Juraj Jakubisko (30. 4. 1938 – 24. 2. 2023)

„Sú dve témy, ktoré ma od začiatku neopustili a vždy sa vedome alebo podvedome vracajú. Jednou je otázka smrti a druhou je žena, ktorá vstúpi medzi dvoch mužov, spôsobí zvrat a všetko napokon rozhodne,“ povedal Juraj Jakubisko. „Pre mňa bol film zmyslom života, ktorému som dával všetko. Pohlcoval i môj osobný život a v tom je prekliatie tejto ctižiadostivosti. Vďaka filmu som bol na dne aj obdivovaný,“ hovoril režisér, ktorého krédom bolo naplniť diváka úžasom.

mak
 

Bol básnikom

Československo som prvýkrát navštívil v roku 1973. Mal som v pláne študovať dejiny českého a slovenského filmu (a tajne, samozrejme, novú vlnu). V jednom rozhovore v Slovenskom filmovom ústave mi povedali, že by som si naozaj mal pozrieť film Čekají na Godota. Keď som sa na druhý deň vrátil, aby som si ho pozrel, záhadne zmizol. Bolo to zvláštne obdobie, keď sa ukazovalo, že väčšina režisérov, s ktorými by som rád urobil rozhovor, ochorela alebo nie sú dostupní.

Prešlo mnoho rokov, kým som mal možnosť presvedčiť sa, že Jakubiskove rané filmy Čekají na Godota (1966) a Kristove roky (1967) sú diela mimoriadnej slobody a originality a napriek svojmu veku vykazujú do dnešného dňa opojnú vitalitu. Zbehovia a pútnici (1968) sa s láskavým dovolením Columbia Pictures dočkali začiatkom 70. rokov krátkeho uvedenia v Spojenom kráľovstve (ukázal som ich študentom na Londýnskej univerzite), ale až v roku 1990 som sa konečne zúčastnil na retrospektíve Jakubiskovho diela – v Písku. Niekde mám nahrávky neformálnych rozhovorov s ním. Neskôr, v roku 1998, som s ním a Deanou Jakubiskovou Horváthovou urobil rozhovor o Nejasnej správe o konci sveta (1997) na filmovom festivale v Bradforde a ďalší rozhovor v roku 2004 v Londýne počas retrospektívy v National Film Theatre (a zúčastnil som sa na premietaní Bathory v Uherskom Hradišti v roku 2008).

Hoci bolo Jakubiskovo dielo ovplyvnené Godardom, ktorý, ako raz poznamenal, porušoval všetky pravidlá, bolo vždy ťažké kategorizovať ho; jeho fantázia sa neustále snažila miešať žánre a súčasne čerpala z mytológie, tradície a autobiografie. Zdá sa, že natáčanie filmu bolo pre neho otázkou neustáleho znovuobjavovania. Jeho vizuálna predstavivosť a voľná asociácia sú pre mňa jeho najtrvalejšími atribútmi. Zaujímavosťou bolo, že v prípade Bathory si okrem scenára, réžie a výpravy vybral aj kolónku „namaľoval“. Veľmi ma upútal komentár Josefa Škvoreckého o sledovaní filmu Dovidenia v pekle, priatelia (1970/90), o ktorom sa priznal, že mu nerozumel, že demonštruje „hypnotickú silu slobody“. A ako raz poznamenal zahraničný kritik, keď Jakubisko minul náš raňajkový stôl v Bratislave: „Vyzerá ako básnik.“ On ním bol.

Peter Hames, filmový publicista

 

Spájala nás láska k filmu

Myslím, že Juraj žil v zajatí svojej výtvarnej imaginácie a obrazových predstáv. Hľadal ich význam a priestor na ich uplatnenie. Veľmi ma zaujal jeho film Kristove roky s viacerými autobiografickými prvkami a poviedkový film Zbehovia a pútnici, v ktorom osobitým spôsobom zobrazil motívy z prózy Ladislava Ťažkého. Domnievam sa, že sú to jeho najdôležitejšie filmy. Veľkým obohatením zlatého fondu slovenskej kinematografie je aj jarošovská sága Tisícročná včela o murárskej rodine Pichandovcov.

Čo ma s ním spájalo? Láska k filmu. Možno sme obaja, nezávisle jeden od druhého, rozvíjali svoje vnútorné témy. Kráčali sme odlišnými cestami k spoločnému cieľu. Poznačili nás šesťdesiate roky a túžba zanechať stopu napriek nepriaznivým okolnostiam.

