Pokračovanie obsahu:

Úrodu zbiera až ďalšia generácia

Na medzinárodnom fóre už pätnásť rokov pomáha domácej kinematografii ako zástupkyňa v rade kinematografického fondu Eurimages. Jej pedagogické kvality ocenila asociácia filmových a televíznych škôl CILECT prestížnym medzinárodným vyznamenaním Teaching Award. O podstate filmových cien, o konkurencieschopnosti slovenských filmov, o práci s mladými tvorcami, ale aj o filmovom dianí v čase koronakrízy a o (auto)cenzúre sa krátko pred udeľovaním národnej filmovej ceny Slnko v sieti rozprávame s dramaturgičkou a pedagogičkou Zuzanou Gindl-Tatárovou, ktorá ako vtedajšia prezidentka Slovenskej filmovej a televíznej akadémie stála pri jej vzniku v roku 2004. 

Ako si prežívala to zvláštne bezčasie pandémie?
V dobrovoľnej karanténe a v nečakanom spomalení, ktoré tak či tak prichádza s vekom. Prvého septembra 2019 som po tridsiatich rokoch prednášania opustila VŠMU, preto som bola na pokojný rytmus a prácu z domu už dávnejšie zvyknutá. No zároveň som žila v akomsi fyzickom strachu o ľudí a krajiny, ktorých lídri situáciu ťažko podcenili, až sa to napokon skončilo masovými hrobmi. Akoby sa nad našou civilizáciou zdvihol varovný prst, dostali sme šancu spokornieť. Aspoň na chvíľu. Všetko, čo sa v posledných rokoch spoločensky spovrchňovalo a podceňovalo, malo zrazu iný význam: podhodnotené profesie učiteľov a zdravotníkov, príroda... Ľudia zatvorení doma s deťmi zrazu pochopili ich dôležitosť. Namiesto rodinných návštev nákupných centier sa chodilo do lesa, pozornosť sa zrazu venovala starším ľuďom a, naopak, vôbec sme sa nestarali o to, ako pod rúškami vyzeráme. Bývalí študenti a mladí ľudia, s ktorými stále pracujem, mi ponúkali pomoc s nákupmi, bolo to... no, dostalo ma to! Ale zvládala som to sama, chodili sme na jarné huby, na naše obľúbené miesta čo najďalej od Bratislavy, lebo z lesoparkov okolo mesta sa vytvorilo priam korzo. Mnohých ľudí počas koronakrízy zachraňovalo umenie. No ak by si chcela počuť niečo o knihách, ktoré som mala v tom bezčasí v rukách, alebo o filmoch, ktoré som pozerala, sklamem ťa. Celé hodiny som čítala v angličtine povinnú prípravu na dve zasadania Eurimages, ktoré sa konali online a riešili vyše stovky koprodukčných projektov. A aj množstvo paragrafov nového reglementu tohto medzinárodného fondu, o ktorom sme celú jar pravidelne rokovali. Podarilo sa mi s kolegami obhájiť všetkých šesť projektov so slovenskou účasťou v celkovej sume 1 141 000 eur. Popritom sme sa s mojou bývalou absolventkou, scenáristkou Maťou Svobodovou ujali nedotiahnutého scenára Slúžka podľa knižnej predlohy Hany Lasicovej. Bude z toho možno tematicky i divácky dosť neočakávaný film. Réžie sa ujala Mariana Čengel Solčanská, produkcie Radka Babincová, ktorej sa počas našej spolupráce stihlo narodiť dievčatko Hanka. Krásne. Keď k tomu prirátam ostatné skajpové dramaturgie filmov, na ktorých v súčasnosti pracujem, nenudila som sa.

