Jakub Lenčéš

filmový publicista

Tento text môže byť jedine slučkou. Rozpohybúvajú ho celkom melancholické myšlienky a otázky: Čo zostane z textu o krásnych obrazoch, keď je už od prvých slov provokovaný čímsi odlišným, vzdialeným od týchto obrazov? Čo so všetkou úzkosťou kamery-oka hľadajúcej iné viditeľno (a film) pre práve zviditeľňovaný (filmovaný) priestor?

Jedna z mnohých genetických línií položených otázok sa vo mne rozvíja od mimoriadneho stretnutia: ten film nakrútili Maureen Fazendeiro a Miguel Gomes v Portugalsku ešte v pandemickom období. Dodávam, že počas dusného augusta. Je to rafinovane zauzlený hybridný útvar s názvom The Tsugua Diaries. Film o snívaní o (tak trochu inom) filme. Totiž: i keď lockdown už v prvopočiatku znemožnil zamýšľaný plán tvorcov nakrútiť hraný film, tento (nie hraný, nie dokumentárny) film – The Tsugua Diaries – robí všetko pre to, aby „zamýšľané“ plány, akokoľvek neuskutočniteľné v danej situácii, udržiaval v obehu. Respektíve aby udržiaval aspoň hru na tento obeh. Herci nacvičujú svoje scény, čakajú, tancujú, konzultujú na pľaci atď.

Popritom sa však deje i nasledovné: keďže snahy extrahovať zo sveta konkrétny príbeh a zapečatiť ho vo filme uviazli, no kamera i tak neprestáva snímať, pohyb v nasnímaných obrazoch tu namiesto príbehu poodhaľuje a tematizuje skôr samotnú diaľku obrazov od každého možného a sfilmovateľného príbehu. Je to pohľad na isté preskupovanie sa... Je to flux v letnom pokoji, náhly sťah citlivých tykadiel. Prepad svetla do tmy. Kamera hľadá únik, darí sa jej iba obnovovať obrysy nechceného, rovnako však neprekonateľného viditeľna.

Dnes pandémia ustúpila, no myslím si, že takto zakúšaná pandemická „diaľka“ (a či nevyplniteľná diera v obrazoch bez viditeľných dier?), ktorá, zdá sa, nemá nič spoločné so vzdialenosťou, už z vnímania ľahko ustúpiť nemôže. Trvá, silnie. Prepisuje základy terajších pohybov. Oka, kamery či textu. Dookola rozpohybúva pohľad na síce postpandemickú, no tak isto (viac) skrehnutú a miznúcu súčasnosť.

Čo presne z plánov vo filme zostáva nedotknuté? A čo v tomto texte? Otázky v priestore (ani reálnom, ani diegetickom), ktorým vedie rám. Rozostrený a nehostinný rám roztvorený medzi koncom na jeho začiatku a začiatkom na jeho konci. Text hľadá únik, no zostáva mu len ono preskupovanie sa v mene beckettovského „musím pokračovať, nemôžem pokračovať, budem pokračovať“. Teda vedomie o zbiehajúcich sa diaľkach medzi „musím“, „nemôžem“ a „budem“ (alebo o sútoku týchto diaľok?) v jedinom možnom pokračovaní...