Česť pamiatke a filmovému dielu Juraja Jakubiska.

Dušan Hanák, režisér

 

Tvoj klobúk už odpočíva

V 50-tych rokoch vládla ideológia, dnes nás zasa tlačí trh – ale 60-te roky, to bol sen – štát financoval kinematografiu a súčasne dával tvorcom voľnosť. Riaditeľom filmu bol básnik  Štítnický – a jeho umeleckou dušou Albert Marenčin. Pritiahol k nám Francúzov, Leopolda Laholu, a k tomu, hlavne, mladých absolventov FAMU. Zoznámili sme sa s Havettom, Jakubiskom, Hanákom a Dohnalom, na našej škole sa vtedy učila iba scenáristika. S Jurajom sme hneď začali písať námet – krvavý príbeh Nikolu Šuhaja – bol v tom mýtus, mágia a dychberúca láska, („Eržika – rebro moje“). Mne však ponúkli televíznu minisériu Adam Šangala, ktorú som napísal pre Ela Havettu. Jakubisko zažiaril ako dúha na nebi,  doma aj vo svete, získal zahraničných koproducentov. Bol gejzírom nápadov, imaginácie a slobody. A keď prišli tanky okupantov, bez bázne ich nakrútil ako sa valia po kúpeľnom moste v Piešťanoch. Repríza stalinizmu ho zrazila na dno. Deväť najproduktívnejších rokov bol v karanténe. Závideli mu slávu a talent, ale tajne ho obdivovali, vynorilo sa potom niekoľko pseudojakubiskov. Zrušili TFT, Havettovi vzali môjho Šangalu, zo školy vyliali Vichtu, Balghu, Marenčina – Kalinu dokonca odsúdili a zavreli na dva roky. V 80-tych rokoch opäť prišlo politické uvoľnenie a na Kolibu prišiel skvelý riaditeľ  Jaroslav Hlinický.  Znova povolal na kopec zvrhnutých tvorcov (Solan, Hanák, Grečner, Trančík, Jakubisko).  Juraj  sa vynoril nad hladinu v plnej sile. Zachoval si imagináciu zo svojich experimentov a začal maľovať veľké obrazy histórie. Prišiel epochálny úspech Tisícročnej včely. A potom sme spolu skoncipovali víziu krutých 50-tych rokov v polohe tragikomédie.  Obaja sme mali radi humor a tiež erotiku (v Slovenskom filme stále vládne suchá hanblivosť, aj u dobrých režisérov). Dohodli sme sa, že každý z nás pomenuje jedného hrdinu – Juraj dal Polívkovi meno Pepe, ja Pavelkovi Prengel, meno môjho spolužiaka z Čadce. Pri zbere materiálu pre postavu klauna som sa zoznámil s cirkusovou rodinou Jana Berouska. Dal som ho aj do hlášky „Jak praví starý Berousek – možná, že právě pro tuto chvíli jsme přišli na svět.“ Vymýšľali sme všade, v aute, v krčme, v byte – raz, zaznamenávam veci a zrazu vidím – on krája mrkvu, petržlen – medzi rečou uvaril polievku. Keď sa nám podarilo vymodelovať kostru deja, objali sme sa. Ja som potom napísal literárny scenár.  A zasa prišiel úspech. Sedeli sme na konári a hlásali sme lásku – lásku k Čechom, k Židom, ku všetkým ľuďom dobrej vôle. No čas priniesol zas  studenú vlnu. Mráz mečiarizmu vyhnal Juraja z rodnej zeme. Odsťahoval sa do Prahy, mesta svojich šúdií, aj s rodinou, aj so svojou tvorbou. Jeho odkaz pre nás znie:  Človeče, keď padneš na hubu, až na dno, musíš nájsť silu znova vstať  a kráčať ďalej. To ti káže talent, ktorý má každý, nielen umelec.  A my jemu odkazujeme: Jurko, dobrý boj si bojoval, filmu verný si ostal. A ten zápas so Zubatou si neprehral – si tu stále s nami.

