Kiežby sme sa mohli sústrediť len na tvorbu filmov

Barbara Harumová Hessová absolvovala štúdium produkcie a distribúcie filmového umenia a multimédií na FTF VŠMU, kde dnes pôsobí ako pedagogička a je zároveň prodekankou pre zahraničie. V roku 2007 založila produkčnú spoločnosť AH production. Vzniklo v nej niekoľko zaujímavých dokumentov– film Tak ďaleko, tak blízko Jara Vojteka získal tento rok cenu Slnko v sieti a Comeback Mira Rema bol na ňu nominovaný – a najnovšie aj road movie Stanko.

Dnes už je spoločnosť AH production dobre rozbehnutá, aké boli jej začiatky?
– Participovala som na videoklipoch, televíznych cyklických reláciách a začínala som vo viacerých produkčných spoločnostiach spoluprácou na zahraničných grantoch. AH production som zakladala z praktických dôvodov, bola to vlastne jediná šanca, ako začať robiť na vlastných projektoch. Išlo to prirodzene, väčšinou sme robili na základe priateľských vzťahov, so spolužiakmi na študentských filmoch. Comeback bol Mirov aj môj doktorandský film a predchádzala mu spolupráca na jeho snímkach Arsy-Versy a Pohoda. Rasťo Boroš bol spolužiak zo scenáristiky a so Sahraou Karimi sme takisto robili školské filmy.

Po niekoľkých dokumentárnych filmoch sa vám podarilo dokončiť a uviesť do kín hraný film Stanko. Bolo to náročnejšie ako zvyčajne, keďže ide o debutový titul neznámeho tvorcu? Aké to bolo napríklad v porovnaní s financovaním dokumentu etablovaného Jara Vojteka?
– Je to vždy veľmi individuálne a závisí to od projektu: aký má potenciál, aká je konštelácia komisií, ktoré rozhodujú o finančnej podpore, či je to dokument, alebo hraný film a tak ďalej. V prípade Stanka to bolo problematickejšie, keďže išlo o scenáristicko-režijný debut, navyše o dosť náročný projekt, pri ktorom možno nebolo od začiatku zrejmé, či sa ho podarí zrealizovať. Tu som sa rozhodla využiť podporný program Minimal, kde bolo menšie riziko pre Audiovizuálny fond a väčší predpoklad, že projekt vôbec podporí. Pre mňa to bola oveľa väčšia výzva aj preto, že sa nakrúcalo v zahraničí, čo je zákonite vždy drahšie, pokiaľ cestujeme na západ. Bolo to v období, keď mali v Taliansku umŕtvené financovanie filmov a koprodukcia neprichádzala do úvahy. V prípade filmu Tak ďaleko, tak blízko sa to začalo ako koprodukcia s autistickým centrom Andreas, ktoré na pôvodne 20-minútový objednávkový film o autizme čakalo tri roky. Keď sa im nedarilo s filmom napredovať, oslovili nás a my sme sa ho ujali. Chceli sme im pomôcť a téma filmu nás naozaj veľmi zaujala. Podarilo sa mi získať dodatočnú podporu z AVF, koproducenta RTVS a po dlhých siedmich rokoch film dokončiť v dlhometrážnej podobe. Nesúviselo to iba s financovaním, ktoré sa skladalo postupne, ale aj s témou, ktorú nebolo jednoduché uchopiť. Som rada, že sa nakoniec distribuoval v kinách a nedávno sme vydali DVD s bonusmi.

Aj dokument Comeback vznikal dlho, šesť rokov...
– Keď sme s filmom začínali, mali sme s Mirom za sebou dokument Arsy-Versy, ktorý síce bol festivalovo úspešný, ale získavanie financií to výrazne neuľahčilo. Na filmové ocenenia môže niektorá komisia reagovať pozitívne, iná ich veľmi neberie do úvahy. Vtedajšia dokumentárna komisia bola projektu Comeback naklonená možno aj preto, že už videla jeho rozpracovanosť. Keďže sme Miro i ja chceli týmto filmom zavŕšiť svoje doktorandské štúdium na VŠMU, dalo sa predpokladať, že ho chceme dokončiť napriek komplikovanosti celej realizácie a z mojej strany aj korektne právne zabezpečiť, aby sa mohol šíriť. Nakoniec sme štúdium ukončili a film ešte hotový nebol, ale postupne sme to dotiahli do cieľa s festivalovým štartom v karlovarskej súťaži. Následne som sa venovala ďalším festivalom, kinodistribúcii filmu a nedávno sme krstili aj DVD Comeback. Z celkového pohľadu je to však individuálne – napríklad hraný scenár Pred odletom sme vyvíjali s Barborou Hrínovou asi dva a pol roka, vyhrali sme s ním hlavnú cenu na medzinárodnom workshope Midpoint, a keď sme s ním predstúpili na AVF už aj s režisérom Stanislavom Párnickým, vtedajší členovia komisie projekt absolútne neprijali. Tak sme ten víťazný scenár niekoľkokrát prepisovali, ale asi po treťom odmietnutí tou istou komisiou sme projekt museli ukončiť, čo aj v zahraničí považovali za veľkú škodu. Neviem, či v tom zohralo úlohu, že sme vtedy ešte nemali za sebou filmy, hoci režisér bol známy. Alebo v tom bolo aj výlučne mužské zloženie komisie, kým téma filmu bola ženská. Ktovie...

