Film a história – olej a voda?

Film Havel s rozpočtom zhruba 2,5 milióna eur je prvá naozaj veľká domáca produkcia, ktorá prišla v Česku do kín po pandémii. Návštevnosť 34-tisíc ľudí po premiérovom víkende a prvé miesto v rebríčku ukazuje, že diváci sa do kín vracajú iba opatrne.

Detail, od ktorého sa odpichnem: vo filme Havel nie je väčšina postáv explicitne pomenovaná. To, kto sú ich reálne predobrazy, ostáva poväčšine na rozkľúčovanie divákovi. Filozof Jan Patočka napríklad vystupuje iba ako „pán profesor“, herca Pavla Landovského len v jednej scéne identifikujú cestujúci vo vlaku ako „Lanďáka“, dramatik Pavel Kohout je len manžel-fanúšik a divák si azda domyslí, kto sa skrýva pod menovkou Magor na magnetofónovej kazete. Vari len ten Dubček je jasný; dokonca si ani nie som istý, či vôbec niekedy niekto osloví ustavične prítomnú Havlovu ženu v podaní Anny Geislerovej ako Olgu. 

Film skrátka pristupuje k aktérom (sympaticky), akoby boli notoricky známi, čím sa vyhol potrebe názorne, ilustratívne a polopatisticky dovysvetľovávať, kto je kto a čo je čo. Žiadne vysvetlivky v titulkoch, takmer žiadne mená.

Paradoxne, sám režisér Slávek Horák sa v rozhovore pre časopis Respekt vyjadril, že robil film predivákov, ktorí o Havlovi nevedia vôbec nič. Jednotlivé postavy tak možno vnímať palimpsestovo podvojne: jednak ako reálnych aktérov, jednak ako abstraktné príbehové modely, univerzálne zrozumiteľné povedzme aj pre zahraničných divákov. V konečnom dôsledku tak vlastne ani nie je nutné orientovať sa v historických súvislostiach a identifikovať protagonistov histórie. Film o národných dejinách, ktorý je viac pre zahraničné ako domáce (a aj v rámci neho ešte skôr ignorantské) publikum, však vzbudzuje oprávnené podozrenie – pozri katastrofy typu Milada či Sklenená izba.

Dejiny sú v Havlovi skutočne v pozadí. Zámerom zjavne nebolo vytvoriť fresku dobových pomerov, sledujeme skôr Havlov osobný život, milostné pletky. Časť českej kritiky to hovorí priamo: film je banalizáciou komplexnej a charizmatickej osobnosti intelektuála! Napríklad kritik Kamil Fila v denníku Referendum odsúdil film ako zobrazenie Havla iba so žľazami, ale bez mozgu. „Rozpoznať, v čom tkvela Havlova genialita a schopnosti, je zo snímky takmer nemožné.“ Z jeho brilantných esejí nezaznie ani veta, rieši sa hlavne jeho milostný život. Priveľa žien a primálo myšlienok? Aj Martin Šrajer z portálu a2larm.cz sa domnieva, že snímka prekladá život intelektuála do neintelektuálneho jazyka a robí to preto, aby bola zrozumiteľná a prístupná pre čo najširšie publikum doma i v zahraničí. Dôraz na diváckosť a cielenie na zahraničný trh, ochota vyjsť divákovi v ústrety a zavďačiť sa mu sa prejavujú v istom zjednodušení a sploštení, ak už nie priamo bulvárnej vulgarizácii na úrovni lacnej senzácie (trebárs Havlov návrh ménage à trois jeho manželke a milenke).

Napokon, režisér sa aj podľa vlastných slov sústredil viac na emócie než na intelekt. Na rozoberanie Havlových myšlienok je podľa neho lepšie prečítať si niektorú z množstva kníh, ktoré o ňom vyšli.Film je film a história je história: čosi ako olej a voda. Nie je to však falošná dichotómia? A čo vlastne máme ako (nároční) diváci očakávať od filmu, ktorý s históriou nevyhnutne pracuje a vzťahuje sa na ňu? (Kto videl napríklad Wajdovu Katyň, má v tom jasno.)

