Simona Weisslechner

kameramanka

Odmalička som si filmy nahrávala na VHS-ky a obľúbené scény som potom dokázala pozerať dookola. Napríklad tú pri akváriu z Romea a Júlie od Baza Luhrmanna. Nedávno som sa dozvedela, že kameraman Donald McAlpine v tej dobe dokázal natočiť známu výťahovú scénu bez steadycamu.

Rovnako mám rada Moulin Rouge!, ktorý je nadčasový. 

Iste nie som jediná, ktorej sa filmy Martina Šulíka Záhrada či Orbis Pictus vryli do pamäti – a určité zábery kameramana Martina Štrbu mi zostali ako fotografie v spomienkach. 

Neskôr prišli Ondříčkove filmy Šeptej a Samotáři. Filmové soundtracky od Jana P. Muchowa mi hrali v diskmene dookola. Film O dve slabiky pozadu Kataríny Šulajovej vo mne zarezonoval stvárnením mojej rodnej Bratislavy hľadáčikom kameramana Šurkalu úplne inak, než som ju poznala.

Neskôr v našej bytovke otvorili môj malý raj – požičovňu DVD. Amélia z Montmartru a filmy Sofie Coppola Smrť panien a Mária Antoinetta patrili medzi moje obľúbené. 

Pracovala som ako koordinátorka filmových kópií. Na Art Film Fest nám osobne doniesol filmovú kópiu Osvietenia producent Jan Harlan. Odovzdal nám zapečatenú škatuľu krvavočervenej farby, v ktorej bolo šesť kotúčov 35 mm filmu v strieborných kazetách. Už len to bol zážitok a samotný film sa mi úplne vryl pod kožu. Dokonca existuje webová stránka www.theoverlookofhotel.com, kde ľudia z celého sveta postujú všetko späté s týmto filmom. Nedávno som si listovala vo veľkej knihe z vydavateľstva Taschen, ktorej autor zozbieral mnoho fotografií z natáčania a rozhovorov s ľuďmi zo štábu. Práve toto ma odjakživa fascinovalo, takzvané behind the scenes. Napríklad dokument Stratený v La Mancha dobre zachytil, ako film vzniká.

Na festivale Camerimage vo mne zarezonovali dva vojnové filmy – Saulov syn a poľská Razia, ktorá rozpráva vojnový príbeh cez útržky spomienok.

Rada zájdem do kina na rovnaký film aj viackrát – napríklad na tie od Jeana-Marca Valléeho, ako Divočina alebo Klub poslednej nádeje. Jeho vizuálne rozprávanie príbehu je blízke mojej práci.

Nemôžem zabudnúť na Slnko v sieti, kde stál za kamerou Stanislav Szomolányi – môj obľúbený profesor, z ktorého prednášok o svietení čerpám pri práci dodnes.

Minulý týždeň som si doma premietla Blondínku od Andrewa Dominika. Napriek negatívnym kritikám vo mne tento film veľmi zarezonoval.