Kde bol domov 30. ročníka MFF Febiofest?

Tridsiaty ročník Medzinárodného filmového festivalu Febiofest stratil pre rekonštrukciu Kina Lumière svoju festivalovú základňu, ktorá by poskytovala komfort niekoľkých kinosál a (nielen fyzické) zázemie na rauty, neformálny networking alebo jednoducho preklenutie času medzi projekciami. Na tieto účely sa priestor pred kinosálou SNG ukázal byť trochu nedostačujúci.

Dočasné útočisko v kinosále SNG však bolo ideálnym a veľmi reprezentatívnym priestorom na program Bratislava Industry Days (BID). Štvrtková diskusia s novozvoleným riaditeľom Audiovizuálneho fondu Petrom Badačom, ktorú viedol Tomáš Hudák, vedúci BID, bola dôležitou súčasťou programu. Badač v nej naznačil svoje plány a potenciálne zmeny, napríklad reštrukturalizáciu, ktorou by sa spojilo hodnotenie dokumentárnych, hraných a animovaných filmov. Diskusia sa dotkla aj členstva v odborných komisiách AVF – podľa Badača by podmienky a náplň práce členstva mali byť transparentnejšie a mala by fungovať aj akási spätná väzba na členov a členky odborných komisií, ktorá by bola od ich navrhovateľov*iek. Zároveň poznamenal, že podpora distribúcie filmových projektov by sa mala diverzifikovať, pretože „nie všetky filmy patria do kina“, a zdôraznil dôležitosť audiovizuálnej výchovy: „Musíme vypestovať návyk chodiť do kina. Nemôžeme hovoriť, že chceme ,vrátiť ľudí do kina‘, keď tam mladí ľudia nikdy ani nechodili.“ Badač vyslovil aj myšlienku zavedenia špeciálnych výziev AVF na témy znevýhodnených skupín a menšín, ako aj sprístupňovania diel pre znevýhodnené skupiny, napríklad pomocou systému pre nepočujúcich*ce z Holandska, ktorý bol vyskúšaný už na minuloročnom festivale Jeden svet.  

V piatok otvorila program Industry Days prezentácia Works in progress, počas ktorej sa predstavilo niekoľko sľubných projektov najmladšej generácie autorov a autoriek. Hlavnú cenu Best Febio Pitch Award získal animovaný projekt Period drama Michaely Mihályi a producenta Jakuba Ráleka. Dom uprostred režiséra Dominika Györgya a producentky Lívie Filusovej získal Cineuropa Work in Progress Award a účasť na rezidenčnom pobyte vo Varšave, ktorá bola cenou Pop Up Film Residency Visegrad, získal hraný dlhometrážny projekt Miškov svet režiséra Daniela Riháka a producentky Martiny Sakovej.  