Sme pár týždňov od udeľovania národných filmových cien Slnko v sieti. Je to tvoje dieťa, kam dorástlo za tých skoro desať ročníkov? Bilancujme trochu.
Slovenská kinematografia v 90. rokoch ťažko padla na kolená. V marazme doby, ktorá potom nastala, medzi všetkými tými vysvietenými súťažami kráľovien krásy a skvele sponzorovanými večermi, na ktorých sa odovzdávali televízne či iné ceny, to priam volalo po niečom dôstojnejšom a menej provinciálnom aj v oblasti filmu. Bola som vtedy prezidentkou SFTA a snažila som sa spojiť všetky filmárske sily na premenu už existujúcej tradície na riadne pripravenú a medializovanú národnú filmovú cenu, ktorá by mohla podobným spôsobom prilákať divákov a vrátiť ich pozornosť k slovenskému filmu. Lebo to, čo sa vtedy neukázalo na televíznych obrazovkách, akoby ani neexistovalo. No zostala som v tom napokon sama. Nešlo to, boli v tom rôzne osobné záujmy a najmä zabehané zdroje peňazí, o ktoré sa nikto nechcel deliť. To, že možno hľadať nové cesty financovania a prezentácie našich filmov, nikomu nenapadlo. Napriek všetkým polenám hádzaným pod nohy, anonymným udaniam, nepochopeniu a nedostatku filmov napokon slávne Uhrovo a Bednárovo Slnko v sieti dalo meno novej národnej filmovej cene. Ako návrat k slávnej tvorivej tradícii, k niečomu, za čím sa dá s hrdosťou obzrieť. Ako moja hommage režisérovi, s ktorým som dlhé roky spolupracovala. A najmä ako nová šanca do budúcnosti, tak to bolo myslené. Najprv s dvojročnou periodicitou, neskôr sa ceny začali odovzdávať každý rok. Aj to hovorí o postupnom vzostupe našej malej kinematografie. Stali sme sa tak rovnocennými členmi zoskupenia európskych akadémií, ktoré udeľujú národné ceny, začali sme spolupracovať s EFA a s americkou oscarovou akadémiou AMPAS. Prvé Slnko v sieti sme venovali v roku 2004 Jurajovi Herzovi k sedemdesiatinám za celoživotný prínos našej kinematografii (a k tomu dve pištole skvelého vína z môjho osobného archívu), no až v roku 2006 sa začali udeľovať ceny vo všetkých filmárskych kategóriách. Vykonala som svoju prácu a mohla som odísť. Ako keď zasadíš strom, ktorého úrodu zbiera až ďalšia generácia.

Akú má Slnko v sieti pozíciu dnes? 
Ako si s prezentáciou ceny poradili ďalšie skupiny lídrov akadémie, to už nechám na posúdenie divákom a kolegom filmárom. Iba raz som sa nezdržala a o jednom takomto slávnostnom večere som napísala glosu do Film.sk (č. 6/2017 – pozn. red.). Ak sme už v niečom uspeli, nemožno zaspať na vavrínoch. Treba sa tomu venovať a zveľaďovať to novou invenciou. Tak ako sa to podarilo Európskej filmovej akadémii na odovzdávaní Európskych filmových cien v decembri minulého roku. Ale myslím, že ľudia si už na novú periodicitu Slnka v sieti zvykli a prirodzene očakávajú každoročné odovzdávanie národných filmových cien. Pre filmárov sú istým povzbudením, ocenením ich kreatívnej práce. Obávam sa však, že sú dnes zaujímavejšie pre samotných tvorcov než pre širší okruh divákov. A to nenapĺňa účel ani dôstojnosť a vážnosť podobnej ceny.

Ako by si zhodnotila uplynulý rok, čo sa týka kvality domácej produkcie?
Napriek zglobalizovanej distribúcii populárnych filmov a divákovi, ktorého si vychovala, sa naši filmári celkom odvážne pustili do vážnejších tém týkajúcich sa pálčivých domácich problémov. Akoby sa do našich filmov opäť vracala taká potrebná sebareflexia, ktorá jediná dokáže posunúť lokálne k univerzálnemu. A opätovne si získala nebývalý počet divákov. Obávam sa však, že aj napriek modernej filmovej reči a vysokej návštevnosti väčšina minuloročnej domácej produkcie neprekročila prah skutočného filmového umenia.

Medzi nominovanými je viacero debutujúcich režisérov. To je pozitívne, nie? 
Ako filmárka, no najmä ako pedagogička som tomu nesmierne rada. Vďaka novým podmienkam a technológiám už mladí tvorcovia nemusia roky čakať, kým im niekto umožní debutovať. Naša kinematografia tak dostáva svieži dych, celkom prirodzene sa omladzuje, tematicky aj formálne. No mladým filmárom dosť často chýba poriadna dramaturgia, schopnosť držať sa hlavnej témy a nepodľahnúť povrchnému radeniu faktov. Sociálne siete a ich neodmysliteľné lajky tu nie sú najlepším radcom. V mediálnom priestore sa to okolo nového filmu ľahko nafúkne, no bublina rýchlo spľaskne. Vždy ma mrzí, ak sa mladý filmár chytí závažnej témy, no, ako sa hovorí, „skutek utek“. Lebo v takom malom filmárskom priestore sa rovnakej témy dlho nikto opäť neujme, aby jej dal skutočnú umeleckú podobu.

