Pokračovanie obsahu:

Formu aj režijnú metódu podriaďujem autenticite

Prostredníctvom svojich filmov dáva Jaro Vojtek spoločnosti najavo, čo ho trápi. Vďaka najnovšiemu Turnusu si uvedomil, aké dôležité je mať so svojimi deťmi kamarátsky vzťah a nebyť len vychovávajúcim rodičom. V živote mal šťastie na ľudí, ktorí ho vyviedli zo slepej uličky. Nie každý má však v živote také šťastie. A práve o takýchto ľuďoch chce podať divákom správu. Myslí si, že by sme ich mali viac vnímať.

Ako ste sa dostali k téme ľudí, ktorí pracujú na týždňovky? Čím vás oslovila?

Chodím často na východ, hlavne do Spišskej Novej Vsi, lebo som tam práve dotočil dokumentárny film o Rómoch. Popritom som sa stretával s miestnymi ľuďmi a drvivá väčšina z nich dochádza za prácou mimo svojho regiónu, lebo prišli o prácu v miestnych závodoch. Je to pre nich trauma. Ide hlavne o staršie ročníky, ktoré boli zvyknuté pracovať vo svojom rodisku. Teraz musia meniť svoje návyky aj spôsob života. Majú deti, ktoré chcú študovať na vysokých školách, a snažia sa im zabezpečiť dôstojný život. Otvoril sa predo mnou intímny priestor ich trápenia a mal som pocit, že o tom treba podať správu. Vždy, keď som sa vrátil do Bratislavy, myslel som na tých ľudí. Ja som prišiel domov, ale oni tam ostávali so svojimi trápeniami. Nedalo sa mi dlho na to nemyslieť, a tak som začal uvažovať, že sa toho zbavím tak, že by som o nich nakrútil film. Je pre mňa akousi terapiou, keď dám to, čo ma trápi, von prostredníctvom filmu.

Turnus je rekonštrukciou prežívania skutočného života účinkujúcich. Čo bolo na jej vzniku a vôbec prístupe k týmto ľuďom najnáročnejšie?

Pomenovali ste to presne: rekonštrukcia prežívania skutočného života. Na začiatku bolo dôležité získať si ich dôveru. Strávil som s nimi takmer pol roka, len sme sa stretávali a rozprávali, aby pochopili, že mi nejde o atrakciu ich života, ale o úprimný pohľad do ich vnútra. Museli pochopiť, že si ich vážim a vnútorne vnímam a chápem ich osud. Keď začali dôverovať aj oni mne, mohli sme sa do toho pustiť. Dlho im trvalo, kým pochopili, že mi nejde o nejakú reportáž, v ktorej porozprávajú o svojom osude do kamery a tým to zhasne. Vysvetľoval som im, že chcem ísť s nimi na miesta, kde prežívajú svoj obyčajný každodenný život. Boli to dlhé rozhovory. Napokon som si vybral situácie pre nich charakteristické. Ich historky sme nakrútili akoby odznova. Keď sme nakrúcali, ako chodí Lety hrať hazardné hry a trápenie zapíja alkoholom, kvôli autenticite si musel dať niečo „na povzbudenie“, aby sa vžil do toho, čo prežil. Po nakrúcaní sme išli všetci spať do hotela a Lety ešte ostal popíjať. V noci ma zobudilo hlasné búchanie a krik o pomoc. Zistil som, že Letyho zamkli v krčme. Bola to vtipne dojímavá situácia. Tak sme ju na druhý deň zrekonštruovali.

Pri opatrovateľke Majke som vedel, že dcéru vychováva na diaľku cez videohovory. Tak som ju poprosil, aby sme hovor nakrútili, ale nevedel som, čo presne bude obsahovať. Vnútorný obsah už naplnili autenticky ony dve. V jednej chvíli pochopili, že chcem vydať správu do sveta o tom, ako žijú a nik o nich nevie. Vie sa len, že opatrovateľky sa starajú o starých ľudí, ale nikto si neuvedomuje, aká fyzicky náročná práca to je. A popritom Majka čelila aj psychickému nátlaku, čo je ešte ťažšie.

Videla film aj rakúska rodina, v ktorej Majka pracuje, či dôchodca Franz, o ktorého sa stará?

