Politická hra, ktorá má režiséra

Režisér Mátyás Prikler debutoval v roku 2013 celovečerným poviedkovým filmom Ďakujem, dobre; rovnomenná samostatná poviedka z tohto filmu mala premiéru na festivale v Cannes v rámci sekcie Cinéfondation v roku 2010. Potom sa venoval hlavne producentskej práci a príprave svojho druhého filmu Moc, ktorý sa zaoberá témou fungovania politickej moci, ale aj možnosťami hľadania a skrývania pravdy. Po premiére na MFF v Rotterdame prichádza v apríli do slovenských kín.

„Téma moci a bezmocnosti a ich podôb v súčasnej spoločnosti nás s režisérom Mátyásom Priklerom fascinuje už dlho a nejaký čas sme hľadali príbeh, ktorý by bol východiskom k jej filmovému spracovaniu. Situácia politika, ktorý na poľovačke omylom zabije človeka, je základom príbehu o dilemách moci, o bezmocnosti mocných a moci bezmocných,“ hovorí pre Film.sk producentka filmu Zora Jaurová zo spoločnosti MPhilms, ktorá film spolu s Mátyásom Priklerom produkovala. „Náš film sa vedome hrá so žánrom politického trileru a jeho protagonistom je, samozrejme, prominentný politik, minister Berger, ktorý sa práve uchádza o významný medzinárodný post. Ako to však v tomto žánri býva, skutočným protagonistom je nenápadný agent Steiner, ktorý sa súhrou rôznych okolností ocitne v úlohe režiséra s možnosťou ovplyvniť viaceré príbehy,“ približuje producentka.

Úlohou agenta Steinera je celú kauzu vyriešiť, respektíve ututlať, tak aby aj váhajúci aktéri boli presvedčení, že je to pre dobro veci. Od neho závisí, ako bude vyzerať finálna verzia pravdy, ktorú svet prijme. On vytvára alternatívny príbeh, ktorý sa nakoniec môže zdať reálnejší ako skutočnosť. Film tak podľa jeho tvorcov odhaľuje popri mechanizmoch fungovania moci aj identity politických figúr za ich verejnými maskami a možnosti hľadania a skrývania pravdy a pravdivosti ako takej. Zároveň odkazuje na samotný proces realizácie filmového diela. „Steiner je ,režisérom‘ celej akcie a jeho práca sa podobá na proces prípravy filmu. Príde do dediny na obhliadky, zoznámi sa s prostredím a začne robiť kasting, teda nájde vhodného adepta, ktorý zoberie celú vinu na seba,“ opisuje v autorskej explikácii pre Audiovizuálny fond režisér Mátyás Prikler. To, že ide o agenta – režiséra udalostí, podčiarkuje aj fakt, že ho vo filme stvárňuje skutočný maďarský filmový a divadelný režisér a herec Szabolcs Hajdu.

Film sa realizoval v slovensko-maďarsko-českej koprodukcii, čo sa odráža aj na zložení realizačného tímu. Okrem už spomínaného Szabolcsa Hajdua sa vo filme objaví aj maďarský herec Mihály Kormos, českí herci Jan Kačer a Miroslav Krobot a zo slovenských hercov si v ňom zahrali Attila Mokos, Éva Bandor, Ingrid Timková, ale aj slovenská dokumentaristka Lucia Kašová.

„Autorom originálneho scenára je Marek Leščák, ktorý s Mátyásom Priklerom spolupracuje už dlhšie. Na výslednej vizuálnej podobe sa výrazne podieľal maďarský kameraman Gergely Pálos, ktorý má za sebou niekoľko spoluprác so známym švédskym režisérom Royom Andersonom,“ ozrejmuje producentka Zora Jaurová. „Výraznú výtvarnú zložku filmu, nakrúteného v tlmenej čiernobielej farebnosti a v akomsi bezčasí súčasnosti, vytvorili Michal Lošonský a Anna Nyitrai, autorkou kostýmov je Erika Gadus. Majstrami zvuku sú naši dlhoroční spolupracovníci Dušan Kozák a Tobiáš Potočný a film strihal Matej Beneš. Pôvodná filmová hudba je dielom maďarskej skladateľky Zsófie Taller, ktorá, bohužiaľ, nedávno nečakane zomrela,“ spomína Jaurová.

