András Cséfalvay

umelec

Dalo by sa povedať, že niektoré z najsilnejších zážitkov v živote sa viažu k oným momentom, keď súhra okolností, miesto, hudba a scéna nami vo vzácnej súhre preniknú a my sa ocitneme, občas aj napriek nevôli, v inom svete. Otvára sa nám niečo nepoznané, aj keď ani nie cudzie, ani nie vzdialené, ale napriek tomu blízke. Pocity, ktoré sú nám bližšie než naše proteínové nástroje, pomocou ktorých modelujeme predstavy sveta. Pocity bližšie než obrazy produkované očami, hudba, ktorá znie odniekiaľ zvnútra.

Rád pozerám filmy, lebo umožňujú tento druh prenosu, no ak sa zamýšľam, ktorý slovenský film zvýrazniť, stretávam sa v zásade s dvoma problémami. Na jednej strane jednoducho nemám slovenskú kinematografiu napozeranú do tej hĺbky, aby som mohol povedať niečo analyticky platné. Na druhej strane skoro všetky filmy-klasiky, ktoré som videl, sa venujú vzťahom, ktoré ma do takej miery (asi) nefascinujú. Medziľudská spravodlivosť, hľadanie optimálneho dobra v spoločnosti, ladenie nejakého intersubjektívneho dobra – ide teda hlavne o politiku. Alebo ďalej: poznanie limitovanej ľudskej mysle o svojej limitovanej ľudskosti a myslovosti... psychológia. Alebo skrátka a nadnesene trápenie roľníka.

Preto je mojím obľúbeným slovenským filmom Biela na bielej Viery Čákanyovej. Samotná lokácia nás hneď na začiatku prenáša na iné územia, vytrháva z toho, čo poznáme. Sme v Antarktíde. Pomerne diverznými vizuálnymi prostriedkami nám predostiera nie vnútorný boj jedinca, ale rozoberá osud celého človečenstva zaseknutého medzi dvoma ohromnými silami, geologickými a technologickými. Biela na bielej je monotónny denník, avšak perspektíva nie je v úrovni očí bežných ľudských pocitov. Existenciálne otázky, ktoré kladie, si nepýtajú súcit. Film skromnými prostriedkami nastoľuje existenciálne otázky týkajúce sa života na zemi. Čo a kto má možnosť vedieť, kto a čo hýbe svetom? Kým Vierin predchádzajúci film FREM sa zahrával s odstreďovaním humanocentrizmu, hľadaním iných perspektív, Biela na bielej umožňuje ostať človekom, ale ten pojem naťahuje do šírok, ktoré provokujú, zaujímajú. Celý čas rozmýšľam a potom som v niektorých momentoch, v tom istom filme, použitím tých istých jednoduchých prostriedkov, zrazu prenesený niekam úplne inam. Pre takéto transformatívne momenty sa oplatí chodiť do kina.