Dušan Hanák sa 27. apríla dožíva 85 rokov a to je vhodná príležitosť zamyslieť sa nad tým, čím sa vyznačuje filmová tvorba jedného z najvýznamnejších slovenských režisérov.

Myslím si, že Hanák je dvojdomý režisér, to znamená, že nakrúcal tak dokumentárne, ako aj hrané filmy. Svoju tvorbu začal nakrúcaním dokumentárnych filmov a už v roku 1963 debutoval filmom Šesť otázok pre Jana Wericha. Film kladie odpor formálnemu zaradeniu, nie je totiž ani portrétom známej osobnosti, ani filmovým interview. Je to film o umelcovi, ktorý dokáže rozprávať o obyčajných veciach neobyčajným spôsobom a tým sa odlišuje od iných. Hanák sa pokúsil filmovou rečou zachytiť to, čo s Werichom na tento svet prišlo a s ním aj odišlo. Tento krátky film predznamenáva Hanákovu celoživotnú tému, ktorú rozvíja, modifikuje, mení a dopĺňa v nasledujúcich filmoch. Tou témou je inakosť.

Byť iným znamená odkláňať sa od platných noriem, odlišovať sa od spoločensky uznávaných vzorov správania. Iného môže z človeka urobiť buď spoločenský poriadok, ktorý ho za jeho inakosť obmedzuje a trestá, alebo sa niekto iným stane dobrovoľne –  dobrovoľne sa separuje, vystaví sa podozrievaniu zo strany väčšiny, stane sa dobrovoľným cudzincom vo vlastnom svete. Za inakosť sa vždy platí vysoká cena, ale iba ten, kto je ochotný platiť, pocíti slasti a strasti autentického života.

Hanák sa zaoberá autentickými ľuďmi. Je to ťažké, pretože tak ako sa neautentickí ľudia na seba podobajú, autentickí ľudia sú si navzájom nepodobní. Neexistuje vzorec správania autentického života, a preto nimi môžu byť tvoriví psychotici (Výzva do ticha), veriaci (Omša), cirkusanti (Artisti), mladé učnice (Učenie) alebo umelci (Analógie). V Hanákovej dokumentárnej tvorbe vrcholí záujem o autentickosť tromi filmami. Prvým je film Prišiel k nám Old Shatterhand. Tvorca sa zámerne stavia do pozície západného pozorovateľa a z nej ukazuje bizarné „osobitosti“ myslenia a konania domorodcov žijúcich v krajine indiánov. Obrazy starého sveta zachytávajú autentických ľudí dobrovoľne žijúcich na periférii. A Deň radosti je originálna filmová freska o jednom happeningu.  

Hanákovým hraným debutom je film 322. Jeho príprava sa začína v krátkom období liberalizácie, nakrúcanie prebieha počas okupácie Československa a film je dokončený v období, keď už mnohí tušia príchod zlých časov, čoho živým dôkazom je aj stiahnutie filmu 322 z distribúcie. Vyvolával vrenie krvi v žilách komunistických ideológov svojou existenciálne ladenou estetikou a poetikou, jeho príbeh ukazuje tých, čo kráčajú po „bezpečných“ chodníčkoch, a zároveň tých, čo, ako sa hovorí, zišli z cesty a nechcú sa vrátiť, ako napríklad kuchár Lauko, ktorý rezignuje na stranícku kariéru, alebo postavy, ktoré nemajú problém s režimom, ale režim má problém s nimi.

Nasledujúce hrané filmy Ružové sny a Ja milujem, ty miluješ potvrdzujú Hanákov záujem o témy spojené s autentickým modom existencie. Ružové sny odvážnym spôsobom odhaľujú komplikované vzťahy majority k rómskej minorite, film neúprosne odkrýva masívne podložie tradovaných predsudkov. Film Ja milujem, ty miluješ je príbehom obyčajného pracovníka staničnej pošty. Hanák vďaka tomu, že inovatívne pracuje s registrami tragického a komického, ponúka príbeh, ktorý ukazuje, že tragické a komické momenty nie sú vlastné iba životom velikánov, ale aj nenápadní ľudia môžu trpieť a žiť v očakávaní zmeny k lepšiemu. Existenciálne ladené témy presvedčivo potvrdzujú filmy Tichá radosť a Súkromné životy.

Po Nežnej revolúcii Dušan Hanák realizuje Papierové hlavy, ide o jeho filmové zúčtovanie s totalitnými režimami. V tomto období začína učiť na Vysokej škole múzických umení, kde vychoval mnoho vynikajúcich filmových tvorcov. Zaiste, toto sú iba fragmenty bohatého a umelecky plodného života, žiaľ, rozsah textu viac nedovolí.

A preto, vážený pán režisér Hanák, milý Dušan, prajem Ti veľa krásnych dní s umením, či už s filmom, fotografiou, hudbou, alebo literatúrou, a som Ti vďačný za všetko, čím si obohatil našu kultúru.