„Pri filme Ďakujem, dobre sme kvôli autentickosti obetovali veľa vecí, ako napríklad svietenie či luxus veľkého štábu. Pri filme Moc chcem zachovať čo najväčšiu autenticitu, ale nechcem pokračovať v dokumentárnom snímaní,“ ozrejmoval Prikler v autorskej explikácii pre Audiovizuálny fond. Moc charakterizujú jej tvorcovia ako zimný film, odohrávajúci sa v zasneženej krajine, ktorý sa dá nakrúcať dva-tri mesiace v roku, čo z rôznych dôvodov skomplikovalo realizáciu, takže celé natáčanie museli dvakrát o celý rok odložiť.

„Na tomto filme pracujeme už naozaj veľmi dlho, a hoci sme popri ňom zrealizovali viacero ďalších filmových projektov, bola to pre nás asi najkomplexnejšia skúsenosť s realizáciou veľkej medzinárodnej filmovej produkcie od prvotného nápadu cez množstvo tvorivej práce, postavenie pomerne náročnej producentskej stratégie (film je financovaný z deviatich rôznych zdrojov) až po nakrúcanie počas covidovej pandémie. Pôdorys tohto filmu je vymyslený bez akýchkoľvek umeleckých kompromisov a napriek všetkým produkčným komplikáciám som veľmi rada, že sa nám podarilo nejsť ľahšou cestou, aj keď to niekoľkokrát znamenalo náročné producentské rozhodnutia,“ opisuje Jaurová. „Dnes, keď film dokončujeme, si intenzívne uvedomujem, že výsledok je nielen úmerný času a energii, ktoré sme doň vložili, ale najmä sa v ňom odráža to, že sme ho robili s tímom ľudí, s ktorými nás viaže nielen tvorivý súzvuk, ale v mnohých prípadoch aj priateľstvo,“ uzatvára producentka.

Koproducentmi filmu sú maďarská spoločnosť Proton Cinema, česká spoločnosť Negativ a Rozhlas a televízia Slovenska.

Moc (r. Mátyás Prikler, Slovensko/Maďarsko/Česko, 2021)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 1 680 000 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu 621 800 EUR + 93 700 eur /vratky/, vklad RTVS 150 000 eur + cca. 50 000 eur vecné plnenie)
DISTRIBUČNÉ FORMÁTY: DCP, Mp4

Jaroslava Jelchová
foto: Punkchartfilms

Ako doma (ne)zošalieť

Jej meno rezonuje v oblasti dokumentárnej tvorby, pravidelne sa hlási o slovo s investigatívnymi dokumentmi. Režisérka Zuzana Piussi prichádza tento rok s novým filmom, tentoraz však ide o jej hraný debut. Snímkou Zošalieť však zostáva verná skutočným príbehom.

Idealisticky založená Naďa začína po rozvode novú kapitolu svojho života, od ktorej očakáva pokoj a stabilitu. S dcérou sa nasťahuje do nového bytu s dvomi krásnymi balkónmi, ktorý navyše získala za výhodnú cenu. Do jej života sa vracia nádej a tú nevyruší ani všadeprítomný covid. Postupne však Naďa zisťuje, že susedské vzťahy v dome majú viac než výstredný rozmer. Centrom všetkého je susedka, ktorá býva nad Naďou a nie je v poriadku. Naďa sa v prirodzenej túžbe pomáhať snaží byť k nej empatická. Všetko sa začína  u najbližších susedov, no nakoniec sa končí groteskným obrazom nefunkčného štátu. „Komédia sa prelína s nočnou morou a ukazuje nefunkčný systém, v ktorom prehliadanie problémov patrí k slovenskej výbave na prežitie,“ hovorí režisérka Zuzana Piussi, ktorá na scenári spolupracovala s Inge Hrubaničovou. Tá si aj zahrala hlavnú postavu. Príbeh vychádza z reality, i keď, prirodzene, došlo k jej posunu. „Scenár vznikal pomaly. Inge napísala rozsiahlejší materiál, z ktorého potom postupnou redukciou dospeli so Zuzou k základnému rámcu,“ spresnil proces tvorby producent Vít Janeček. „Prešli sme s tým okrem iného aj workshopom v rámci Torino Film Lab, kde sa potvrdilo, že príbeh má medzinárodný potenciál, a postupne sa podarilo projekt zrealizovať.“