Mali by podľa teba komisie viac prihliadať na predchádzajúce úspechy tvorcu? Viaže sa na to napríklad aj istá záruka, že projekt bude dokončený.
– Podľa mňa by sa posudzovanie projektu nemalo striktne viazať na osobu režiséra, pretože film je tímová práca. Je to aj o ďalších spolupracovníkoch, ktorí ho formujú, a takisto o producentskom zázemí a jeho starostlivosti, ktorá netrvá len do dokončenia filmu. Bolo by uľahčením pre všetkých, keby sa dalo do určitej miery prihliadať na úspech predchádzajúcich filmov, ale vynára sa otázka, čo je tým úspechom. Dobré recenzie? Množstvo divákov – a koľko by ich malo byť, keď vezmeme do úvahy náklady na film? Alebo sú to festivalové uvedenia či ocenenia? Zriedka sa vyskytne kombinácia všetkých aspektov. A nemyslím si, že by to malo byť úplne automatické, veď ani renomovanému tvorcovi sa nemusí jeho ďalší zámer podariť. Počet tvorcov a projektov narastá a rozpočet Audiovizuálneho fondu nie je nafukovací, takže to nie je jednoduché ani pre tvorcov, ani pre hodnotiace komisie.

Existuje veľa rôznych malých produkčných spoločností. Do akej miery by portfólio žiadateľa a jeho serióznosť mali pomáhať pri získavaní financií na nové projekty?
– Kredit žiadateľa je jedným z kritérií hodnotenia na AVF, ale realita je zložitejšia. Myslím si, že producentský kredit by sa mal pri hodnotení projektov zohľadňovať vo väčšej miere. No ťažko ho exaktne odmerať, niekedy kritériá fondu presne neodzrkadlia vynaložené úsilie producenta. Teraz práve takto bojujem s novým dokumentárnym projektom Zatopené, ktorý som podávala na fond už niekoľkokrát. Dokumentárny film, ktorý by sa dal urobiť v priebehu jedného roka, sa „rozkúskovaním“ financovania, keď neviete, s čím môžete počítať, nakrúca komplikovanejšie, dlhšie a tým aj drahšie, hoci stále hovoríme o nízkorozpočtových podmienkach. Aj koprodukčný vklad televízie, ktorý je viazaný na koniec kalendárneho roka, sa preto musí odkladať. Koncentrácia tvorivej energie sa rozdrobuje na veciach, ktoré všetci robia, aby vyžili. Spomínaný dokument sa snažíme realizovať ako pri hranom filme. Máme scenár, všetko je premyslené vopred a nakrúcame po dňoch a po častiach. Len je to zbytočne rozložené v čase. Keďže nejde o časozberný dokument, je to škoda.

Hovorila si aj o spolupráci na základe priateľstva. Kde sa končí kamarátstvo a musí nastúpiť nekompromisná autorita producenta?
–Tá hranica sa ťažko definuje a niekedy aj hľadá. Je bežné, že každý človek sa rokmi mení, formuje svoju osobnosť, takže vo všeobecnosti nie je práca s ľuďmi jednoduchá. No pre mňa ako producenta je dôležité, aby sa projekt dokončil, a to na takej úrovni, aby sme s ním boli všetci, čo sme na ňom robili, spokojní. Zo svojej pozície sa aj po dokončení filmu, keď si už niektorí z tvorcov môžu vydýchnuť, snažím urobiť všetko pre jeho ďalší prospech – marketing, uvedenie do kinodistribúcie, vydanie DVD, účasť na festivaloch...

