Príbeh boxera, ktorý si vyboxoval svoju smrť

V tejto rubrike sa postupne vraciame k filmom, ktoré sa umiestnili v našej ankete Film.sk – slovenský film storočia, a pripomíname ich kompletnú dvadsiatku od posledného miesta po prvé. Film Boxer a smrť (1962) Petra Solana sa umiestnil na 7. priečke. Nasledujúci text je upravenou a skrátenou verziou textu Davida Kollara, ktorého Boxer a smrť dlhodobo fascinuje. Text vyjde spolu s ďalšími 59 textami v zborníku k 60. výročiu Slovenského filmového ústavu Rodinné striebro.

Príbeh je pomerne jednoduchý. Veliteľ koncentračného tábora sturmbannführer Walter Kraft pri každodennej procedúre fackovania väzňov zistí, že jeden z nich sa dokáže jeho úderom šikovne uhýbať. Je to Slovák Ján Komínek. Kraftovi je jasné, že tak pohotovo sa dokáže uhýbať iba človek, ktorý má dlhoročnú skúsenosť s boxom. A naozaj, Komínek pred vojnou profesionálne boxoval. Kraft, ktorý sa venuje boxu tiež, si z neho urobí sparingpartnera. Komínek sa tým stáva prominentným väzňom: žije v inom režime, dostáva mimoriadne dávky jedla a môže trénovať. Vzťah tých dvoch mužov sa zdá korektný, obaja hrajú tú istú hru, jej pravidlá diktuje box. No aby ju mohli hrať, musia zabudnúť, že jeden je veliteľ tábora a druhý väzeň.

Komínek sa postupne dostáva do formy. Jedného dňa Kraft rozhodne, že nastal čas, aby sa pred vybraným publikom postavili proti sebe a ukázali, ako sa bojuje podľa pevných a počas zápasu nemenných pravidiel. Všetko nasvedčuje tomu, že Kraft s prehrou ani na sekundu nepočíta. Pred zápasom však nacisti podlo zavraždia Komínkovho priateľa. A hoci Komínek pôvodne plánoval, že nechá Krafta vyhrať, nakoniec sa rozhodne neboxovať iba naoko a Krafta porazí. No po nemilosrdnom knokaute Kraft Komínka obviní, že vyhral vďaka úderu pod pás. Z boxera sa okamžite opäť stáva bezcitný a krutý nacista, ktorý bez zaváhania odsúdi športového súpera na trest smrti. Knokaut ukázal jeho pravú tvár, dovtedy prekrytú maskou férového športovca. Rozsudok zruší až po zásahu svojej manželky Helgy a veľkoryso navrhne Komínkovi útek, aby nepríjemnú kauzu uzavrel v zmysle porekadla, že bude aj vlk sýty, aj baran celý. Komínek teda „legálne“ uteká z tábora, avšak počas fingovaného úteku sa dozvie, že zdanlivá Kraftova veľkorysosť bola iba ďalším z jeho perfídnych a krutých činov: za jeho útek dal popraviť dvadsať väzňov. Nato sa Komínek rozhodne vrátiť do koncentračného tábora a dobrovoľne sa vydá svojvôli neľudského Krafta.

Komínkovi zachránilo či aspoň na určitý čas predĺžilo život „remeslo“. Podľa toho, ako reagoval na Kraftove výpady, bol evidentne dobrým boxerom. Iba vojna mu zabránila pokračovať v kariére. No ani ako privilegovaný väzeň Kraftovmu násiliu neunikne. Kraft je neobmedzeným pánom nielen jeho života, ale aj životov všetkých ostatných väzňov. Je síce pravda, že s ním pred ostatnými nacistami a manželkou najskôr boxuje podľa pravidiel fair play, no jeho svet funguje len podľa jediného pravidla a tým je jeho neobmedzená a nikým nekontrolovaná svojvôľa. Kraft totiž boxuje férovo, iba kým vyhráva. Akonáhle prehrá, postaví sa do roly samozvaného sudcu, ktorý obviní svojho súpera z porušenia pravidiel a odsúdi ho na trest smrti.

Film ukazuje, že zvrhlosť nacizmu nespočíva v nerešpektovaní pravidiel, ale v ich svojvoľnom rušení v zmysle presvedčenia, že zákon je to, čo zaň považujú nacisti. Hoci je nacizmus posadnutý zavádzaním nových represívnych pravidiel, používa ich len na upevnenie vlády nacistov a potlačenie akéhokoľvek odporu. Ak niekto poruší pravidlá boxu, môže byť diskvalifikovaný. O tom však rozhoduje legitímny rozhodca, nie niekto, kto si osobuje právo rozhodovať. Komínek chcel veriť, že Kraft-boxer bude pravidlá rešpektovať, ale rýchlo zistil, že jadro Kraftovej identity „netvorí“ duch fair play, ale zvrátená nacistická ideológia, podľa ktorej nemá ľudský život nijakú cenu. Aj preto nad Kraftom vyhral a dokonca hneď dvakrát. Prvý raz fyzicky a druhý raz morálne. Na fyzické víťazstvo stačil jeden úder, morálne víťazstvo sa rodilo ťažšie, pretože nie je ľahké vrátiť sa do koncentračného tábora a prijať ten najprísnejší trest. Boxer a smrť sa nekončí víťazstvom dobra nad zlom. Šľachetnosť a morálnosť v ňom nevíťazí nad podlosťou a amorálnosťou, no práve tým podnecuje k zamysleniu nad krehkosťou ľudskej existencie.

Tomuto vyzneniu napomáha aj hudba Wiliama Bukového: nepokúša sa stále dramaticky kolorovať udalosti, zaznieva naozaj výnimočne. Akoby bola tichým hlasom, ktorý na obraz nenápadne upozorní, ale súčasne ho pokorne komentuje. Hudba s obrazom vytvárajú organický celok, čím umocňujú estetické prežívanie príbehu. Obraz však nie je kontrapunktom hudby, tým sú hluky a ruchy, teda zvuky vnútri pohyblivých obrazov – jačanie sirén, neznesiteľné počítanie kľukov, ktoré musia robiť väzni, ostré zvuky píšťalky alebo razantný zvuk boxerského ringu. Tieto zvuky dokresľujú stiesnenú a ponurú atmosféru obrazov a pomáhajú priblížiť divákovi nedefinovateľnú a slovami nevyjadriteľnú úzkosť, čo zaplavuje duše väzňov. Bukového hudba je svojím spôsobom progresívna, ozve sa, len keď je to nevyhnutné: v úvode, v strede a v závere filmového príbehu. No aj vtedy jej funkciu vzápätí preberie zvuk sirény, ktorá dáva všetkým na známosť útek väzňa z koncentračného tábora a divákom ohlasuje pravdepodobnú boxerovu smrť.

David Kollar, gitarista a skladateľ
foto: archív SFÚ/Anton Podstranský