„V tomto príbehu a jeho situáciách sa prejavujú také osobné, až intímne témy, ako je ťažký život matky samoživiteľky, menej času na deti, istú záťaž predstavuje aj odosobnenosť podfinancovaných verejných inštitúcií, ktoré ešte ako-tak zvládajú základné funkcie, ale v prípade, že vznikne nejaký zložitejší prípad, prehadzujú si ho ako horúci zemiak. Ku skutočnému príbehu, o ktorom som si už dávnejšie myslela, že by bol vhodný na film, som sa vrátila po rokoch a jeho vtedajšie osobné situácie som vnímala ako voľnú inšpiráciu,“ uviedla režisérka. Nakrúcanie bolo podľa nej menej náročné než pri dokumentoch: „Keď máte dobrého kameramana, čo som ja mala (Martin Štrba, pozn. red.), a dobrých hercov, je práca omnoho jednoduchšia ako na dokumentárnom filme, ktorý vzniká zberným spôsobom a ktorý si točím sama.“

Výroba však neprebehla bez problémov, aj do filmu Zošalieť vstúpila pandémia. Zuzana Piussi so štábom stála pred otázkou, či natáčanie posunúť o dva-tri roky, alebo ho absolvovať i napriek obmedzeniam. Rozhodli sa pre druhú možnosť. „Točili sme cez covid. Už by som to nechcela zažiť. Bolo tam veľa strachu, napätia, obmedzení, testovaní. Napríklad dlho sme hľadali nemocnicu, kde by sa dalo natáčať. Našli sme ju na južnom Slovensku. Okrem toho sa film nakrúcal v Bratislave,“ pokračuje Piussi. Príbeh nakrúcala lineárne, teda tak, ako sa odohráva v čase.

Piussi obsadila do filmu okrem Hrubaničovej Vladimíra Zboroňa, Jaroslavu Sisákovú či Tatianu Martu Rehúšovú, objavia sa v ňom Peter Kalmus, Peter Bálik, Zvonko Lakčević, Petra Fornayová či Ivan Ostrochovský. „Je radosť robiť s ľuďmi, ktorých má človek rád a nemusí im veľa vysvetľovať a presviedčať ich o tom, čo chce. Vyberala som si hercov, s ktorými som chcela tráviť čas a ktorí sa nebáli natáčať cez covid,“ dodáva režisérka.

Zošalieť (r. Zuzana Piussi, Česko/Slovensko, 2022)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 285 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu 120 000 eur, Bratislavský samosprávny kraj 2000 eur, Nadácia mesta Bratislavy 2000 eur)
DISTRIBUČNÝ FORMÁT: DCP, mp4

Zuzana Sotáková
foto: VIRUSfilm

Od schematickej propagandy k experimentálnym výbojom

Česká režisérka, scenáristka a pedagogička Lucie Králová sa vo svojom najnovšom filme pozerá zblízka na život v Česku a na Slovensku takmer neznámeho hudobného skladateľa, inovátora a experimentátora Jana Kapra.

Invenčná a experimentálna je aj samotná forma – Králová so svojimi spolupracovníkmi vytvorila žánrový prototyp dokumentárnej opery. Sedemnásť operných speváčok a spevákov medzinárodne uznávaného Českého filharmonického zboru Brno, ktorých zbormajstrom je Petr Fiala, posledný žijúci Kaprov žiak, spieva a narativizuje scény z Kaprovho života vrátane útržkov policajných správ, Kaprových politických výpovedí či milostnej korešpondencie. Podľa zvukovej zložky, ktorá obsahuje okrem spevu široké spektrum ruchov a zvukov imitujúcich vodu, sú rytmizované zábery z rodinných 8 mm filmových archívnych materiálov. Portrét skladateľa je tak originálny napriek tomu, že kauzalita jeho životných postojov kopíruje osudy mnohých osobností československej histórie 20. storočia, ktoré charakterizuje ich posun od idealistickej podpory socializmu k snahe o kritiku režimu, odsúdeniu invázie ruských vojsk, pokusom o vystúpenie zo strany a vyvrcholeniu v podobe zákazu tvorby či väzenia. „Je to príbeh ako zo scenáristickej príručky,“ hovorí Lucie Králová.