Je náročné navyšovať rozpočet počas nakrúcania, ak je to pre film nevyhnutné?
– Pokiaľ získate na časozberný dokument, ktorý sa nakrúca niekoľko rokov, s niekoľkými členmi štábu, s neistým výsledkom a koncom, v priemere 20 000 eur od AVF a po pár rokoch 20 000 eur od RTVS so záväzkom odovzdať dokončený film, nielenže idete do rizika, ale zvyšné niekoľkoročné náklady sú vaším vkladom. Keď chcem zaplatiť všetkých členov štábu a autorov, dá sa z toho ľahko odvodiť, že napríklad môj vložený čas, od samého začiatku až po distribúciu, festivaly a vydanie DVD, je len minimálne zaplatený. A to musím zastávať niekoľko pozícií súčasne – od producenta cez právnika, účtovníka, výkonného producenta so všetkými náležitými drobnosťami až po festivalového koordinátora. Takže požiadavky na navýšenie viem splniť len do existujúcich limitov a doťahujem to svojou multifunkčnosťou a vecnými vkladmi. Podobne sú na tom aj niektorí ďalší členovia tímu. Na dofinancovávanie projektov majú komisie v AVF rôzne názory a v televízii majú údajne stanovenú hornú hranicu na financovanie dokumentárnych filmov. Množstvo dobrých dokumentov by bez vnútorného presvedčenia tvorivého tímu a ochoty pokračovať aj v minimalistických podmienkach asi nikdy nevzniklo. Je to najmä špecifikum časozberných projektov. Nepovažujem to však za cestu, ktorou sa dá pracovať donekonečna. Predsa len, deň má 24 hodín, a keď vám práca zaberá 18 hodín nielen nárazovo, občas, ale dlhodobo, nie je to perspektívne.

Už si tu spomenula program Minimal. Ako sa vám osvedčil?
– Pri hraných filmoch je daný scenár, naplánovaný počet natáčacích dní, ktorý sa snažíme dodržať, ale ak nie je rozpočet zabezpečený do určitej výšky, tak ani nezačnem nakrúcať, pretože si nemôžem dovoliť ísť do rizika. Hoci pri realizácii Stanka cez program Minimal som do toho rizika predsa len išla. Sťažili sme si to ešte nakrúcaním v zahraničí, čo si vyžadovalo aj dôkladnú a náročnú prípravu. Nakrúcali sme ako 8-členný filmársky štáb, 2 ľudia ako sprievod a 2 hlavní účinkujúci, s množstvom presunov a nepredvídateľných okolností, 30 dní v Taliansku a 15 dní na Slovensku. Zvládli sme to, ale bolo to na hrane. Postprodukcia trvala zhruba dva a pol roka a bola veľmi náročná aj pre tvorivú metódu improvizácie v textoch a pre mnoho nehercov. Som pyšná na to, že sme to za daných okolností zvládli. Určite je to dobrý štart pre mladých tvorcov, ktorí potrebujú dokázať, že sú schopní nakrútiť film a dostať ho k divákom doma i v zahraničí, ale, úprimne, podmienky Minimalu boli nastavené tak, že by som si to už nerada zopakovala. Robíme filmy, lebo máme radi film, nie pre peniaze. No ideálne by bolo sústrediť sa iba na svoju profesiu a nemusieť sa venovať množstvu ďalších rozličných projektov a prác, aby sme mohli nakrúcať filmy. A po náročnom projekte si môcť vydýchnuť a následne ísť s plnou koncentráciou do ďalšieho. Vtedy by to začalo pripomínať profesionálne prostredie na audiovizuálnu tvorbu a udržanie jej kontinuity.