No mnohí sa neboja ísť do tém, ktoré sa u nás vnímajú kontroverzne, ako v prípade filmu Dobrá smrť.
Film režiséra Tomáša Krupu je skutočne výnimočný. Témou i spracovaním. Ak som hovorila o univerzálnosti, platí to najmä o tomto filme. Lebo eutanázia je horúcim zemiakom vo väčšine krajín, nielen u nás. Z náboženských i obyčajných ľudských dôvodov. Existuje pud sebazáchovy, ktorý by nás mal od takéhoto rozhodnutia odrádzať. Ak sa však človek slobodne rozhodne pre podobný odchod zo života, aby si uchoval vlastnú dôstojnosť, je naozaj otázne, či má spoločnosť alebo rodina právo brániť mu v tom. Krupa vo svojom dokumente navyše využíva prvky hraného filmu, ktoré autentický zážitok z jeho diela úžasne prehlbujú. V dokumentárnej podobe mi Dobrá smrť pripomína môj obľúbený film Volanie mora režiséra Alejandra Amenábara so skvelým Javierom Bardemom v hlavnej role.

Otvárajú sa aj témy týkajúce sa nedávnej minulosti, ktorých reflexia bola doteraz skôr sporadická. Teraz sa v rámci nominácií stretlo hneď niekoľko takých titulov, od Amnestií cez film Ostrým nožom až po dokument Skutok sa stal...
Dlho som mala pocit, že spoločenská sebareflexia sa z našich filmov skoro celkom vytratila, lebo jednoducho nebola želaná. Ani politickou mocou, ani divákmi, ktorí si po politických zmenách a nešťastných rozhodnutiach pri voľbách túžili pri filmoch iba oddýchnuť. Roky ich k tomu nabádala distribúcia i povrchná seriálová tvorba. S predžutými bakalárskymi témami, v ktorých sa akože našli, no veľmi skoro im vyfučali z hlavy. Filmy, ktoré spomínaš, no i ďalšie sa snažia o iný druh reflexie nášho života, s väčším či menším úspechom. No teší ma, že práve mladí ľudia hľadajú vo svojich dielach odpovede na otázky, ktoré sa väčšinová spoločnosť snaží vytesniť.

Slnko v sieti aj viaceré premiéry posunula pandémia. Ako zasiahla koronakríza do činnosti Eurimages? Ako ste fungovali online?
Eurimages funguje na princípe osobnej obhajoby projektov, ktorú zabezpečujú národní zástupcovia, a to priamym hlasovaním o jednotlivých projektoch a ďalších rozhodnutiach, ktoré fond urobí. Tak je to stanovené v reglemente. Členovia rady, ktorí na rokovaniach chýbajú, prichádzajú o možnosť vyjadriť sa. Rade Európy dlho trvalo, kým nám popri všetkých položkách svojej politickej agendy utvorila virtuálny priestor a koridor, ktorým sa doň dalo bezpečne dostať. Najprv bolo treba odhlasovať výnimku z reglementu kvôli písomnému hlasovaniu, potom zaručiť jeho utajenosť. O všetkom sa hlasovalo zvlášť, aj preto sme pravidelné marcové zasadanie a jeho výsledky uzavreli až koncom mája. Namiesto piatich-šiestich dní, keď vycestujeme na míting a zvládneme počas nich všetko na mieste rozhodnúť, sme sa trápili doma skoro tri mesiace. K júnovému zasadaniu nám navyše otvorili systém KUDO, ktorý umožňoval tlmočenie z angličtiny do francúzštiny a naopak, lebo frankofónna časť našej rady, najmä samotní Francúzi, sa sťažovala, že sa im ťažko obhajujú projekty v cudzom jazyku... No comment! Pritom vstúpiť do debaty sa dalo, len keď ti odblokovali mikrofón. Živú diskusiu, kde človek môže občas skočiť druhým do reči a zaraziť ich námietky už v zárodku, to nemohlo nahradiť. Ani energiu, ktorá medzi nami pri takýchto debatách prirodzene prebieha vďaka výrečnosti, charizme či autorite jednotlivých členov. Aj preto väčšina zasadaní oberala človeka o sily a cítili sme sa po nich úplne vyčerpaní.