„Nechceli sme mať nejaké jednoznačné vyznenie, chcela som ukázať, že tie významy, ktoré komunikujeme, nie sú hotové a že to je nielen otvorená štruktúra, ale aj otvorený dialóg s mŕtvym človekom – pretože film je médium, ktoré uchováva živých po ich smrti, tak môže byť (Kapr – pozn. red.) spoluautorom filmu,“ hovorí režisérka a spoluautorka scenára Lucie Králová v rozhovore pre MFDF Ji.hlava. KaprKód mal na 26. ročníku jihlavského festivalu českú premiéru a získal hlavnú cenu v sekcii Česká radosť. Do slovenskej distribúcie vstupuje koncom apríla tohto roka. Vo svetovej premiére sa predstavil už vlani v apríli v Nyone vo Švajčiarsku na medzinárodnom filmovom festivale Visions du Réel.

Králová sa k príbehu Jana Kapra dostala cez svoju kamarátku: „Vydala sa do širšej rodiny po Janovi Kaprovi, vedela o existencii jeho archívu a uviedla ma s tým, že môžem pomôcť s digitalizáciou Kaprových filmov. Najprv mi ani nenapadlo o Kaprovi niečo natočiť, filmy o umelcoch ma totiž veľmi nezaujímajú,“ povedala Králová v rozhovore pre Českú televíziu. Svoj postoj prehodnotila pri sledovaní záberov z prvého kotúča. „Založili sme ho do premietačky a uvideli Jana Kapra, ako je sedmokrásky. Pochopila som, že nepôjde o bežné amatérske snímky. Jeho filmy boli veľmi zvláštne, navyše kvalitne a krásne natočené.“

V Kaprovej pozostalosti bolo veľa filmového materiálu, magnetofónové pásky, poznámky, ľúbostné listy, ale aj korešpondencia s prezidentom Zápotockým. Kapr bol od roku 1945 členom komunistickej strany a autorom budovateľských kantát, ale na okupáciu Československa v auguste 1968 reagoval publikovaním otvoreného listu Dmitrijovi Šostakovičovi a vrátením Stalinovej ceny na sovietske veľvyslanectvo. Následkom tohto politického postoja nemohol vyučovať, vylúčili ho zo strany a jeho diela sa nesmeli uvádzať.

Králová pracuje vo filme KaprKód pedantne s motívom vody a s vrstvami pamäti, ktoré vo výslednej kompozícii vytvárajú kompaktné dielo; celistvosť a súdržnosť, s akou sa jednotlivé časti prepájajú, nepôsobí kŕčovito, ale, naopak, harmonizujúco.

„Cez príbeh Jana Kapra, ktorý sa chcel prepísať až k večnosti, je to viac film o pamäti, o tom, čo znamená, keď máte v sebe takúto túžbu, a akým spôsobom je dnes možné akousi archeológiou kódovať odkaz takéhoto ambivalentného človeka,“ dodala v rozhovore počas MFDF Ji.hlava Králová.

Producentmi filmu sú Andrea Shaffer (Mindset Pictures, ČR) a Martin Řezníček (DOCUfilm, ČR), koproducentom je Česká televízia (Helena Uldrichová) a za slovenskú stranu Vít Janeček a Zuzana Piussi (VIRUSfilm, SR).

KaprKód (r. Lucie Králová, Česko/Slovensko, 2022)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 195 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 30 000 eur)
DISTRIBUČNÉ FORMÁTY: DCP, MP4

bar
foto: VIRUSfilm

Leto plné zážitkov

Na chvíľu vymeniť svet scvrknutý do telefónu za ten vonku, plynúci mimo displeja. Jednoducho užívať si život. To je podľa srbského režiséra Radivoja Andrića hlavným odkazom mladým divákom jeho filmu Ako som sa naučila lietať. Po úspešnej festivalovej šnúre smeruje snímka, ktorá je aj slovenskou koprodukciou, do našich kín.