Napriek všetkému si však myslím, že príkre odsúdenia časti kritiky nie sú úplne namieste. Spôsob rozprávania, ktorý Horák zvolil, je vcelku šťastný. Nesnaží sa všetkému „rozumieť“, podať „definitívny“ obraz historickej epochy či jej kľúčovej osobnosti. Dôležité „vonkajšie“ udalosti sú až do záverečných momentov z Melantrichu v úzadí, dôraz je na vnútorných drámach, odohrávajúcich sa v súkromí. Havel je komorný príbeh a práve vďaka tomu pôsobí tak uvoľnene a prirodzene. Definičné a notoricky známe momenty normalizácie – klišé – tu vstupujú do deja iba nenásilne, akoby v mimovoľných, letmých náznakoch (bytové univerzity, ilegálne koncerty, nakladanie máničiek do policajných antonov).

Ťažiskom filmu sú súkromné situácie, v tých sa však Havel v podaní ráčkujúceho Viktora Dvořáka prejavuje v celej šírke svojej osobnosti. Osobné zlyhania aj statočné gestá, napoly vážne švejkovanie, nešikovné zvádzanie mladých dievčat, chronické nevery a priznania, permanentné výčitky Havlovej ženy Olgy pre jeho večnú nerozhodnosť...

Film zámerne nechce stavať oslavný pomník ikone v nadživotnej veľkosti, vykresľuje Havla sympaticky ako obyčajného človeka, často nerozhodného, tápajúceho, váhavého, ale aj zábavného, miestami s až dojemne detskými črtami, ktoré ho výrazne poľudšťujú. Režisér ho podľa vlastných slov nechcel ani prikrášľovať, ani očierňovať; Horákov portrét Václava Havla nie je portrétom prenikavého intelektuála, aký by si želala časť kritikov, to je pravda. Ale myslím, že to zase až tak veľmi neprekáža.

Havel (Česko, 2020) RÉŽIA Slávek Horák SCENÁR  S. Horák, Rudolf Suchánek KAMERA Jan Šťastný STRIH Vladimír Barák HRAJÚ Viktor Dvořák, Anna Geislerová, Martin Hofmann, Barbora Seidlová, Stanislav Majer, Jiří Bartoška, Adrian Jastraban MINUTÁŽ 100 min. HODNOTENIE *** a pol DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 30. 7. 2020

Daniel Kováčik, literárny a filmový publicista
foto: BONTONFILM

Čierne zlato, divoký východ a domorodci

Podobne ako pred rokom film Obliehanie mesta Zuzany Piussi a Víta Janečka aj snímka Dominika Jursu Zlatá zem sa venuje téme dobývania nerastného bohatstva ukrytého hlboko v zemi. Tentoraz nejde o ťažbu zlata či bentonitu v turisticky exponovaných Kremnických vrchoch, ale o vôľu americkej spoločnosti Alpine Oil & Gas nájsť a vyťažiť ropu a zemný plyn na severovýchode Slovenska. 

Z Obliehania mesta vieme, že naše zákony o nerastnom bohatstve sú z roku 1988 a že ťažiarske spoločnosti sa usilujú ovplyvniť ich novely tak, aby sa pri rozhodovaní o ťažbe čo najmenej „zaťažovali“ samosprávy. Ťažiari tak prichádzajú na vytypované územia už s množstvom povolení a obyvateľstvo sa snažia obísť, prípadne zastrašiť. Práve miestny odpor obyvateľov proti praktikám spoločnosti Alpine Oil & Gas, ale i firiem, ktoré si najala na spoluprácu, zachytáva Zlatá zem. Vývoj kauzy prieskumných ropných vrtov na východnom Slovensku, kde aktivisti po vyčerpávajúcom, urputnom boji v tomto konkrétnom prípade napokon ťažiarov „vyhnali“, bol v rokoch 2016 až 2018 mediálne dosť dobre pokrytý, dohľadať sa dajú aj blogy aktivistov. Jursa však celý príbeh sumarizuje a zároveň prináša množstvo nových, výsostne filmových okamihov.