Akú skúsenosť a možno poučenie to prinieslo? Odhalili sa nefunkčné veci, ktoré sa dajú nastaviť inak?
Rada Eurimages a najmä evaluačná komisia, do ktorej patrím, už skoro dva roky pripravujú zmeny v reglemente fondu Eurimages a zjednodušujú princípy jeho fungovania. Koronakríza všetko pribrzdila, lebo každé naše rozhodnutie treba zároveň akceptovať a schváliť na úrovni najvyšších orgánov Rady Európy. Po evaluácii fungovania fondu, ktorú RE nariadila v dôsledku mnohých nespokojných hlasov, ktoré už v minulosti poukazovali na konflikt záujmov národných zástupcov, sa mnohé vo fungovaní Eurimages v druhej polovici budúceho roku podstatne zmení. O projektoch budú rozhodovať nezávislí experti, svoju osobnú angažovanosť odovzdáme do ich objektívnych rúk. A hoci som v živote zatiaľ žiadneho nezávislého a úplne objektívneho experta ani u nás, ani v cudzine nestretla, treba to vyskúšať.

Rozprávali sme sa o tom v rozhovore pre Film.sk pred štyrmi rokmi a opýtam sa na to s odstupom času znova: Aký je vývoj konkurencieschopnosti slovenských projektov?
Naši producenti sa postupne (aj vďaka predošlým neúspechom) naučili pripravovať projekty tak, aby nám pri ich obhajobe uľahčili prácu. Venujú zvýšenú pozornosť jednotlivým položkám projektu, od výberu koproducentov až po výber medzinárodného sales agenta. Prestávajú si zjednodušovať prácu a držať sa len osvedčených česko-slovenských koprodukcií. Z analýzy projektu sa dá totiž ľahko odčítať, ak ide len o formálnu koprodukciu a minoritná strana iba nosí hlavnému producentovi peniaze na tácke. Problém je, že fond má vždy obmedzenú sumu finančných prostriedkov na jedno zasadanie, a tak najväčší prispievatelia neradi vidia, ak malé krajiny pahltne žiadajú na svoje projekty vysoké percentá. Treba byť realista a žiadať len toľko, koľko umožní projektu získať subvenciu. Majoritní prispievatelia (vždy s najvyšším počtom prihlásených projektov) potom nemusia prácne hľadať výhovorky, prečo náš projekt neprijať a uchovať zbytok peňazí predovšetkým na ich filmy. Vždy to bol boj, no je evidentné, že dobre vybraná téma s univerzálnou platnosťou, talentovane napísaný scenár, dobre vyskladaný produkčný a distribučný balík, to všetko pri schvaľovaní projektov pomáha. Aktuálnou výhodou je, že rada Eurimages schválila granty do 150-tisíc eur ako dotáciu, ktorú netreba zo zisku vracať. Aj to je cesta, ako podporiť menšie projekty a udržať ich pritom v medziach korektných rozpočtov. Každému je jasné, že pre naše produkcie je podpora Eurimages kľúčová pri dofinancovaní potrebného balíka, pri drahých koprodukciách ide skôr o „lepší catering“. Značka Eurimages zároveň pomáha pri uplatnení našich projektov v medzinárodnej distribúcii a na mnohých prestížnych festivaloch.

Ako zástupkyňa Slovenska pracuješ v Eurimages už pätnásť rokov. Akú kapitolu znamená táto činnosť v tvojom živote?
Dlhú. A plodnú. Podarilo sa mi priviezť na naše projekty cirka 10 miliónov eur a pomôcť tak najmä začínajúcim režisérom a producentom. Sú to napospol moji bývalí študenti a stále cítim istú zodpovednosť a povinnosť pomáhať im. A formoval ju aj môj vzťah k drsne skúšanej slovenskej kinematografii (hovorili sme o likvidačných 90. rokoch, keď Kolibu rozložili a sprivatizovali Mečiarovci). Mala som pocit, že moja dramaturgická skúsenosť z Koliby, keď sme obhajovali projekty proti politickej moci, sa môže v podobnej role dobre uplatniť. Rokmi som sa naučila nebáť autorít, ani politických, ani finančných, pričom nie som závislá od svojho štatútu „členky rady Eurimages“, ktorý sa v Európe dosť vysoko spoločensky cení. Na rozdiel od svojich kolegov z rady, pre ktorých to znamená istú prestíž, som celé tie roky učila na škole a mala vždy kopec vlastnej kreatívnej práce. Eurimages a jej diplomatické kánony správania mi pomáhali aj v medzinárodnej komunikácii, keďže často prednášam alebo oponujem práce v zahraničí. Od Veľkej noci som mala viesť scenáristický workshop v Singapure, koronakríza však úradovala aj tam. A aby to bolo úplné, pätnásťročná služba na poste prodekanky Filmovej a televíznej fakulty VŠMU pre zahraničie ma zase naučila, ako najlepšie uplatniť svoje sily a skúsenosti vo fonde Eurimages. Na prospech všetkých.