Počas leta, ktoré sa navždy zapíše do pamäti, sa zväčša stanú výnimočné veci. Také leto čaká aj dvanásťročnú Sofiu, ktorá sa ocitá na zdanlivo nudnej dovolenke s dvomi starými dámami. Na idylickom stredomorskom ostrove prvýkrát v živote pobozká chlapca, zbližuje sa s odcudzenou rodinou a zažije smrť blízkeho človeka. „Vytiahnite hlavy zo svojich telefónov a vypadnite von. Nájdite si nových kamarátov, skočte do azúrového mora, dajte svoj prvý bozk, bavte sa so starou mamou (môže to byť väčšia zábava, než by ste čakali), objavujte, milujte a odpúšťajte,“ hovorí režisér. Aj vďaka projekciám po celom svete vie, že práve to dnešní mladí potrebujú. „Dokonca aj mňa prekvapilo, keď som si všimol, že reakcia detských divákov na film sa od krajiny ku krajine veľmi nelíši. Keď sme mali pred rokom v marci premiéru v Malmö, prekvapili ma reakcie publika. Smialo sa, tešilo, plakalo. Povedal by som, že tam bola atmosféra takmer ako na rockovom koncerte, krik a podpisovanie. Myslím, že film má univerzálny odkaz a pocit – je zábavný a dobrodružný pre mladšie ročníky a nostalgický a vážny pre starších divákov. Dokonca aj tí, čo nepoznajú komplikovaný príbeh o občianskej vojne, ktorý je v pozadí, dokážu pochopiť emócie hlavných postáv,“ pokračuje Andrić, ktorého dopĺňa slovenská koproducentka Katarína Krnáčová: „Ako som sa naučila lietať je predovšetkým zábavný film plný tepla, leta, zmrzliny a mora. Na pozadí však hovorí o vážnych veciach a otvára témy ako napríklad rozdelené a rozhnevané rodiny či odpustenie. Ale je najmä vtipný a dojemný. A taký bol už scenár – výborne napísaný a veľmi dobre pripravený. Stojí za ním tím skvelých ľudí – skúsený režisér, ktorého každý film bol hitom v domácich, srbských kinách, knižná predloha, čo trhala rekordy v predajnosti, ako aj dobrí mladí srbskí producenti, ktorí sú zanietení pre film a urobia preň aj to posledné.“ Na Slovensku film zatiaľ videli diváci vo festivalovej predpremiére na festivale detského filmu Cinedu a na prehliadke 4 živly.

Popri domácich hercoch si vo filme zahral aj mladý slovenský herec Benjamín Lacko. „Vravel, že na nakrúcaní sa cítil ako slovenský turista pri chorvátskom mori a presne takú postavu aj hral,“ hovorí Krnáčová. Na snímke pracoval i Marek Ježo, ktorý sa s tímom postaral o všetky vizuálne efekty. „Tých je vyše sto, i keď to tak na prvý pohľad nevyzerá. Ale dobre urobené vizuálne efekty sú presne také, ktoré nakoniec nevidno. Pracoval na nich už pri príprave na nakrúcanie, bol s nami aj na pľaci pri tých najdôležitejších scénach a potom pracoval ďalší rok v postprodukcii,“ ozrejmuje Krnáčová slovenské zastúpenie v srbsko-bulharsko-chorvátsko-slovenskom projekte. Nakrúcalo sa na jeseň 2020 poväčšine v Chorvátsku na ostrove Hvar a pár dní v Belehrade. „Bolo to obdobie silnej pandémie, takže nás neminuli rôzne komplikácie s tým spojené ani špeciálne povolenia na vycestovanie nášho štábu a podobne. Ale všetko sme prekonali.“

Film Ako som sa naučila lietať získal hlavnú cenu ako najlepší európsky detský film na festivale BUFF v spomínanom Malmö a po nej nasledovali ceny z ďalších podujatí. Podľa tvorcov je to povzbudivé, najmä v kontexte toho, že tvorba pre detských divákov nie je v príslušných krajinách veľmi zabehnutá. „Obávam sa, že v tomto nie je situácia v Srbsku iná než na Slovensku. Filmy pre deti takmer neexistujú. Taká je situácia v celom našom regióne, ale cítim, že sa to pomaly mení. Naše Filmové centrum nedávno vytvorilo špeciálnu výzvu pre tento žáner a ja to považujem za nesmierne dôležité. Absolútne potrebujeme v tomto smere viac podpory od štátnych inštitúcií. Deti dnes potrebujú kvalitný obsah, ktorý je hlbší a má väčší zmysel než to, na čo natrafia vo svojich telefónoch. Takisto očakávame, že diváci budú chodiť na domáce filmy, ale domáci obsah pre mladšie ročníky neponúkame. Tak si publikum nevyformujeme,“ dodáva režisér.

Ako som sa naučila lietať (r. Radivoje Andrić, Srbsko/Bulharsko/Chorvátsko/Slovensko 2022)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 1 010 421 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu:  80 000 eur)
DISTRIBUČNÉ FORMÁTY: DCP

Zuzana Sotáková
foto: Silverart