Jakubisko o Jakubiskovi

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Stredometrážny Portrét režiséra vytvoril debutujúci režisér Matej Mináč v roku 1989. Zachytil v ňom Jakubiska pri práci na filme Sedím na konári a je mi dobre a zároveň mu ponúkol štedrý priestor byť biografom vlastného života.

Matej Mináč urobil z Juraja Jakubiska premyslene a zámerne centrum celého filmu. Rámcuje ho denníkom, priam až kronikou, ktorú si Juraj Jakubisko celé roky písal aj ilustroval. Práve kronikársky prvok dovolil organicky prepojiť režisérovu prácu s jeho životom, poodhaliť jeho inšpiračné zdroje i sledovať jeho nehasnúcu obrazotvornosť – pohyblivú, premenlivú, a predsa pevne stojacu na viacerých motivických konštantách.

Juraj Jakubisko je teda v Portréte režiséra centrom svojho vlastného vesmíru – v množstve záberov sa privráva priamo kamere (za ktorou stál jeho spolupracovník z Kristových rokov a z Perinbaby Dodo Šimončič), a teda aj publiku, ktoré sa na film raz bude pozerať. Pozýva ho do svojej pracovne, do kuchyne, na pľac aj do detských spomienok na rodný Kojšov.

Portrét režiséra má tri vzájomne splývajúce roviny. Sčasti je filmom o filme Sedím na konári a je mi dobre – vidíme tu nakrúcanie niektorých scén, Jakubiskov spôsob práce s hercami a v denníku môžeme dokonca zahliadnuť, ako premýšľal a váhal pri obsadzovaní postavy Ester aj čo si myslel o výkone Bolka Polívku v Lutherovom filme Štek. Zároveň je Portrét režiséra Jakubiskovým štylizovaným autobiografickým rozprávaním, ktoré má istý rozmer autorskej explikácie vlastnej tvorby. No a napokon je obrazom Jakubiska-tvorcu, ako ho vidí alebo chce publiku predstaviť režisér filmu Matej Mináč. Na prvý pohľad jednoduchá výstavba dokumentu má teda pomerne sofistikovanú štruktúru.

Ak nepočítame Jakubiska privrávajúceho sa publiku, objavuje sa v Portréte režiséra len jedna typická „hovoriaca hlava“ – je to Federico Fellini, za ktorým Mináč aj s Jakubiskom vycestoval do Ríma, aby sa s ním porozprával – okrem iného alebo najmä – o tvorbe Juraja Jakubiska. Ostatní protagonisti vystupujú vo filme takmer výlučne v situáciách – Deana Horváthová napríklad približuje rodinné spolužitie s Jakubiskom cez rozhovor s Bolkom Polívkom (iniciovaný Mináčom), akoby v pauze nakrúcania filmu Sedím na konári a je mi dobre.

Jakubiskovu medzinárodnú prestíž dokladá Matej Mináč v montáži jednak fotografiami so známymi osobnosťami zo sveta filmu (okrem Felliniho a Giulietty Masina s americkým režisérom a producentom Stanleym Kramerom či so Jeanom-Lucom Godardom) a fotografiami zo svetových festivalov, kde Jakubisko získal ocenenia, ale aj – a predovšetkým – umne postrihanými ukážkami z Jakubiskových filmov od Kristových rokov cez Zbehov a pútnikov až po populárnu Tisícročnú včelu či Perinbabu. V zmysle hesla „všetko súvisí so všetkým“ a „podstatné motívy sa vždy vinú životom aj tvorbou“ vyberá Mináč aj ukážky z ilustrovaného režisérovho denníka: vidíme Jakubiskove ilustrácie s motívmi stromu, topenia sa v jazere tvorenom filmovým kotúčom či autoportrétu Jakubiska ako Laokóna, bojujúceho s hadmi filmových pásov – čo je ostatne motív, ktorý použil už vo Vtáčkoch, sirotách a bláznoch. Juraj Jakubisko v Portréte režiséra skrátka celkom jednoznačne žije filmom.

Pôvab Portrétu režiséra v digitalizovanej podobe je však predovšetkým v možnosti pozerať sa naň bádateľsky – napríklad tak, že si ho zastavíme a študujeme takmer záber po zábere výseky z Jakubiskovho denníka. Mináč ho sníma citlivo, s dôrazom na ilustrácie, takže text je vždy sčasti orezaný filmovým rámom, no aj tak v ňom zahliadneme pozoruhodné a cenné svedectvá, ktoré pôvodne nemali vystupovať do popredia, či už sú to zážitky a skúsenosti z nakrúcania Pehavého Maxa a strašidiel, resp. seriálu Teta v Mníchove, alebo práve premýšľanie o kastingu hlavnej ženskej postavy vo filme Sedím na konári a je mi dobre. Portrét režiséra tak v sebe skrýva oveľa viac, než vidieť na prvý pohľad: predstavuje prísľub aj pre budúcich Jakubiskových biografov.

Portrét režiséra si spolu s filmami Juraja Jakubiska Kristove roky, Vtáčkovia, siroty a blázni, Nevera po slovensky, Tisícročná včela, Perinbaba, Pehavý max a strašidlá a Sedím na konári a je mi dobre možno pozrieť v kolekcii, ktorá vznikla v spolupráci Slovenského filmového ústavu a dafilms.sk.

Mária Ferenčuhová
foto: archív SFÚ