Ktoré domáce snímky podporené Eurimages uvidíme najbližšie v kine? Na ktoré si najviac zvedavá?
Koncom roka konečne prichádza do kín film Miry Fornay Žaby bez jazyka. Som zvedavá, ako naň odborná i divácka verejnosť zareaguje. Mira je nekompromisná, možno aj preto prešla takou tortúrou domácich (ne)schvaľovaní, hoci ako víťazke rotterdamského festivalu sme jej mali automaticky udeliť podporu na vývoj tak, ako sa to robí v každej kultúrnej krajine. Spomeniem aj film Marka Škopa Nech je svetlo. Hoci bol uvedený už dávnejšie, stále sa teším, že sa mi naň podarilo vybojovať v Eurimages peniaze. V postprodukcii je sčasti dokumentárna Cenzorka Petra Kerekesa a Moc Mátyása Priklera, na ktoré som veľmi zvedavá. Teším sa aj na Ostrochovského Služobníkov, inak perfektne postavenú koprodukciu, na maďarsko-slovenskú animovanú dystópiu producenta Juraja Krasnohorského White Plastic Sky, na ktorej sa stále pracuje, na najnovší hraný projekt Terezy Nvotovej Svetlonoc, ktorý sa ešte len začína nakrúcať, ale aj na debut Michala Blaška Obeť. Za cestu do kina stoja aj naše minoritné koprodukcie, ako Staříci, Myši patria do neba alebo dokumentárny film Viery Čákanyovej FREM. 

V minulosti sme sa často rozprávali o absencii a dôležitosti dramaturgie. Meir Lubor Dohnal v rozhovore spomínal, že v Česku už požadujú dramaturga, ak má film získať podporu. Aktuálne sa už situácia zlepšuje aj u nás. Je tu ešte nejaké „ale“?
Vždy sa nájde nejaké to „ale“. Egá tvorcov vždy silne pracujú, inak by sa asi v živote neodhodlali niečo nakrúcať. Vstupovať niekomu tvorivo do pôvodného konceptu či len povrchne zachyteného nápadu nebýva ľahké. Ani producenti veľmi nedávajú prácu dramaturga do svojich rozpočtov. Často sa mi stávalo, že ma oslovili takto: „Iba si to prečítaj a niečo nám k tomu povedz.“ Akoby si práca každého člena filmového tímu režisérom počínajúc a šoférmi končiac zaslúžila odmenu, iba dramaturg im má „k tomu niečo povedať“ z kamarátstva. Pritom ustrážiť nepísané pravidlá dramatického tvaru, celkovú štruktúru a rytmus filmu, funkčnosť dialógov a tak ďalej, to je jedna z rovnocenných tvorivých úloh, teda pokiaľ na ňu dotyčný dramaturg má a nenazýva sa dramaturgom iba sám z dlhej chvíle či z titulu svojho postu v televízii. Aj to je jedna z vecí, z ktorej spomínané „ale“ často vylieza a ničí kredit skúseným a kreatívnym dramaturgom. Som však rada, že aj Audiovizuálny fond už začína s funkciou dramaturga počítať.