Nie, nevideli. Dali nám povolenie s tým, že nakrúcame o Majke. Životnú históriu Franza som nepoznal. Dokonca sa stalo, že po nakrúcaní v strižni, keď som počúval preložený materiál, som žasol nad tým, čo som sa o jeho živote dozvedel. Pri ďalšom nakrúcaní som jeho históriu otvoril viac. Keď som išiel nakrúcať Majku, vedel som len, že na ňu tlačí, aby si ho zobrala za muža. Ona to vnímala ako nepríjemný nátlak. Až pri nakrúcaní sme prišli na to, čo všetko Franz prežil. Rozprávali sme sa s ním o tom, ako sa mu žije, o jeho nebohej manželke, a bolo preňho až dojímavé, že sa oňho niekto zaujíma. Tak nám zrazu začal rozprávať svoj príbeh, aby ostal niekde zachytený a aby sa naňho nezabudlo. Mali sme s ním zmluvu a jeho rodina vôbec nejavila záujem film vidieť.

Ako ste objavili  príbeh jedného z robotníkov sadrokartonistov a jeho vzťah ku hviezdam?

Lety je veľmi rozhľadený človek. Keď sme sa spolu stretávali a rozprávali, zistil som, že má prehľad o veciach, aj o kultúre a umení. Dokonca poznal moju tvorbu. Vnímavý a inteligentný človek ako Lety sa v prostredí, v ktorom vyrastal, akoby stratil. Okolie mu nedalo priestor na rozlet v jeho prirodzených záujmoch. Možno aj to ho priviedlo k alkoholizmu. Nevedel presne pomenovať, čo mu chýba a čo ho napĺňa. Musel fyzicky pracovať, aby uživil deti. Práca na turnusy mu rozbila vzťahy. Uzavrel niekoľko manželstiev, ktoré pre to nevyšli. Vždy znova a znova sa rútil do nového vzťahu, ktorý potom skrachoval. Preto ma jeho záujem o hviezdy ani neprekvapil a snažil som sa ho zakomponovať do filmu. Pripadalo mi to nesmierne symbolické vo vzťahu k jeho duši. Tá neustále lieta niekam do nebies, za šťastím, ktoré doteraz nevie uchopiť.

Turnus je akousi sondou do túžob a snov Slovákov usilujúcich sa o lepšie životné podmienky pre svoje rodiny za hranicami. Skutočný život im však preteká pomedzi prsty. Vedeli ste od začiatku, ako stvárnite ich rozpadajúce sa vzťahy?

Po dlhých stretávaniach sa mi to začalo vynárať. Pochopil som, že majú v sebe veľkú prázdnotu, čo sa týka vzťahu s deťmi. Deti to ani tak intenzívne nevnímali, preto som sa rozhodol ich do filmu nezaradiť. Boli to pre mňa silné detaily, napríklad že kamionistovi Pipovi žiadne z detí nezavolá na narodeniny. To mu spôsobilo veľký žiaľ, lebo sa cíti len ako stroj na peniaze. Tak sme sa dohodli, že mu zavolá kamarát, a obsah sa zase sám naplnil. Tým, že som ho dlho poznal a vedel som, že ho trápi nenaplnený vzťah s deťmi pre jeho prácu, predpokladal som, že tú tému vytiahne a našťastie sa to aj stalo. Lety to zapíja alkoholom, ale s deťmi nekomunikoval, iba na ne stále myslel. Nevedel som, ako to uchopiť, až mi v jednej chvíli povedal, že jeho deti sú ako hviezdy, ktoré tak rád sleduje. Tak som ho natočil, ako sa pozerá na nočnú oblohu a prirovnáva hviezdy k dcéram. Takéto autentické vnútro postavy pretavené cez hranú scénu, to je pre mňa čarovné spojenie. Sú to spojené nádoby hraného a dokumentárneho filmu a v istej chvíli už nerozlišujem, aký žáner točím. Točím proste film a všetku formu aj režijnú metódu podriaďujem autenticite.

Ako vznikla finálna zostava protagonistov Turnusu?