AVF napriek určitým výhradám úspešne funguje. Väčšia podpora prichádza už aj z RTVS. Na aký problém najčastejšie narážaš z pozície producenta?
– S RTVS mám dvojakú skúsenosť. Jedna je s dokumentárnou dramaturgiou, ktorá sa už niekoľko rokov kontinuálne snaží o spoluprácu s externým prostredím a chápe jeho potreby a podmienky. Snaží sa nám vyjsť v ústrety a komunikovať s interným televíznym prostredím o našich požiadavkách. Ale čo sa týka hranej tvorby, doteraz som, žiaľ, nezistila, ako to tam funguje. Film Stanko televízia dvakrát odmietla. Prvý raz ešte v čase, keď vznikal Centrálny register námetov. Anonymná komisia vtedy zdôvodnila odmietnutie tým, že nevedia, prečo by do takého projektu mali ísť. No a potom v období, keď sme s filmom finišovali a potrebovali sme súrne dofinancovať niektoré náklady – po siedmich mesiacoch od opätovného zaevidovania v CRN, pripomínaní sa a komunikovaní s niekoľkými pracovníkmi a vedením, som nakoniec dostala len telefonické vyjadrenie, že sa im film aj páči, ale do projektu nevstúpia, pretože v ňom nie sú od začiatku. A čo sa týka AVF, to je veľmi individuálne. Je dôležité, aby v komisiách sedeli ľudia, ktorí naozaj poznajú filmársku prácu, ale nie vždy to tak je. Mali by tam byť ľudia, ktorí sú sami tvorcami, distributérmi a podobne, ktorí poznajú príslušnú prax a proces vzniku filmov. Tak by mohli projekty posúdiť aj z toho realizačného hľadiska. Vedeli by presne, aký majú ich rozhodnutia vplyv na celý proces výroby alebo exploatácie filmu. Niekedy mám pocit, akoby si to neuvedomovali. Nie je to však jednoduché ani pre nich, sama som v minulosti v niekoľkých komisiách sedela a je to ťažká úloha. Peňazí nie je dostatok a vždy bude niekto, koho nepodporia, nespokojný.

Dobrý producent musí vedieť čítať scenár, odkryť jeho potenciál. Zohráva v tom rolu aj intuícia?
– Áno. A aj to, či so mnou daný scenár komunikuje. Ak by ma príbeh alebo spôsob rozprávania neoslovil, môžem si len ťažko predstaviť, ako sa mu podarí komunikovať s niekým ďalším. Zamýšľam sa nad tým, či je to vhodné na televízne spracovanie, alebo pre kino. Či už boli spracované podobné témy a ako. Uvažujem aj nad cieľovou skupinou filmu, nad jeho diváckym záberom aj komerčným potenciálom. Napriek tomu sú špecifické témy, akým sme sa venovali aj v našich dokumentoch, ktoré nemajú komerčný potenciál. Jednoducho sa mi zdali zmysluplné a spoločensky dôležité. No v poslednom čase je pre mňa dôležité aj to, či mi téma stojí za niekoľko rokov života, lebo v súčasnosti si práca producenta vyžaduje veľké nasadenie na úkor osobného života.

Prečo bolo napríklad dôležité venovať sa väzňom po ich prepustení na slobodu?
– Zaujímalo ma, čo sa s nimi deje nielen počas výkonu trestu, ale aj po jeho skončení, ako to celé prebieha. Neskôr, keď som do toho trochu prenikla, sa mi zdalo, že by film mohol pomôcť priblížiť túto problematiku ľuďom aj kompetentným inštitúciám, aby došlo k nejakej zmene, aby prepustení väzni dostali pracovné príležitosti a potrebné zázemie, keď prejavia záujem o návrat do spoločnosti, lebo inak je to začarovaný kruh.

Pri niektorých domácich tituloch sme videli, čo dokáže urobiť s návštevnosťou filmu dobrý marketing. Niekedy však nemusí pomôcť ani ten.
– Myslím si, že je to taká zvláštna alchýmia. A asi jej ani marketéri, ani distributéri úplne nerozumejú. Niekedy urobíte všetko správne a na návštevnosti sa to neodrazí. A naopak, niektoré filmy dokážu prekvapiť. Producent sa, samozrejme, snaží pomôcť svojmu filmu najviac, ako vie, ale musí sa to spojiť zo všetkých strán. Záleží aj na kinách, ako budú slovenský film nasadzovať, kedy, ako často, ako dlho, ako budú film propagovať na svojich výlepových plochách, v trailerových blokoch a banneroch a do akej miery mu dajú priestor popri americkej produkcii s hviezdnym obsadením. V poslednom čase vzniká veľa slovenských filmov, a aj keď si všetko naplánujete a presúvate premiéru o pol roka, o rok, aby ste sa vyhli súčasnému nasadeniu s inými domácimi titulmi, nemáte záruku, že sa to nestane. Slovenský divák ledva príde na jeden slovenský film, určite nepríde na dva v krátkom čase. Svoj podiel na návštevnosti má aj herecké obsadenie. Diváci reagujú na známe tváre, mená, ktoré poznajú z televízie. Na divákov, bohužiaľ, funguje bulvár. Nie každý film má predpoklady na takúto formu zviditeľňovania. Alebo sa jeho producent jednoducho nechce vydať touto cestou. Samozrejme, pomáha aj masívna mediálna podpora vysielateľa, pokiaľ je koproducentom filmu. Vôľa neutopiť ťažko vznikajúce filmy musí byť aj zo strany filmových novinárov a kritikov. V prípade Stanka máme zmeraný dosah online reklamy na internete okolo milióna ľudí. Ľudia na film reagujú pozitívne, máme dobré recenzie, čomu sa veľmi tešíme, mali sme aj pomerne veľa nasadení. Stále rozmýšľame, čo by sa ešte dalo urobiť lepšie. Ale ako, keď je 8 filmových premiér týždenne a lístok do kina je pre väčšinu ľudí sviatočnou záležitosťou?