Výraznými momentmi tohtoročného Febiofestu boli pre mňa zoznámenia sa s projektom Kamene Pauly Ďurinovej, ktorý môže svojou poetickosťou nadväzovať na Čákanyovej líniu, ako aj s projektom Svlékat mlhy Kateřiny Hroníkovej, ktorý evokuje filmy „gréckej divnej vlny“. Z filmového programu to boli jednoznačne Poznámky z Eremocénu. Sú tým druhom filmu, ktorý nechcem „znečistiť“ pár vetami a na hĺbkovú analýzu (tu), bohužiaľ, nie je priestor (film je však našťastie po uvedení na Berlinale reflektovaný viacerými zaujímavými textami, odporúčam napríklad esej Simona Rothöhlera Post-Human Virtual Time Capsules). Recenziu na Poznámky z Eremocénu nájdete v príslušnej rubrike aprílového čísla Film.sk. Čákanyová je výnimočným zjavom v slovenskej kinematografii a prináša novú paradigmu poeticko-esejistického filmu, ktorý je tak veľmi osobný, až je politický. Koniec Poznámok je dojemný ako objatie tých, ktorí prežili. Čákanyová kombinuje 8 mm a 16 mm filmový materiál s digitálnymi technológiami a dvoma výraznými piesňami. V jednej z nich Nick Cave (príznačne) spieva: „Nepamätám si vôbec nič / V uliciach ležia horiace stromy / Nepamätám si vôbec nič (...) Koho to zaujíma, koho to zaujíma, čo prinesie budúcnosť? / Prišli sme na križovatku / Noc bola horúca a čierna“. Poznámky z Eremocénu vyhrali Ocenenie mladej poroty v súťažnej sekcii V strede Európy. „Je to film, ktorý siaha do dystopickej budúcnosti, no napriek tomu konfrontuje apokalypsu, v ktorej sa už nachádzame. Technokratické sny sa menia na politickú realitu a formujú to, čo nazývame „príroda“. Tento film dokáže byť demokratickým nástrojom: prejavy a kontraprejavy vyjednávajú o hraniciach, migrácii, nacionalizme, kryptotechnokracii. Viera Čákanyová nás možno nedostane z politickej katastrofy, v ktorej sa nachádzame, ale demonštruje jej vysoko poetické a prefíkané chápanie – sofistikované, možno trochu akademické, no úžasne prekvapivé a sebareflexívne,“ zdôvodnili svoje rozhodnutie Leonhard Müllner, Mária Môťovská a Olexandr Hoisan. Prvý menovaný bol ako člen kolektívu Total Refusal ocenený Špeciálnym ocenením v kategórii najlepší krátky film sekcie V strede Európy za Hardly Working – kombináciu počítačovej hry a krátkeho filmu, v ktorej kolektív etnograficky skúma prácu a každodenný život tzv. NPC – nehráčskych postáv tvoriacich komparz v digitálnom svete. Hlavnú cenu v kategórii krátkych filmov vyhral film Plot poľského režiséra Tomasza Wolského. Za najlepší celovečerný film v súťaži V strede Európy vybrali Pohľad motýľa, celovečerný hraný debut Maxyma Nakonečného o ukrajinských vojačkách a vojakoch. Špeciálne ocenenie získal aj celovečerný debut poľského režiséra Damiana Kocura Chlieb a soľ. Cenu Dafilms.sk získal Východný front režisérov Vitalija Manského (ktorý bol na festivale osobne prítomný a počas VFF prezentoval svoju masterclass) a Yevhena Titarenka.

Posledným (osobným) vrcholom bolo znova napätie medzi analógom (resp. pásmi filmového materiálu) a digitálnymi prvkami, ako sú počítačom generované geometrické tvary alebo grafika, s ktorými pracuje – aj keď iným spôsobom ako Čákanyová – maďarský režisér experimentálnych filmov Péter Lichter v dlhometrážnej snímke Záhada na zámku Styles. Lichter tu používa kolážovitý prístup k found footage a pracuje s niekoľkými naratívnymi vrstvami – obrazmi v obraze a podložím, ktorým je adaptácia prípadu Hercula Poirota podľa knihy Agathy Christie. Divácka pozornosť sa musí trieštiť medzi niekoľko častí obrazu alebo sa zameria na jeden aspekt a ostatné vníma periférne. „Mám rád detektívne príbehy a found footage, rád miešam tieto dve tradície a rád miešam rôzne žánre spolu. Je to moja mánia,“ povedal Lichter publiku po projekcii.

Barbora Nemčeková
foto: Febiofest SK/Robert Tappert

Berlinale opäť v plnej sile

V druhej polovici februára 2023 sa uskutočnil dlhoočakávaný 73. ročník Medzinárodného filmového festivalu v Berlíne.

Po troch pandemických rokoch išlo o prvý ročník v plnej prevádzke pod vedením dvojice Carlo Chatrian a Mariette Risenbeek, ktorí ho zastrešili sloganom „Stretnime sa“. Výsledkom boli plné kinosály a obsahovo pestrý program. Popri dramaturgickom výbere filmov boli súčasťou festivalu aj industry sekcie, ako napríklad EFM Market či Berlinale Talents, z ktorých sa stali jedny z najdôležitejších medzinárodných platforiem na prepájanie filmových profesionálov. A v neposlednom rade bolo Berlinale už tradične angažovaným a politickým priestorom, v rámci ktorého sa upozorňovalo na dôležité svetové politické témy.

Popri snahe o divácky reštart festivalu bolo jeho kľúčovým motívom prejavenie solidarity v súvislosti s udalosťami na Ukrajine či v Iráne. Vojna na Ukrajine bola na festivale prítomná od prvého dňa, keď sa publiku počas otvorenia festivalu na diaľku prihovoril Volodymyr Zelenskyj a premiéru mal nový dokumentárny film Seana Penna Superpower, ktorý portrétuje práve ukrajinského prezidenta. V deň prvého výročia začiatku vojny mal na festivale premiéru iný dokument o Ukrajine – Východný front známeho režiséra Vitalija Manského a Jevhena Titarenka. Na demonštrácie za rešpektovanie ženských práv v Iráne upozornil festival už pred začiatkom podporou neprávom odsúdeného iránskeho režiséra Džafara Panáhího. Výrazným hlasom iránskych protestov bola na festivale členka medzinárodnej poroty Golšifte Farahání. Iránska herečka bola spolu s predsedníčkou poroty Kristen Stewart aj súčasťou zhromaždenia filmárok, ktoré na krátky čas obsadili červený koberec pred Berlinale Palastom a vyjadrili tak solidaritu s iránskym protivládnym odporom.

