Ctibor Filčík

Herectvo mal ako koníčka. Potom ho Andrej Bagar zlákal do martinského divadla. Neskôr bol takmer štyri desaťročia členom činohry SND. Často stvárňoval komplikované charaktery, ale bol aj hlasom rozhlasových rozprávok. Výrazné príležitosti mu priniesli filmy ako Štyridsaťštyri(1957), Kapitán Dabač (1959), Jánošík (1962 – 1963) či Námestie svätej Alžbety (1965) a nakrúcal aj pre televíziu. Tam vznikla aj Krotká (1967). Partnerkou Ctibora Filčíka je v nej mladučká Magda Vášáryová. Pri príležitosti hercovej storočnice ho pripomína v nasledujúcom texte. 

Vždy som ho oslovovala „milý pán Filčík“, nikdy inak. Osobne sme sa prvýkrát stretli pri príprave natáčania Dostojevského novely Krotká. Adaptácia režiséra Stanislava Barabáša zozbierala množstvo zahraničných cien, ale na dvadsať rokov skončila v trezore. Po natáčaní Markety Lazarovej som sa zaprisahala, že filmovať už nebudem. Barabáš aj pán Chudík na mňa enormne tlačili a prehovárali ma. K ich tlaku sa nakoniec pridal aj pán Filčík a možno práve jeho láskavý prístup, ktorý trval po celý čas natáčania, rozhodol, že som sa podvolila. Tým sa začalo veľké priateľstvo skúseného herca s večne rebelujúcou Magdou. Nespájalo nás hranie, o tom sme sa nikdy nerozprávali. Iba raz, keď sa ma pred bozkávacou scénou so sklopenými očami ticho spýtal, či mi nebudú prekážať jeho nalepené fúzy, ktoré nemusia držať a môžu skončiť v mojich ústach. Len som zavrtela hlavou, ešte som nemala skúsenosti s milostným bozkávaním. Neskôr mi bolo aj smiešne, ako nesmelo sa pýtal. Obletovali ho krásne modelky. Navštevovali ho aj na pľaci a spoza kulís som sledovala, ako si mu sadajú na kolená. Mala som skoro 19 rokov, ale bola som neskúsené trdlo. Vycítil to, a tak ma jemne viedol náročnými scénami, aby som sa cítila komfortne. Nikdy som sa mu za to nepoďakovala. Spomínam to preto, že pán Filčík bol mimoriadne jemný človek. Hovorilo sa, že je potomkom šľachtica, u ktorého slúžila jeho matka.

Naše priateľstvo vzniklo vymieňaním si kníh a politizovaním. Keď zistil, že som „správne“ antikomunisticky orientovaná a o histórii viem aj to, čo nebolo v učebniciach, zasvätil ma do svojho vzťahu s Magdou Lokvencovou a jeho nepríjemných dôsledkov. Pani Magdu som v sprievode svojej sestry spoznala už ako trinásťročná. Aj jej dvoch synov a ich otca Gustáva Husáka. Keď sa o ňom v čase normalizácie písalo, vedela som, čo je falzifikát a čo pravda. Dodnes si na to spomeniem, keď stojím pri konečne priznanom hrobe pani Magdy neďaleko rovu mojich rodičov. 

S pánom Filčíkom sme po skúškach sedávali v televízii alebo divadle a rozprávali sa, inokedy som po predstavení chodila k nemu do bytu na Zámockých schodoch. Debatovali sme do noci. Okrem pár hodín totiž nemohol spávať. Inak si čítal alebo cez okno mlčky sledoval Dunaj. Nikdy mi nepovedal, čo mu vtedy išlo hlavou. 

V čase Krotkej som odmietla nastúpiť na VŠMU do ročníka pána Chudíka. Veľmi ma nahovárali, ale vybrala som si štúdium sociológie na Univerzite Komenského. A tak som mala vždy v zásobe témy, ktoré sme mohli rozoberať. Sťažovala som sa na niektoré prednášky z leninizmu (Marxa prednášali celkom zaujímavo profesori Suchý a Kusý) a v tom sme si veľmi rozumeli. Mohol sa predo mnou otvorene vyjadrovať proti režimu. Často hodnotil niektoré postoje kolegov a kolegýň a vystríhal ma pred ich oportunizmom. Na revanš som mu vysvetľovala postoje českých režisérov, s ktorými ma spájali rovnaké debaty (Jireš, Schorm, Weigl) a prekladala som mu články z pašovanej poľskej Kultúry. A tak som s pánom Filčíkom roky študovala slovenskú spoločnosť, názorovo som pri ňom dozrievala. Naposledy sme sa intenzívnejšie stýkali pri skúšaní Ostrovského Výnosného miestav SND. Výsostne politická hra bola pre nás ďalšou zásobárňou tém – korupcia, pasivita, neschopní ľudia vo funkciách, provinčnosť... 

Mal oslabené srdce a občas i ukrutné bolesti, v ktorých aj zomrel. Dnes by mu urobili bajpasy a bol by tu dlhšie. Nikdy na neho nezabudnem a nedovolím, aby sa na neho zabudlo. Nielen pre to vzácne priateľstvo, za ktoré som dnes vďačnejšia ako pred päťdesiatimi rokmi, ale aj preto, lebo ma naučil hovoriť tri vtipy. Jeden o holuboch v nákladiaku, jeden o dojčení a jeden o blate. Musela som mu ich prerozprávať a on ma opravoval, lebo vtipy nielen okamžite zabúdam, ale ani ich neviem rozprávať. On v nich bol majster, veľa sme sa nasmiali.

Milý pán Filčík, dodnes si ich pamätám, prisahám, tie tri. Nezabudla som ich.

Magda Vášáryová
foto: archív SFU / Margita Skoumalová