Jozef Paštéka, scenárista

 

Milý Juraj,

odišiel si predčasne. Nestihol si nám povedať ani pár úprimných slov na premiére Tvojho posledného filmu o Perinbabke. Spomínam si na naše prvé stretnutie na filmovej fakulte v Prahe. Bol si vo vyššom ročníku. Už vtedy som obdivoval, s akým nadšením, energiou a fantáziou si nakrúcal školské filmy, ako si nás a profesorov na školských mikulášskych večierkoch zabával krátkymi šotmi, ktoré si natáčal. Bol si nezameniteľný talent, čo sa po škole šírilo a bol si pre nás inšpiráciou.

Debutoval si Kristovými rokmi s kameramanom Igorom  Lutherom. Mal som šťastie spolupracovať s vami ako prvý asistent kameramana. Boli ste odvážni a do slovenského filmu ste priniesli nový vietor. Nebáli ste sa priniesť iné technické spracovanie filmu, čím myslím prístup k práci so svetlom, kontrastom. To, ako si sa na film pozeral, svedčilo o tvojom talente, fantázii. Čerpal som z toho aj ja, keď som o rok neskôr debutoval s Tvojím konškolákom a takisto vynikajúcim režisérom Elom Havettom.

Pár rokov sme natáčali každý samostatne, až prišla pre mňa šťastná chvíľa: prizval si ma na spoluprácu na Perinbabe, ktorú sme realizovali na 35 mm film Kodak. Keď si spomínam na prípravu a nakrúcanie tejto kultovej rozprávky, spomínam si na najšťastnejšie chvíle spolupráce s Tebou, na množstvo rozhovorov, súkromných, alebo tvorivých o filme, výtvarnej kompozícii, hercoch. Už pri sledovaní denných prác som vedel, že Ty z tejto rozprávky spravíš niečo výnimočné, čo sa do fondu slovenskej kinematografie zapíše zlatými písmenami. Stalo sa.

Spomeniem aj dokument Portrét režiséra, ktorý som o Tebe natáčal. Ako som Ťa snímal cez vizír kamery, videl som ako pracuješ s hercom, ako ho pripravuješ na záber, čo od neho očakávaš, ako komunikuješ s kameramanom, výtvarníkom, s ostatnými výrobnými zložkami. Nikdy som si neuvedomil, že Ty, Juraj, si sa nikdy nesťažoval, že si unavený alebo nevládzeš. Stále si bol nabitý energiou.

V tomto dokumente sa uskutočnilo stretnutie dvoch osobností svetovej kinematografie – Federica Felliniho v rozhovore s Jurajom Jakubiskom o filme a zážitkoch, o snoch, fantázii a plánoch. Bolo to pre mňa niečo, čo mi ani vo sne nenapadlo, že by som mohol zažiť na vlastnej koži.

Spomenul som len pár utržkov zo života, ktorý nás spojil v nerozlučných priateľov.

Juraj, verím, že spolu s Federicom a Tvoju Perinbabkou Juliettou pripravujete niečo, čo nás, filmových fajnšmekrov, prekvapí a budeme sledovať obrovský talent dvoch géniov svetovej kinematografie.

Pozdravuje Ťa kamarát,

Dodo Šimončič, kameraman

 

Jeho bytie bolo darom pre všetkých

Juraj mi bol ako starší brat. Boli sme spojení profesionálne, emočne aj hodnotovo. Pri práci náš myšlienkový svet vibroval súznením nápadov, radosti, vášne a niekedy sme nemuseli vysloviť ani slovo, len sme sa na seba pozreli a vedeli sme, čo si ten druhý myslí. K takejto pracovnej a ľudskej harmónii sme sa prepracovali postupne a bola to veľmi dlhá cesta.

Filmy Juraja Jakubiska som objavil niekedy v roku 1968 v Dome československo-sovietskeho priateľstva, keď robil projekciu svojich študentských filmov. V tom čase natáčal Vtáčkov, siroty a bláznov a jeho vizuálna imaginácia a ľudské osobnostné postoje proti okupácii sovietskymi vojskami na mňa hlboko zapôsobili. Tam sa zrodila moja túžba spoznať ho osobne a priblížiť sa k nemu aj pracovne. Nieslo sa to so mnou pätnásť rokov, aj počas štúdia na FAMU som stále analyzoval jeho tvorbu a snažil sa pochopiť princípy estetiky jeho magického realizmu.