Film postavil na paralele s ropným dobývaním amerického kontinentu, pri ktorom ťažiari ignorujú vôľu i práva domorodého obyvateľstva. V záhrade jedného z protagonistov sa zjaví indiánske típí, nad miestom, kde sa pokusne vŕta, zasa pribudne strážca-samorast, ktorý bdie nad krajinou ako totemový kôl, a v závere filmu aktivisti po odchode „ropákov“ vyfajčia pri ohni symbolickú fajku mieru. Dokonca sa v Zlatej zemi objaví aj skutočný severoamerický Indián a preberá s protagonistami postupy ťažiarov, akých bol sám svedkom. Paralelu divokého východu s divokým západom dotvára aj hudba, v ktorej sa využívajú nástroje charakteristické pre štýl country a nenápadne sa v nej varírujú „morriconeovské“ motívy. Jursa však východoslovenskú krajinu filmársky „nekolonizuje“ ani neexotizuje umelými motívmi. Skôr hľadá slovanský náprotivok indiánskych prvkov – či už vo vrkočatom (jánošíkovskom) účese protagonistu, v jeho rezbárskom umení alebo v pohansko-kresťanskom prístupe ku krajine. V kombinácii s pôsobivými zábermi zalesnenej zvlnenej krajiny a polí zjazvených zásahmi ťažiarov je tak výsledok nenásilný a umelecky presvedčivý.

Napriek súladnej forme však film harmonický nie je; naopak, je plný emócií, hnevu a agresie, miestami hraničiacej so šikanou alebo s lynčom. No kým ťažiarska spoločnosť si agresívne maniere „outsourceuje“ – najíma si poľských robotníkov či slovenskú SBS-ku a sama sa usiluje vystupovať odborne i zodpovedne –, aktivisti v sebe nesú celú škálu emócií i kultúrnych nánosov a stereotypov; občas potom nie je ľahké, ba ani možné vnímať ich len pozitívne. A práve v tom vidím komplexnosť Jursovho filmu. Napriek tomu, že sa jednoznačne prikláňa na stranu obyvateľov, svoj film nestavia na téze o dobrých domácich a zlých votrelcoch, ale na zreteľnom zobrazení nevyrovnanosti síl stojacich proti sebe. Ich kontrast presne vystihuje prirovnanie, ktoré vo filme vysloví jeden z protagonistov: ťažiari sú ako veľkí cvičení psi, kým aktivisti sú len zúriví malí psíci na priedomí, ochotní položiť za svoje schodíky život.

V Zlatej zemi vidia protagonisti svoje víťazstvo vzhľadom na platnú legislatívu a mocenskú pasivitu úradov ako lokálne a zrejme aj dočasné. Zúrivé malé boje s nasadením všetkých síl však majú nepochybne zmysel. Je zúfalé, že sa musia diať aj v čase, keď sa Slovensko v rámci tzv. Parížskej dohody zaviazalo, že do roku 2030 zníži uhlíkové emisie v porovnaní s hodnotami z roku 1990 o 40 percent a bude sa usilovať o uhlíkovú neutralitu.

Zlatá zem (Slovensko, 2020) SCENÁR, RÉŽIA Dominik Jursa KAMERA Dominik Jursa, Maxim Kľujev, Michal Furda, Peter Važan, Boris Gomolčák, Martin Tokár, Radka Šišuláková, Jozef Čábo, Pavol Wolf HUDBA Martin Barabáš MINUTÁŽ 64 min. HODNOTENIE ****a pol DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 25. júna 2020

Mária Ferenčuhová
foto: HITCHHIKER Cinema

Posledných pár mesiacov

Slovensko je bezpochyby hokejová krajina, ale počas poslednej dekády bodujú domáci športovci viac vo futbale či v cyklistike. Aj frustrovaní fanúšikovia hľadia viac týmto smerom. I keď to nebolo zámerom režiséra Mareka Vaňousa a jeho dokumentu Hokejový sen, na konci filmu sa divák dopracuje k podobným úvahám nad úpadkom hokeja na Slovensku.