Z hľadiska filmového obsahu sa festival sústredil na diverzitu, ktorá bola signifikantná priamo v hlavnej súťaži ako najsledovanejšej sekcii. Zo žánrového hľadiska ponúkla táto súťaž animované filmy, dokumenty, komédie, melodrámy i drámy. Hlavnú cenu Zlatého medveďa získal francúzsko-japonský dokumentárny film Na Adamante (Sur l’Adamant) v réžii Nicolasa Philiberta. Tvorca filmu o parížskom zdravotníckom zariadení sa snaží redefinovať obraz duševne chorých, ktorý v kinematografii (stereotypizujúco) pretrváva. Rozhodnutie medzinárodnej poroty oceniť dokumentárny film nie je na Berlinale výnimočným krokom – k nedávnym víťazom patria snímky Nedotýkaj sa ma Adiny Pintilie, Oheň na mori Gianfranca Rosiho či Taxi spomínaného iránskeho režiséra Džafara Panáhího. Výber filmov v hlavnej súťaži odprezentoval i najnovšie snímky z domácej tvorby, diela etablovaných nemeckých tvorcov. Neoficiálne zoskupenie berlínsku školu reprezentovali Christian Petzold, Angela Schanelec a Christoph Hochhäusler. Snímky Petzolda a Schanelec patrili k najpozitívnejšie prijatým filmom festivalu a získali Veľkú cenu (Afire, Christian Petzold), respektíve Cenu za najlepší scenár (Music, Angela Schanelec).

Na 73. ročníku Berlinale bolo po rokoch opäť citeľné slovenské zastúpenie. V troch rôznych sekciách sa postupne odprezentovala slovenská produkcia snímkami Umelohmotné nebo (Műanyag égbolt, r. Tibor Bánóczki, Sarolta Szabó), Poznámky z Eremocénu (r. Viera Čákanyová) a Mimi (r. Mira Fornay). Umelohmotné nebo je animovaný príbeh z dystopickej budúcnosti a bolo súčasťou sekcie Encounters, v ktorej sa v minulosti odprezentoval napríklad aj film Ivana Ostrochovského Služobníci. Film Viery Čákanyovej Poznámky z Eremocénu nadväzuje na predchádzajúce festivalové úspechy režisérky. Jej debut FREM z roku 2020 mal premiéru v rovnakej sekcii Berlinale Forum a jeho pokračovanie Biela na bielej sa stalo víťazným filmom MFDF Ji.hlava. Film, v ktorom sa otvára aktuálna téma umelej inteligencie a posthumánnej budúcnosti, zožal na projekciách i v následných recenziách výrazne pozitívne ohlasy, čím nadviazal na medzinárodný úspech slovenskej dokumentárnej tvorby z minulých rokov. Na svoje predchádzajúce festivalové úspechy nadviazala aj režisérka Mira Fornay, ktorá po Hlavnej cene z Rotterdamu za snímku Môj pes Killer získala aj Grand prix v sekcii Generation KPlus so svojím najnovším filmom Mimi. Oproti predchádzajúcej tvorbe, reflektujúcej témy rasizmu, žiarlivosti a agresie, sa režisérka rozhodla vydať opačným smerom a nakrútila láskavý film pre detské publikum. Slovenská produkcia sa tak na medzinárodnom fóre opätovne úspešne odprezentovala aj v tomto žánri, keďže v roku 2017 získala Krištáľového medveďa v rovnakej sekcii pre detského diváka režisérka Iveta Grófová a jej film Piata loď.

Festival Berlinale svojím 73. ročníkom potvrdil silnú pozíciu politicky angažovaného festivalu. Pod vedením novej manažérskej dvojice sa program diverzifikoval a upustil od zdanlivého súperenia s festivalmi v Cannes a Benátkach o najzvučnejšie snímky v hlavnej súťaži, ktoré bolo čoraz citeľnejšie až do roku 2019. Podľa ohlasov filmovej kritiky je to dobrý krok, ktorý v konečnom dôsledku vytvára priestor aj pre menšie kinematografie, akou je napríklad slovenská.