Myslím, že práve toto pätnásťročné úsilie sa zúročilo v máji roku 1983. Práve som prevzal diplom FAMU, keď zazvoní telefón a volá mi výrobný riaditeľ Koliby pán Bandík. Hovorí: „Patrik, spomínali ste, že by ste rád robili s Jakubiskom? Juraj práve natočil Tisícročnú včelu a máme problém: potrebujeme ju mať v septembri na festivale v Benátkach. Zvládnete to? Stislo mi hrdlo a hovorím: „Idem za vami.“ Na Kolibe sedeli v kancelárii štyria riaditelia a horlivo sa predbiehali stisnúť mi ruku, keď som im povedal „áno“.

Ako romantický rojko som netušil, čo ma v strižni čaká. Až tam som pochopil, prečo ma tak radostne vítali. Za tri mesiace bolo treba postrihať štyri televízne hodinové filmy a z nich piaty, kinematografický. V tej dobe to bola práca na pätnásť mesiacov. Takmer sa mi zastavilo srdce a bolo mi jasné, že keď to nezvládnem, budem až do konca života profesijná mŕtvola a na Jakubiska môžem zabudnúť. Osvietilo ma však poznanie z FAMU: „Využi u nás nevyskúšanú logistiku americkej kinematografie. Individuálne nie, ale segmentovať a delegovať procesy.“

V tom čase som riadil v televízii dabingovú strižňu a v nej bol vynikajúci kolektív štrnástich mladých kolegýň. A tak sme sa všetci s entuziazmom pustili do práce. Tri mesiace sa na tom pracovalo nonstop od rána do rána a my s Jurajom sme vášnivo a s radosťou poletovali medzi strižňami ako dvaja čmeliaci a usmerňovali celé to úsilie. Juraj nikdy nedal najavo únavu a vyčerpanosť.

Ten kreatívny proces premeny myšlienky na hmotu, neustále radostné hranie sa a vášnivé hľadanie v príbehovej, asociatívnej, emočnej a estetickej rovine, to bola najslastnejšia eufória, ktorú sme si spolu užívali a ktorú v sebe nosím dodnes.

Pre Juraja bolo typické, že nikdy nepovedal: „Je to hotové.“ Dielo bolo stále v procese, veci sa cizelovali, riešenia sa hľadali do poslednej možnej chvíle.

V tom čase sa film neschválil hneď, takže ho bolo treba prerábať a bežne sa robilo niekoľko verzií. Pri Tisícročnej včele sme však mali verzií asi dvadsať. Filmové kópie boli už v Benátkach, ale poslednú scénu nám z ideologického hľadiska stále neschválili. Do poslednej, ale úplne poslednej chvíle sme finále filmu prerábali a schvaľovali a schvaľovali... A zrazu, v poslednej chvíli, keď už nezostal žiadny čas na ideologické požehnanie, sme strihli Jurajov variant. Na druhy deň jeden aktívny straník, keď zistil, čo sme „vyviedli“, vyhlásil: „Vy dvaja si už na Kolibe nezatočíte!“ Vtedy nám obom veselo už nebolo.

Film mal v Benátkach obrovský úspech, diváci vo vytržení nosili Jakubiska na pleciach. Toto šťastné a opojné vyvrcholenie, dosiahnuté tým nesmiernym úsilím a prekonaním prekážok, vytvorilo aj naše hlboké ľudské spojenie.

Po návrate z Benátok nás oboch predvolali na stranícky koberec, ale zrejme aj pre ten obrovský úspech nás vzali na milosť. Vtedy sa medzi nami ešte viac utvrdila akási zbojnícka súdržnosť a presvedčenie, že spolu dokážeme prekonávať náročné aj krízové situácie.

Stali sme sa blízkymi priateľmi, spolu s manželkou Helenou sme boli svedkami na svadbe Juraja s Deanou a ako krstní rodičia ich syna Yorika sme sa dokonca stali súčasťou ich širšej rodiny.

Po Včele prišlo veľa spoločných projektov, ktoré divákom aj nám prinášali radosť.

A vždy, keď to bolo možné, či už na festivaloch, alebo počas práce v Mníchove, ma Juraj po večeroch vodil do kina a potom sme dlho sedeli, analyzovali, diskutovali – učili sa.

Juraj bol priateľský, veľkorysý a prajný. Brával ma aj na nakrúcanie v zahraničí. Dôveroval mi tak, že mi napríklad na nakrúcanie fragmentov filmu Pehavý Max a strašidlá poskytol druhý štáb.