Často sa dnes už stretávame s tým, že film je dostupný za poplatok alebo dokonca v obmedzenom čase aj zadarmo na internete.
– Ľudia si zvykli, že si môžu pozrieť čokoľvek, kedykoľvek a kdekoľvek, mnohým sa do kina nechce ísť. V prípade Stanka je to škoda, lebo ten sa najlepšie odvníma na plátne. Ale asi nemáme inú možnosť, ako postupne sa prispôsobovať realite. VoD je alternatívou, no množstvo ľudí si film skôr či neskôr pozrie z internetových zdrojov nelegálne, čím sa znemožňuje evidencia počtu divákov a tým aj podpora vzniku nových filmov.

Učíš na FTF VŠMU, si aj prodekankou pre zahraničie. Aká je situácia na odbore produkcie?
– Učiť ma baví, pokiaľ vidím, že študenti prejavujú záujem. Teší ma, keď sa aj po niekoľkých rokoch na mňa obrátia a chcú radu. Vtedy viem, že to má zmysel, že aspoň čiastočne prispievam k tomu, aby sa producentské zázemie v budúcnosti ďalej budovalo a rozvíjalo. No v priemere tak jeden-dvaja z približne desiatich absolventov produkcie zostanú pri filme. Často skončia pri výkonnej produkcii, v reklamnej či eventovej agentúre alebo v televízii. Len niektorí si po škole založia vlastnú produkčnú spoločnosť, ale to je v poriadku. Viac by Slovensko ani neuživilo.

Tvoj manžel Peter Harum je strihač, pracoval aj na filmoch v produkcii spoločnosti AH production. Pre umelca je dôležité mať niekoho, kto mu dá spätnú väzbu, ponúkne odstup. Funguje to tak vo vašej filmárskej domácnosti?
–My pracujeme takmer nonstop, ale neberieme to fatálne, pretože nás práca baví. Keď o štvrtej nadránom sedíme za počítačmi, vykrikujeme si z jednej miestnosti do druhej svoje názory. Keď je Peťo niekedy dlho zavretý sám v strižni a režisér príde na konzultáciu len občas, tak som tým prvým a niekedy aj posledným dramaturgom. Obdivujem ho za tú nekonečnú trpezlivosť s materiálom a myslím si, že je vo svojej náročnej profesii veľmi dobrý. Keď potrebujem spätnú väzbu, vypočujem si jeho názor – okrem tvorivej stránky je aj technicky zdatný, bez jeho pomoci by som množstvo vecí nezdolala. Každý z nás má iné myslenie, nielen z mužsko-ženského hľadiska, ale aj z pohľadu racionálneho, emocionálneho, technického, intuitívneho a tak ďalej. Je to dobrý mix a pri práci sa dopĺňame. A keď nám to už nejde, tak napríklad záhradkárčime. Je to pre nás forma psychohygieny.

Už si tu spomenula niekoľko titulov, ktoré pripravuješ. Povedzme si o nich trochu viac.
– So Sahraou Karimi dokončujeme dokument Parlika, ktorý sa nakrúcal v Afganistane a je o miestnej političke bojujúcej za ženské práva. Ďalším filmom je spomínaný dokument Zatopené, na ktorom pracujeme s režisérkou Soňou G. Lutherovou. Pôjde o taký antropologický dokument o osude jednej rodiny z obce Parížovce, ktorá bola zatopená pri výstavbe Liptovskej Mary, a o osude kaštieľa premiestneného do Pribyliny. Popritom čítam námety a knihy, takže uvidíme, čo bude ďalšie.

Mariana Jaremková (filmová publicistka)
FOTO: Miro Nôta