Adam Straka, filmový kritik a distribútor
foto: Berlinale

Od nového ukrajinského talentu až po pikošky o Tarantinovi

V marci sa v Bratislave súbežne s Medzinárodným filmových festivalom Febiofest konal 10. ročník networkingovej platformy Visegrad Film Forum (VFF). Po štvorročnej prestávke sa VFF opäť uskutočnilo v priestoroch Filmovej a televíznej fakulty VŠMU, no pribudli aj premietania s diskusiami v budove SNG. VFF ponúklo množstvo zaujímavých diskusií a masterclassov zameraných na rôzne aspekty filmovej tvorby a slovenskí študenti sa mohli stretávať s kolegami z piatich rôznych krajín (Česko, Slovinsko, Maďarsko, Litva, Poľsko) aj s ich študentskou filmovou tvorbou.

VFF otvorilo premietanie ukrajinského filmu Pamfir (2022) v novučkej budove SNG. Drámu natočil v hranom filme debutujúci Dmytro Sukholytkyy-Sobchuk, nominant Európskej filmovej ceny ako Európsky objav roka 2022. Po projekcii nasledovala diskusia s režisérom a na druhý deň jeho masterclass, kde sa zameral na význam originality v charakteristike filmovej postavy a vysvetlil, aký dôležitý je správny kasting a skúšky pred natáčaním.

VFF ponúklo návštevníkom aj prednášku iránskej filmárky Sepide Farsí, ktorá sa venovala všetkým oblastiam filmovej tvorby a najmä využitiu animácie ako nástroja na prezentovanie náročných myšlienok a emócií. Jej masterclass bol plný praktických rád o tvorivom procese a zdôrazňoval význam silného tímu a výziev, s ktorými sa stretávajú tvorcovia animovaných filmov.

Na programe bolo aj premietanie zatiaľ poslednej snímky režiséra Romana Polanského Dôstojník a špión (2019). Diskusie o filme sa zúčastnil Polanského dvorný kameraman Pawel Edelman, držiteľ sošky Oscara za kameru vo filme Pianista (2002). Poznamenal, že reštaurovaná verzia tejto historickej drámy pri príležitosti 20. Výročia jej vzniku vyjde v máji.

Mark Ulano a Patrushkha Mierzwa, sympatická dvojica skúsených zvukárov, po diskusii o zvukovej tvorbe vo filme Od súmraku do úsvitu (1996) pokračovala masterclassom, kde sa podelilla o zvukárske znalosti a skúsenosti. Diskutovali o rôznych aspektoch zvukového dizajnu, vrátane dôležitosti výberu správnej techniky, chápania nuáns tvorených rôznym typom zvukov či vytvárania súdržnej a pohlcujúcej zvukovej krajiny, ktorá pomáha príbehu odvíjajúcemu sa vo filme. Dvojica hovorila aj o nezabudnuteľných skúsenostiach pri práci na niektorých slávnych projektoch ako Titanic (1997) či Tarantinove filmy Nehanební bastardi (2009) a Vtedy v Hollywoode (2019).
Producent a scenárista Jim Stark ako častý spolupracovník režiséra Jima Jarmuscha priniesol divákom jedinečné audiovizuálne zážitky. Minulý rok musel pre chorobu návštevu VFF zrušiť, tento rok však ponúkol prednášku na tému Úloha producenta v nezávislej filmovej tvorbe. Nerozprával iba o Jarmuschovi, ale aj o nedávnej spolupráci na snímke Rubena Östlunda Trojuholník smútku (2022).
Korunkou tohtoročného VFF bol masterclass Vitalija Manského s názvom Reality cinema. Filmár vysvetlil, že dokumentárny film slúži ako silný a expresívny nástroj, schopný adresovať postoje k súčasným spoločenským a politickým témam. Zdôraznil, že nie je len pasívnym záznamom reality, ale aktívnym prostriedkom na ovplyvnenie spoločenských zmien a informovanie divákov. Tento prístup následne demonštroval pri premietaní dokumentu o skupine kamarátov v armáde počas prvých mesiacov ruskej invázie na Ukrajinu Východný front (2023).

Aj tento rok sa VFF podarilo ponúknuť množstvo fascinujúcich osobností. Okrúhly 10. ročník bol skvelou príležitosťou pre študentov získať nové vedomosti a rozšíriť si obzory v oblasti filmovej tvorby.

Tereza Kravecová, poslucháčka filmových štúdií na FTF VŠMU
foto: VFF