Svoju obrovskú filmársku predstavivosť a kanadské žartíky si rád skúšal v rôznych životných situáciách. Raz pri večeri posadil oproti mne hlavnú predstaviteľku, významnú švédsku herečku Vivecu Lindfors. Pracovný dialóg prebiehal v dôstojnej atmosfére a úcte, keď Juraj z ničoho nič zamával a Viveca predo mnou sa zrazu rázne odhalila až na kožu! Vyvalil som oči, zabehlo mi. Vrtel som sa a nevedel, čo mam robiť. Zúfalo som sa pozrel na Juraja s otázkou „čo to znamená?“ v očiach a on sa vám len potmehúdsky uškŕňal!

Seriál s Vivecou sme potom strihali v Nemecku asi dva mesiace. Bolo krátko pred Vianocami. Z domu nám celí nešťastní telefonovali, že vianočné stromčeky, tradičný nedostatkový tovar, zasa nie sú. Producenti nás nechceli pustiť, no Juraj tvrdohlavo trval na svojom, lebo chcel spraviť Deane radosť. A tak sme sa vychytili na Záhorie vybrať si borovice. Vypílili sme dve, odviezli ich do Bratislavy manželkám a vrátili sme sa do Mníchova pracovať. Juraj bol šťastný.

V Nemecku na nás len s úžasom hľadeli, vôbec to nevedeli pochopiť, veď tam sa stromčeky predávali na trhu, dokonca pekné. Nechápali Juraja a svet, v ktorom sme žili, ale tolerovali mu to.

Na ďalšom festivale v Benátkach sa odohrala iná nečakaná situácia. Premietali sa tam dve verzie filmu Perinbaba, jedna slovenská s talianskymi titulkami a druhá s talianskym dabingom. Pri premietaní s dabingom bolo publikum veľmi chladné. Po projekciách sa nás nemecký producent pán Mojto spýtal, ako je možné, že v amfiteátri, kde sa premietala slovenská verzia Perinbaby s titulkami, sa diváci tešili, smiali, tlieskali a spontánne reagovali a na tej talianskej dabovanej také rekcie publika neboli. Opatrne sme vyslovili názor, že talianske znenie nemalo dokonalú réžiu a zvuk nebol dobre namixovaný, stratilo sa čaro hereckej spontánnosti a hudobnej emočnej komunikácie. Odvtedy, keď vznikali nemecké verzie Jurajových filmov, vždy si nás zavolali a robili sme supervíziu aj mix nemeckého znenia, aby sa rozčarovanie z Benátok nezopakovalo.

Keď sa Juraj v roku 1992 odsťahoval do Prahy, prehováral ma, aby sme sa presťahovali spolu s nimi, ale moja manželka nechcela opustiť svojich rodičov, takže sa naše cesty rozišli a spolupráca prerušila. To sa prelomilo pri filme Bathory, keď mi zavolala Deana, že ma Juraj potrebuje, lebo nie je celkom spokojný s tým, ako je film zostrihaný. Veľmi mi vtedy chýbali tie naše tvorivé rozhovory a tak ako pred rokmi som hneď povedal: „Idem!“, ale pod jednou podmienkou. „Budem to robiť úplne zadarmo, pre Juraja.“ Považoval som za správne takto Jurajovi poďakovať za všetko poznanie, ktoré mi daroval, za všetku tú radosť z tvorby, za tie šťastné a prekrásne chvíle, ktoré sme spolu prežili.

A moja posledná, uzamknutá spomienka: Raz v Prahe som sa len tak priateľsky zastavil u Juraja doma. Času nebolo veľa, a tak hovorím, že sa už musím vrátiť do Bratislavy. A Juraj začal pobehovať po byte a vychytil sa, že ide so mnou. Deana tomu nerozumela, odhovárala ho, ale Juraj sa nedal presvedčiť. Celý čas v aute nám plynul v neutíchajúcom rozhovore. A keď sme dorazili do Bratislavy, rozlúčil sa so mnou Juraj so slovami: „Patrik, aj ja som sa s tebou potreboval porozprávať.To vo mne zostalo dodnes, ako intímna radosť z nášho priateľstva.