Poďme sa obzrieť ešte raz. Filmová a televízna fakulta oslavuje tridsať rokov. Začínala s veľkou tvorivou energiou ľudí, ktorí ju budovali, ale najmä študentov. Bola si jej súčasťou – fakulty aj tej energie. Ako ju vnímaš dnes, možno aj v kontexte toho, že cestuješ po celom svete a pracuješ s mladými ľuďmi?
Vybudovaniu školy a všetkých jej funkčných zložiek sme venovali všetky sily, dlhé roky som pracovala aj šestnásť hodín denne na svoj vlastný energetický dlh. Boli potrebné projekty, granty, keďže rozpočet fakulty na nič poriadne nestačil. Ale bola som šťastná, že sa mi darilo preskakovať latku, ktorú som si najmä v oblasti zahraničných vzťahov posúvala stále vyššie. Ku koncu svojho pedagogického pôsobenia som však už pociťovala veľkú únavu. Zo vzťahov, závisti, no najmä z mnohých čudne individualistických, sebeckých a často neveľmi talentovaných študentov, ktorí automaticky čakali, že pedagóg to za nich vymyslí a dorieši. Sami si však svoju neschopnosť nikdy nepriznali. Dlhé roky som zároveň prednášala v zahraničí a väčšinou to bola pre mňa očistná skúsenosť. Kolegovia boli kolegiálni, študenti sa chceli naučiť čo najviac, boli ochotní diskutovať a preťahovať hodiny, kým sa dalo. Až tento posledný rok, alebo posledné dva-tri, nastupuje na školy generácia mileniálov (nemám veľmi v láske toto slovo), mladých ľudí, čo sa narodili na prelome tisícročia. Svet im žiadnu veľkolepú perspektívu nepripravil, preto sú iní, pracovitejší, opäť túžia po kontexte, po vlastnom spoločenskom vklade, či už ide o politiku, alebo ekológiu. Spretrhali svoje kukly a vrhli sa do premeny spoločnosti. A to súvisí aj so spoločenskými témami a s filmovou reflexiou, o ktorých sme hovorili. Veľmi im držím palce a dúfam, že k svojmu odhodlaniu získajú čo najskôr aj potrebné skúsenosti. Nedávno ma oslovila skupina študentov kvôli občasným masterclassom na VŠMU a vzápätí o to požiadali aj vedenie fakulty. Už teraz sa na tie stretnutia teším.

Aký je tvoj názor na to, že sa opäť ozývajú hlasy, aby sa niektoré filmy, napríklad Juh proti Severu (1939), stiahli z obehu, respektíve sa uvádzali iba so sprievodným komentárom, výkladom? 
Rok som pôsobila na Newyorskej univerzite a na povinnú politickú korektnosť sme denne narážali už vtedy. Išlo najmä o Afroameričanov, o to, ako sa možno vyjadrovať o občanoch čiernej pleti. Medzi sebou sa natruc a posmešne oslovovali „negro“. Po posledných politických protestoch a ničivých demonštráciách v USA sa tam opäť raz rozbehla kampaň „politickej korektnosti“. Časopis Varietydokonca uverejnil zoznam filmov, ktoré by sa mali dať na index. Obávam sa, že tento hon na čarodejnice, neviem to inak nazvať, je len zásterka, ktorá má zakryť neochotu amerických autorít urobiť hlbšie systémové zmeny. Zavádza sa tým jednoducho nová cenzúra a najmä autocenzúra, ako možno pochopiť z diskusií na sociálnych sieťach. Mnohým z nás to pripomína pálenie kníh Thomasa Manna a ďalších spisovateľov v období tretej ríše, alebo tvrdé šrotovanie kníh v 50-tych rokoch či trezorovanie počas normalizácie u nás. Takzvaná „politická korektnosť“ zjavne obmedzuje slobodu tvorby a je úplne likvidačná vo vzťahu k takým žánrom, ako je napríklad spoločenská satira. Chudák filmár by sa mal podľa nej krútiť okolo vlastnej osi ako vĺčik, aby vyhovel všetkým a nikoho neurazil.

Slovo cenzúra sa u nás vzhľadom na historickú skúsenosť vníma veľmi citlivo. Často ani nemusí byť viditeľná, priama. V súvislosti s aktuálnou situáciou sa objavujú obavy že budú vznikať unifikované, sterilné, nekonfliktné filmy.
Tie už dávno vznikajú. Aj v krajinách okolo nás. Ale dôvod je skôr ekonomický ako politický: ide o to, získať si čo najviac divákov zo všetkých spoločenských vrstiev. Tematicky sa pohybujú v rovine rodinných problémov bez širšieho spoločenského kontextu. Ak sa v nich vyskytne konflikt, je to obyčajný komunálny problém, na vine sú zvyčajne iba vzťahové chyby. Filmov, ako je Aronofského Rekviem za sen, ktoré vychádza z komunálneho, ale prerastá do spoločenského, veľa nie je. Aj formálna stránka filmov, o ktorých hovorím, klesá na televíznu úroveň, pri ich produkcii sa už vopred počíta s predajom vysielacích práv pre televíziu. Verím však, že vždy sa nájdu jedinci alebo skupiny ľudí s novou energiou, ešte neunavených neprestajnými bojmi, ktorí odhodia autocenzúru a budú otvorene a slobodne hovoriť opäť za seba.

Mariana Jaremková, filmová publicistka
foto: archív Zuzany Gindl-Tatárovej, Miro Nôta