Poznal som veľa ľudí, čo dochádzajú za prácou, a vzorka vznikla s vedomím, že vlastne zastupuje to množstvo príbehov, je ich esenciou. Základom bol silný príbeh každej z postáv, ktorý v sebe nesie niečo viac ako len bežné žitie: túžby, nádeje sny. Chcel som ukázať, že aj títo zabudnutí ľudia majú bohatý vnútorný svet, možno ešte silnejší a hlbší ako my umelci. Je prežiarený silnou chuťou žiť a prežiť za každých okolností. Mať v trápení svetlé body, ktoré ich držia nad vodou. Nie sú prázdni, ako sa pri robotníkoch na prvý pohľad zdá. Sú to silní, plnohodnotní ľudia so svojimi záľubami a snami. Tieto tri príbehy som vybral asi z desiatich. Veľmi často sa mi stáva, že aj po skončení filmu zostanem v kontakte s ľuďmi, o ktorých som nakrúcal. Takto som v kontakte s Pipom a sledujem ďalej jeho život. Momentálne ostal žiť v Holandsku, kde je aj jeden z jeho synov, s ktorým sa snaží zblížiť.

S čím v sebe títo „týždňovkári“ najviac bojujú?

S monotónnosťou svojho bytia, neustáleho jednotvárneho kolotoča práce. Majú pocit, že sú v tejto spoločnosti zabudnutí, že prežívajú na okraji. Po práci prichádza prázdnota, lebo sú v cudzom prostredí a nemajú kam ísť či nevedia, kam by išli. Celý čas trávia v práci, ale to ich zase nenapĺňa. Nemajú priestor pre seba. Po práci si nemôžu oddýchnuť na svojej posteli, vo svojom intímnom priestore. A keď sú s pracovnou partiou, majú aj ponorkovú chorobu. Chýba im intimita bytia samých so sebou a, samozrejme, rodina, s ktorou pre dlhodobé odlúčenie chladnú vzťahy. Tak sa často stáva, že sú osamotení. Nie sami, lebo to je niečo iné.

Každý nový film vás posúva vpred a niečím obohacuje. Čo všetko vám dala práca na tomto sociálnom dokumente?

Uvedomil som si, aké ťažké je vymaniť sa z priestoru, do ktorého sme sa narodili, keď máme iný pohľad na svet ako naše okolie. Ako trpí duša a celá existencia človeka, keď sa nenaplnia jeho túžby, citový svet. Je, myslím si, dôležité počúvať akýsi vnútorný hlas, ktorý vás niekam ženie, uveriť mu a naplniť jeho volanie. Uvedomil som si, aké dôležité je pestovať si veľmi silné, úprimné, otvorené vzťahy so svojimi deťmi. To je niečo, čo po vás naozaj zostane, vaša stopa, pečať, pokračovanie vašej existencie. Dôležité je mať so svojimi deťmi až kamarátsky vzťah, nebyť len rodič, ktorý vychováva. Výchova cez priateľstvo má väčší vplyv na pozitívny vývoj dieťaťa. Domnievam sa, že sa to vráti, keď deti dospejú, v tej podobe, že sa nebudete cítiť sami, že budú vždy pri vás.

V rozhovore o Turnuse pre Rádio Devín ste povedali, že dobu odzrkadľuje každé jedno vnútorné prežívanie človeka...

Každou novou generáciou sa človek posúva, či už v umení, alebo v technológiách, a hlavne technológie nám vytvárajú viac voľného času, takže človek má väčší priestor zaoberať sa sebou samým. Viac sa zamýšľa nad šťastím, zmyslom života, otvára sa väčší priestor na filozofovanie. Viac sa zaoberá morálnymi a etickými rozmermi a to odzrkadľuje, aká doba sa vytvára. Všetky tieto myslenia sa pomocou vyspelých komunikačných technológií dostávajú do verejného priestoru a tým sa vytvára doba, ktorú žijeme, doba chaosu. Spoločnosť je presiaknutá úpadkom základných hodnôt, ktoré doteraz akoby držali spoločenstvo pokope. Avšak vo verejnom priestore sa začali verejne prezentovať a brať vážne aj názory neelít, a tak vzniká doba názorového chaosu. A ten chaos prinášajú jednotlivci, populisti, ktorým ide len o osobné záujmy. Preto si  myslím, že dnešnú dobu odzrkadľuje individuálny chaos jednotlivcov, ich stratenosť v zmysle života, strata životného cieľa a jeho naplnenia, a táto dezilúzia vytvára dnešnú dobu, chaotickú dobu vychádzajúcu z jednotlivca.