V Hokejovom sne sledujú diváci dva paralelné príbehy. Útočník Ladislav Nagy je tesne pred odchodom do športového dôchodku, zatiaľ čo nádejný center Jonáš Pahuli má iba desať rokov. Drvivá väčšina filmu sa odohráva v Košiciach – v tamojšej ľadovej aréne, u Jonáša doma, v Nagyovom aute a podobne. 

Nejde o profilový životopisný film o Nagyovi, ale v podstate iba o pozorovanie posledných mesiacov jeho hokejovej kariéry v roku 2019: od zranenia cez play off Košíc s Popradom až po hokejové majstrovstvá sveta, ktoré boli vlani práve v Košiciach a Bratislave. Režisér tak, pochopiteľne, dopredu nepoznal dôležité body svojho scenára a musel si počkať na to, ako dopadnú Košice v domácej lige a kam sa slovenská reprezentácia dopracuje na majstrovstvách. 

Výsledok poznáme – ani Košice, ani národný tím nečakal happyend. Napriek tomu je dobre, že dokument nepôsobí ako kritika pomerov v slovenskom hokeji či ako povzdych nad jeho postupným úpadkom. Iba sleduje záver kariéry hviezdy NHL a dodáva nádej v podobe mladých talentov. Takýto prístup môže byť otázny a dá sa uvažovať aj nad tým, či by nemal väčšiu výpovednú hodnotu plnohodnotný materiál o pôsobení Nagya v reprezentácii či NHL. Pri forme, ktorú si Marek Vaňous zvolil, sa však dá povedať, že s látkou urobil, čo sa dalo. Zároveň trochu zamrzí, že z filmu sa nedozvieme v podstate nič o Nagyovom súkromí. 

Hokejový sen (Slovensko, 2020) RÉŽIA Marek Vaňous SCENÁR Dominik Kríž KAMERA Vladimír Breburda, Dušan Jarošík, Pavol Varga STRIH Ivan Romančík ÚČINKUJÚ Ladislav Nagy, Jonáš Pahuli MINUTÁŽ 80 min. HODNOTENIE *** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 9. 7. 2020

Erik Binder, filmový publicista
foto: promovie

Neškodný film pre nenáročných fanúšikov

Dokumentárny film mladého českého režiséra Šimona Šafránka Meky mal byť podľa slov producentov hlbokou osobnou sondou do postojov legendy slovenskej pop-music Miroslava Žbirku. Zároveň mal približovať historický kontext posledného polstoročia populárnej hudby. Tvorcom sa však podarilo predovšetkým „vyladiť“ na bíty Žbirkovej tvorby. Divákom nimi sprostredkovali čosi, čo by sa dalo nazvať energickou kolážou archívnych dokumentov. 

O Žbirkových názoroch a vyznávaných hodnotách sa dozvieme len to, čo už vieme a čo platí prakticky pre všetkých umelcov: žije najmä hudbou, ktorá ho napĺňa a dokáže ju robiť zo všetkého najlepšie... No i ten najzanietenejší umelec musí občas robiť aj iné než len kreatívne rozhodnutia. Tomuto aspektu spevákovho pôsobenia v časoch tvrdej i mäkšej normalizácie, ale i celkovému ekonomicko-ideologickému fungovaniu vtedajšieho šoubiznisu sa tvorcom podarilo vyhnúť veľkým oblúkom. Z tohto hľadiska je jediným produktívnym okamihom scéna, kde Laco Lučenič vysvetľuje svoju frustráciu z toho, ako socialistický hudobný priemysel podceňoval význam hudobnej produkcie a postprodukcie, na ktorej Mekyho hudba istý čas do veľkej miery stála. Bez tejto scény by aj naznačovanie tvorivej rivality hudobníkov vyznelo len ako povrchný vtip. Ale aj temnejšie body v Mekyho osobnom príbehu – smrť brata, nehoda Mariky Gombitovej či rozvod s prvou partnerkou – sú načrtnuté len veľmi povrchne, akoby na Žbirkov život ani nemali dosah. Predstavujú len výkyv nálady, chvíľkovú zmenu energie. 

Šafránek sa nedostal Mekymu pod kožu a nemal veľkú chuť rozoberať zákutia socialistického hudobného priemyslu. Ak sa na jeho energickú montáž hudby a archívnych materiálov, ktoré však nestrihal dôsledne ani historizujúco, nenaladíme, z filmu si odnesieme len minimum.