Taký človek bol Juraj, bezprostredný, vášnivý, múdry, láskavý, skromný, prajný a ľudský. Jeho bytie bolo darom pre nás všetkých: divákov, filmárov aj mňa osobne.

„Vďaka, Juraj, za všetko, čo si ma naučil, za všetko krásne a šťastné, čo som s Tebou prežil.“

Patrik Pašš, strihač

foto: archív SFÚ/Zuzana Mináčová

Bláznovstvo ako životná droga

Nikdy sa nestretávajte so svojimi hrdinami. Ja som svojho hrdinu nielenže stretol, dokonca som preňho aj pracoval. Sen sa rýchlo zmenil na nočnú moru. Režiséri majú sklon prirovnávať film k vojne. Padol som v bitke o Bathory. Po odchode z nakrúcania som premýšľal, či mi niekedy zaplatia. A ešte som sa obával, či táto skúsenosť nezakalí moju lásku k Jakubiskovým raným filmom.

Glasgow 2008. Konferencia o dvoch kritických rokoch v dejinách Československa – 1948 a 1968. Mal som tam príspevok o istom okamihu v Jakubiskovom filme Zbehovia a pútnici, na konci druhej poviedky Dominika. Dej sa zastaví, zrazu doň vstúpi týždenník alebo zábery napodobňujúce týždenník, pod komentárom sa valia ruské tanky: „Mysleli sme si, že je to rekvizita z iného filmu...“ Jakubisko vyjde pred kameru a pri tejto príležitosti sa odfotografuje s hercami a štábom. Tento okamih vystihuje Jakubiskov étos. Rozmýšľal na nohách. Toto brechtovské intermezzo v duchu doby, keď Godard vrhal dlhý tieň, zachytilo vo filme o troch svetových vojnách – dvoch minulých a jednej budúcej – okamih ukotvený v súčasnosti. Toto bola Jakubiskova sláva aj chyba. Najlepšie sa mu darilo v boji proti nepriateľovi. V hľadisku v Glasgowe bol aj Antonín Liehm. Reagoval menej ako rovnocenný odborník, viac ako pohŕdavý učiteľ. Liehmovi som vďačný za tieto slová: „Jakubisko je spriaznený s Brazílčanom Glauberom Rochom, Američanom Robertom Downeym, Mexičanom Alejandrom Jodorowským, Ukrajincom Jurijom Ilienkom, so Sergejom Paradžanovom z Arménska, s Miklósom Jancsóom z Maďarska a v istom zmysle aj s Poliakom [Kazimierzom] Kutzom. Majú spoločný svet, kde základnou farbou je krvavočervená, dominantným znakom je smrť, hlavným spestrením je násilie a kde hrdinovia tancujú veselý tanec revolúcie a vojny, len aby pridali svoje hlavy k ostatným, čo padli.“

Medzi filmom Zbehovia a pútnici, najmä prvou poviedkou Zbehovia, a Rochovým filmom Antonio das Mortes, ktorý mal premiéru o rok neskôr, existujú paralely. Takisto v ňom nájdeme paralely s vrcholnou prestrelkou v Jodorowského filme El Topo. Pokiaľ ide o Ilienka a Paradžanova, Zbehovia a pútnici bezpochyby veľa dlhujú Tieňom zabudnutých predkov. Jakubiskov debut Kristove roky sa končí žialením hlavného hrdinu nad smrťou brata, ktorého si idealizoval, a nájdením útechy v regionálnych, rodinných koreňoch. Raz mi Jakubisko povedal, že pôvodne bol predlohou Kristových rokov scenár s názvom Ranvej, ktorý vďačil za veľa Antonionimu. Film Kristove roky je nakrútený ako vysoko kontrastný čiernobiely film a končí sa farebnými záverečnými titulkami so vzlietajúcim pávom. Jakubisko, Rusín z Kojšova, sa ocitol v horách, ktoré v mladosti opustil, aby študoval vo veľkomeste. Nikdy sa nezbavil svojej identity umelca a fotografa. Vo filme Zbehovia a pútnici používa štylistický prostriedok postavený na striedaní farieb, ktoré ak aj nie sú prirodzené, tak aspoň smerujú k sýtej zelenej a červenej, s kyslejšou farebnou paletou, kde prevláda modrofialová časť spektra. Jakubisko mi povedal, že tieto pasáže, použité na poetický účinok podobne ako čiernobiele sekvencie vo filme Lindsayho Andersona Keby... (aj ten prišiel do kín v roku 1968), dosiahol použitím inverzného, pozitívneho filmového pásu. Povedal, že to bolo umelecké rozhodnutie, ktoré vzišlo z chudoby.