Všetky vaše filmy sú aj vašou autobiografickou výpoveďou. Čo konkrétne o vás prezrádza Turnus?

Také prostredie som zažil ešte pred štúdiom na VŠMU a mal som v živote šťastie, že sa mi z neho podarilo dostať tam, kde sa cítim dobre. V tom prostredí som sa cítil vnútorne opustený, stratený a nerozumel som mu. Teraz som sa vrátil a už sa naň viem pozrieť s nadhľadom. Už viem pomenovať, čo ma v tom priestore dusilo. A o tom aj rozprávajú postavy vo svojich príbehoch. Vnútorná samota, pocit stratenosti, chladné rodinné vzťahy, ubíjajúci pracovný stereotyp, to všetko vedie človeka do slepej uličky. Mal som v živote šťastie na ľudí, ktorí ma z toho priestoru vyviedli, a tak som si zachránil dušu. Ale nie všetci majú také šťastie ako ja. Chcel som o tých ľuďoch podať správu, že sú medzi nami a mali by sme si ich viac všímať.

Je film Turnus aj apelom na politikov, aby sa zamysleli nad situáciu na Slovensku a vytvorili lepšie pracovné podmienky pre ľudí, ktorí sú nútení žiť podobne ako hrdinovia vášho filmu?

Áno, myslím si, že to je zmysel každého dokumentárneho filmu: hovoriť o veciach, ktoré nie sú v poriadku a politici, ale aj spoločnosť nad nimi zatvárajú oči. Je dôležité, aby autori apelovali na naše civilizačné prešľapy. Som napríklad nesmierne šťastný, že som bol spoluautorom cyklu Nechcené deti, ktorý rozprával o nefunkčnosti detských domovov. Mali zlý vplyv na citový vývoj dieťaťa a aj na základe série dokumentov sa presadila pestúnska starostlivosť rodinného typu. Politikom a zodpovedným ľuďom je dôležité hovoriť o problémoch cez živé príbehy ľudí, aby viac porozumeli obyčajným trápeniam, lebo keď sa dostanú do vysokých funkcií, odtrhnú sa od reálneho života a nevedia ho pochopiť.

Prečo ste sa rozhodli pre cestu filmára, často zobrazujúceho svet tých najzraniteľnejších? Čo vás motivovalo?

Chcel som pochopiť veci okolo seba. V knihách som nachádzal krásny svet autorov, ale mal som v sebe veľa otázok, ktoré som si chcel zodpovedať sám, ako to robia spisovatelia. Preto sú všetky moje filmy akoby skryté autoportréty. Vedel by som sa postarať o autistického syna, dcéru? Mal by som na to silu? A kde ju vziať? Takto vznikajú moje témy a videlo sa mi, že film je médium, ktoré mi v tom pomôže. Strata domova – aký je to pocit? Videl som aj okolo seba ľudí, ktorí mali podobné otázky, a film sa mi zdá ako dobrý prostriedok, aby sme si to prežili spoločne. Zároveň je veľmi oslobodzujúce, keď si filmom na tieto otázky odpoviem. Nevyriešim ich, ale uspokojím sa, že ich prežijem – akoby som si prešiel dobrou terapiou. Pomáha mi to posúvať sa v živote ďalej, pracovať na svojom vnútri a byť silnejším človekom.

Na čom aktuálne pracujete?

Práve som dokončil dokumentárny film o Rómoch a myslím si, že ide o úplne iný pohľad, než aký som doteraz vo filmoch o Rómoch videl. Je to inakosť v inakosti. Aj v tých najchudobnejších osadách žijú vyčlenení ľudia, ako gejovia, hendikepovaní, náboženskí fanatici... Takto sa nám vedia dobre priblížiť, keď sa budeme zaujímať o ich problémy, také isté, aké máme my „gadžovia“. A na jar začínam nakrúcať hraný film Anestéza. Je to film o sile svedomia a odpúšťaní.

Jana Savčáková, autorka je doktorka filozofie v odbore mediálne štúdiá
foto: Miro Nôta