehľad o domácich a zahraničných premiérových tituloch. Ak hotový film nezačína svoju cestu medzinárodnou premiérou, jeho vstup do tunajších kín sa môže flexibilne posúvať aj o niekoľko mesiacov. „Trh je liberálny, slovenský film za pol milióna veľmi ťažko konkuruje filmu, ktorý stojí 150 miliónov dolárov, keď sú oba dostupné publiku v tom istom čase. Divák je naučený na isté hodnoty, kvality, a preto musí byť slovenský film lepší v naplnení kultúrnych kontextov, posolstve, odkaze. Zahraničné filmy sú bravúrne v príbehu, vo filmárčine, ale myšlienkové posolstvo alebo lokálne myšlienkové posolstvo, ktoré zaujíma našu kultúru, tam nachádzate zriedka,“ hovorí Pašš.

Za veľmi dôležitú sa považuje včasnosť kampane. Stáva sa bežnou praxou, že producent začne propagovať film rok pred jeho uvedením do kín. Kampaň by mala byť primeraná a mala by zaujať, priniesť niečo obohacujúce. K tradičným metódam propagácie, akými sú outdoorová reklama a články alebo rozhovory v printových médiách, sa pridáva internetová reklama a sociálne siete. Aj v tomto prípade sa kladie dôraz na dobré načasovanie – nedávať tri informácie za deň, ale informovať pravidelne povedzme každé dva dni. Za veľmi výhodnú pokladá Ján Meliš koprodukciu s verejnoprávnou televíziou, ktorá môže reklamou v dobrom vysielacom čase upozorniť na to, že daný film koprodukovala a neskôr sa objaví aj na jej obrazovke. „Takisto sa ukázalo ako veľmi dobré, keď štáb cestuje so svojím filmom. Pri Eve Novej sme chodili po Slovensku aj s pani Milkou. Po každom premietaní bola diskusia a to ľudia veľmi ocenia. Zároveň bola pani Milka pre divákov veľkým ťahákom. A podobne to bolo pri Osadnom, správy o filme sa šírili bezprostredne medzi ľudí.“

To, či sa film predá aj do zahraničia, do veľkej miery zaisťuje koprodukcia. Prirodzeným partnerom pre slovenských tvorcov je Česko, ale bývajú to aj iné okolité štáty. Minoritné postavenie zabezpečuje koproducentovi v projekte isté slovo; do akej miery je vypočuté, to je ukotvené v zmluvných podmienkach. Vo všeobecnosti však platí, že ak je názor užitočný, akceptuje sa, aj keď má rozhodujúce slovo majoritný producent.

Patrik Pašš uzatvára, že producent musí za každých podmienok a okolností zabezpečiť, aby sa projekt, ktorému sa venuje, stále rozvíjal a aby si vytvorené dielo napokon našlo svojich divákov. Svet obchodu a svet umenia sú však podľa neho dve absolútne rozdielne krajiny s odlišnými axiómami, a ak sa uplatňujú zákonitosti z oblasti umenia v oblasti obchodu, dôjde ku krachu. Naopak, ak sa dogmaticky uplatňujú obchodné axiómy v kreatívnej oblasti, vznikne klišé – čosi, na čo sa nedá pozerať.

Pavla Rachelová ( absolventka audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU )
FOTO: smarthousecreative.com