Jakubisko mi porozprával dva príbehy o svojom detstve v Kojšove: prvý o tom, ako miestny kňaz lákal veriacich na čas strávený pred televízorom, a druhý o tom, ako nemali organ, ale hrali na flautách a kňaz už len podľa zvuku vedel určiť, kto na omši chýba. Pravdivosť týchto príbehov ma nikdy netrápila. Bol to Jakubiskov Amarcord. Vo svojich filmoch niekedy čerpal z detstva, ako v snímke Sedím na konári a je mi dobre. Iné filmy boli určené pre deti, ako PerinbabaPehavý Max a strašidlá. Vo všetkých svojich filmoch sa však snažil o detský spôsob vizuálneho vnímania sveta. Zvyčajne išlo o nízko umiestnenú kameru s prevažne širokouhlým objektívom, ktorá napodobňovala malú postavu a fyziológiu, pri ktorej sú oči bližšie k okraju ako k stredu tváre. Nešlo však len o vizuálnu stránku filmu, bol to aj detský étos. Jakubiskove filmy boli v najlepšom zmysle slova hravé. Vo filmoch Vtáčkovia, siroty a blázniDovidenia v pekle, priatelia svet nie je javiskom, ale ihriskom. Jakubisko sa nebál sentimentality a gýča, prijal ich. Koncom 60. a začiatkom 70. rokov to hralo v jeho prospech. Neskôr to pôsobilo proti nemu. Keď to bolo možné, Jakubisko staval sladkosť sexu proti horkosti smrti. V jeho najlepších dielach je eufória aj brutalita. Jakubisko sa narodil v roku 1938 a vyrastal počas vojny. Jedným z jeho najvýraznejších filmov je krátky film Bubeník Červeného kríža.

Jakubisko mi raz povedal, ako si predstavuje peklo: byť uväznený v premietacej sále, kde musí sledovať svoje filmy stále dookola, lebo tak by bol konfrontovaný s umeleckými rozhodnutiami, ktoré už nemôže zmeniť. Ja si predstavujem peklo tak, že som uväznený na Kolibe, kde Jakubisko naveky nakrúca film Bathory. V roku 2006 bola krvavá grófka opäť v móde. Jakubiskovej produkcii spôsoboval trvalé bolesti hlavy konkurenčný projekt, ktorý napísala, režírovala a v ktorom hlavnú úlohu hrala Julie Delpy, Bátorička: Krvavá grófka. Aj vo filme Eliho Rotha Hostel 2 bola postava, ktorá sa volala pani Bathoryová. Roth nakrútil Hostel aj Hostel 2 v barrandovských ateliéroch v Prahe. Dôvody nakrúcať v Česku boli podľa Rotha jednoduché: „Nemajú tam odbory, takže tam za dolár dostanete omnoho viac.“ Počas nakrúcania filmu Bathory boli zvukové ateliéry na Barrandove obsadené produkciou filmu Casino Royale. James Bond dokonca ukradol jednu z uchádzačiek o hlavnú úlohu: Evu Green. To, čo sa označovalo ako najväčšia česko-slovensko-maďarsko-britská koprodukcia, sa nakrúcalo v opustenom ateliéri z komunistických čias na okraji Bratislavy. Film Bathory bol veľmi drahý. Využili sa verejné prostriedky viacerých krajín. Bol to produkt novej Európy. Napriek tomu vyzeral lacno. Keď sa Jakubisko pripravoval na felliniovskú snovú sekvenciu, jeden z členov štábu sa ku mne otočil a povedal: „Ešte aj trpaslíci vyzerajú ukrátene.“ Keď v scénach potrebovali sneh, zavolali miestnych hasičov, aby chrlili z hadice snehové vločky v tvare golfových loptičiek. Keď mala podľa scenára po bojisku prebehnúť dalíovská horiaca žirafa, začal som sa báť, že produkcia radikálne skráti rozpočet na vizuálne efekty a podpáli skutočnú žirafu...