Peter Michalovič, filozof a estetik
foto: Miro Nôta

„Juraj Mojžiš sa už pár desaťročí usiluje vrátiť reč dielam, ktoré onemeli starobou či v dôsledku nepriaznivých podmienok alebo nesprávnej interpretácie, niekedy aj pod rukami odborníkov – a učí načúvať a rozumieť reči tých, čo uprostred vravy trhovníkov stratili sluch. Každá jeho štúdia, úvaha, esej či recenzia sú poznamenané týmto dvojakým úsilím a preniknuté jeho duchom.“ (Albert Marenčin)

Bratislavský rodák Juraj Mojžiš oslávi v apríli osemdesiate piate narodeniny. Počas svojho života prešiel viacerými povolaniami – od riaditeľa galérie a kurátora cez zamestnanca pekárne až po historika umenia. Jeho profesijný záber je veľmi široký. Zaraďuje sa medzi filmových a výtvarných teoretikov, kritikov, televíznych a filmových architektov, scénografov, príležitostných filmárov, ako aj pedagógov. Mojžišov mimoriadny talent sa mohol naplno znova rozvinúť až po Nežnej revolúcii. Stále veľmi často a rád píše o výtvarnom umení, o čom svedčí množstvo publikovaných monografií a kurátorských počinov v podobe výstav. Vo svojej plodnej tvorbe neustále prepája výtvarné umenie s filmom, hudbou a literatúrou. Za zbierku esejí (Voľným okom a Voľným okom II) získal v roku 2010 prestížnu Cenu Dominika Tatarku.

Svoje štúdiá začína na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, ktorú po dvoch rokoch opúšťa a odchádza na dvojročnú vojenskú službu. Na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov minulého storočia, keď výtvarné umenie na Slovensku konečne dobieha svet, sa Juraj Mojžiš začína naplno venovať písaniu o umení. Ako dvadsaťšesťročný v pozícii prvého riaditeľa Galérie mladých otvoril v októbri 1964 výstavu výtvarníka Milana Mravca. Progresívnu dramaturgiu vytvára so svojou manželkou Ivou. Priestor ponúkali výtvarníkom do 35 rokov, medzi ktorých vtedy patrili Jozef Jankovič, Vladimír Popovič, Rudolf Uher, Milan Laluha a ďalší. Vo funkcii ostáva do roku 1969. Paralelne píše pre Slovenské pohľady, spolupracuje s Mladou tvorbou, otvára výstavy, organizuje diskusie, stáva sa členom surrealistickej skupiny v Československu. V roku 1964 so scenáristom, esejistom a dramaturgom Albertom Marenčinom vydávajú tzv. Stručný slovník surrealizmu. „Pre Mojžiša bol surrealizmus jediným autentickým avantgardným gestom slovenskej výtvarnej moderny, ktoré očividne netrpelo povážlivou oneskorenosťou.“ V roku 1966 spolupracuje s Dominikom Tatarkom a so Štefanom Uhrom na filme Panna zázračnica, adaptácii Tatarkovej novely z roku 1944, ako návrhár kostýmov.

V sedemdesiatych rokoch postihol Juraja Mojžiša podobne ako mnohých ďalších zákaz publikovania. Nevzdáva sa, publikuje pod cudzími menami. „Na nás s Albertom Marenčinom bol vydaný zatykač, ktorý sme videli a ktorý bol dosť zázračným a čudným spôsobom odvolaný. Teda nakoniec nenadobudol platnosť. Hoci, samozrejme, všetko to šikanovanie sprevádzané stratou zamestnania, nemožnosťou získať ďalšie... fungovalo naďalej naplno. Ja som sa nemusel obávať, lebo som vedel, že nie je dobre.“

Neskôr sa zamestnal v televízii ako asistent scénického výtvarníka Romana Rjachovského. Pôvodne mal pracovať len pár mesiacov na Buddenbrookovcoch (1974), ale nakoniec zostal devätnásť rokov. V televízii sa spoznal s Jozefom Bednárikom, Miloslavom Lutherom či Stanislavom Párnickým. S Bednárikom pripravil pásmo poézie, scénograficky sa podieľal na takmer dvoch stovkách inscenácií, relácií a programov (napríklad Bambuľkine dobrodružstvá).

Po Nežnej revolúcii Juraj Mojžiš odchádza z televízie a vracia sa k písaniu. V roku 1992 nastupuje na Katedru filmovej vedy Filmovej a televíznej fakulty VŠMU, kde vedie interpretačný seminár a seminár súčasného svetového filmu. Namiesto praktickej účasti na filmovej tvorbe sa venuje historicko-kritickej reflexii filmu. V generačne rozmanitej skladbe pedagógov sa odlišuje najmä náročnosťou, ktorú dobre odráža jeho obľúbený bonmot: „Študenti sú ako olivy, ktoré dávajú najlepší olej vtedy, keď sú drvené.“ Svoje filmové eseje vydáva v roku 2005 pod názvom Použi ma ako stránku knihy. Pedagogickú činnosť ukončuje v roku 2015.

K práci scénického architekta sa vraátil filmom Na krásnom modrom Dunaji (1994). Menšiu hereckú rolu si vyskúšal v snímke Hana a jej bratia (2001), na ktorej sa podieľal aj ako vedúci výpravy. Paralelne obnovil aktívnu účasť vo verejnom výtvarnom prostredí. Venuje sa viac-menej [JH1]  vlastnej generácii, ktorej kedysi pomáhal hľadať jej miesto v galériách. Svoju publikačnú činnosť otvára ako päťdesiatdeväťročný monografiou Rudolfa Filu (1997), neskôr knižne zhŕňa aj tvorbu Milana Paštéku, Daniela Fischera, Mariána Čunderlíka...

Juraj Mojžiš ostáva vo svojej dobe erudovaným solitérom s jasne rozpoznateľným spôsobom písania, náročným nielen na seba a respondentov, ale aj na čitateľov. Ďakujeme, maestro.

Barbora Gvozdjáková
foto: Miro Nôta