Jakubiskovou tragédiou bolo, že sa stal presne tým, proti čomu kedysi bojoval. Film Bathory sa začal nakrúcať s Jánom Ďurišom za kamerou. Ďuriš nakrúcal s Jakubiskom celé desaťročia. Počas produkcie ho však kameraman s praxou v reklame presunul do druhého štábu. Bolo to vidieť – Jakubiskove najlepšie diela mali vždy textúru. Herci boli vždy špinaví – tváre a telá mali večne pokryté sadzami a blatom. To dávalo plátnu objem, hmatateľnosť – antitézu klzkosti. Naproti tomu film Bathory začal vyzerať ako reklama na prací prášok. Ďuriš mi povedal, že rád pracuje s ručnou kamerou, ako vo filme Bubeník Červeného kríža. Z vizuálnej stránky je film Bathory statický a napuchnutý ako veľký had, ktorý zhltol domáce zvieratko.

Jakubisko dosiahol vrchol svojimi prvými štyrmi filmami – Kristove roky, Zbehovia a pútnici, Vtáčkovia, siroty a blázniDovidenia v pekle, priatelia. Ako Skolimowski v Poľsku aj Jakubisko si bral príklad od Godarda vo Francúzsku a Felliniho v Taliansku. Podobne ako Danton aj Jakubisko sa po revolúcii dostal do slepej uličky. Za komunizmu boli jeho filmy zakázané. No po Nežnej revolúcii sa Jakubisko stal súčasťou establišmentu. Teraz tu bol nie jeden, ale dvaja Jakubiskovci: Juraj a Deana. Spoločne sa usilovali ak nie o svetovú nadvládu, tak o hollywoodsky úspech. V Hollywoode však nedosiahne úspech nikto okrem Hollywoodu. Počas produkcie filmu Bathory si Jakubiskovci prenajali kanceláriu na Vodičkovej ulici nad pasážou Lucerna s výhľadom na kino Světozor. Jedného dňa som cez tú ulicu prešiel, aby som stihol premietanie filmu Chytilová verzus Forman, v ktorom Věra vtrhla na nakrúcanie filmu Ragtime a karhala Miloša. Forman vedel, že si tú kázeň zaslúžil. Jakubisko sa, naopak, zaľúbil do mýtu, ktorý vytvorila Deana a on sám.

V nových vlnách, ktoré otriasli svetovou kinematografiou 60. rokov, zohrali úlohu technologické novinky: ľahšie kamery, prenosné magnetofóny, rýchlejšie objektívy, citlivejší filmový materiál. Výroba filmov zlacnela, dalo sa viac riskovať. Testovali sa hranice cenzúry, publikum sa stalo otvorenejším. Rozpad východného bloku priniesol slobodu. Ale slobodu robiť čo presne? Nepriateľ nezmizol. Skôr zmenil podobu. To, čo bolo kedysi spojencom – prísľub kapitalizmu a voľného trhu –, spustošilo regionálnu kinematografiu a kultúru. Film možno nie je výlučne médium pre mladých, ale rozhodne pre mladých srdcom. Často rozmýšľam, čo si myslí Karol Sidon, pražský rabín, o scenároch pre Jakubiska alebo aký pocit má zo svojich úloh vo filmoch Zbehovia a pútniciVtáčkovia, siroty a blázni Magda Vášáryová, ktorá mala úspešnú kariéru ako diplomatka. Rozmýšľam aj o tom, ako by film Bathory vyzeral, keby ho bol Jakubisko nakrútil okolo roku 1968. Jakubisko sa, ironicky, stal obeťou strachu, ktorý viedol Čachtickú paniu ku krviprelievaniu: zostarol. Krvavé kúpele možno nepomohli Alžbete prinavrátiť mladosť, ale sledovanie Jakubiskových prvých štyroch filmov môže obnoviť našu vieru ak nie v kinematografiu, tak v to, aká môže byť: hravo nezbedná, zvrátene erotická, niekedy hrôzostrašná, často srdcervúca, nevyhnutne tragická a vždy dojímavá. Dúfam, že Jakubisko bol za všetky svoje hriechy ušetrený večnosti v obávanej premietacej sále, kde musí stále dookola sledovať denné práce filmu Bathory. Viem, že v inej dobe by bol mohol urobiť omnoho lepší film. Stál by som hneď prvý v rade na lístok.

Daniel Bird, filmový režisér, producent, scenárista a kurátor
foto: Vladimír Vavrek

Z angličtiny preložila Ivana Musilová.