Meky (Slovensko, Česko, 2020) RÉŽIA Šimon Šafránek SCENÁR Honza Vedral, Š. Šafránek KAMERA Martin Žiaran STRIH Šimon Hájek MINUTÁŽ 80 min. HODNOTENIE ** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 16. 7. 2020

Mária Ferenčuhová
foto: PubRes

Od Sóla k Solé, čas vynorenia života z chaosu

Pozoruhodný dokument a dlhometrážny režijný debut Sólo nedávno zosnulého francúzsko-českého producenta, režiséra a scenáristu Artemia Benkiho prišiel po vlaňajšej premiére v Cannes a po víťazstvách na viacerých festivaloch vrátane Ji.hlavy aj do slovenských kín. Označenie pozoruhodný môže aj tak vyznieť trúfalo, keďže Benkiho estetickým zámerom je na prvý pohľad ukážka destilovaných štyroch rokov všednosti. 

Martin Perino je argentínsky klavírny sólista a virtuóz, ktorý bojuje s vážnymi duševnými chorobami. Jeho portrét Sólo sa na úkor faktických informácií sústreďuje na dlhé detailné obrazy pasívnej postavy, často výrazne utlmenej liekmi. Tento zámer je natoľko dôsledný, že divák sa dozvie iba málo o najväčšom psychiatrickom ústave Latinskej Ameriky El Borda, kde Perina liečia, ale aj o stave spoločnosti, do ktorej sa neskôr vracia. Životopisných dát je minimum. Schizofrénia je len jednou z porúch v zložitej zmesi vážnych diagnóz, charakter Perinovej duševnej choroby a podstatu jeho osobnosti nastoľuje film len v náznakoch a fragmentárne. Informácie o siedmich pokusoch predávkovať sa a o niekoľkomesačnom mentálnom kolapse protagonistu filmom len preblesknú. Sólopreto nemožno označiť ani za vedecký, ani za sociálny a v prísnom zmysle ani za psychologický film. Ale pod povrchom zdanlivej nudy sa skrýva hlbší a azda oveľa dramatickejší koncept. 

Myšlienkový rámec tvorí zložitý pohyb, oscilácia a prepletenie dvoch extrémov – obrazu a hudby. V obrazovej polyfónii lyrického dokumentu prináša režisér oproti klaviristovmu obrazu hudby autorské gesto obraznej výpovede. V tvorbe hlavnej postavy a autora filmu sa kríži hľadanie bezpečného miesta a vhodnej polohy na život človeka sužovaného chorobami. Stále prevláda názor, že o životné miesto a uplatnenie treba bojovať tak, ako treba zápasiť s chorobou. Prekvapivá sila filmu spočíva v nahradení metafory boja metaforou tvorby. Priestor na žitie je záležitosťou opatrného hľadania a neustáleho nachádzania životnej rovnováhy. Jej prípadná strata sa podobá strate balansu povrazolezca. Znamená prepad do priepasti fragmentárneho chaosu. Hľadanie priestoru nie je hľadaním „pevnej pôdy pod nohami“, ale mení sa na čisto temporálnu záležitosť, náležiacu času. Žiť život znamená nastoliť správne tempo a udržať rytmus, niť kontinuity.

Dôležitosť času sa ukazuje nielen v rytmike filmu, zábermi na chôdzu, pravidelným poťahovaním z cigarety alebo samotnou hudbou, ale stáva sa aj dôležitým obsahom prehovorov. Základným prvkom je neurčitosť, až ignorácia merateľného a kalendárneho času. Vo filme sa nespomína dĺžka jeho výroby ani presná dĺžka Perinovej internácie. Najčastejšou odpoveďou na otázku o jeho prepustení je neurčitá príslovka „čoskoro“. Keď sa Perino rozreční o trvaní svojho kolapsu, iba matne háda počet mesiacov. V scéne, v ktorej vo filme dôjde hádam k jedinému telesnému dotyku, zase zaznie: „To prejde, daj tomu čas.“ Časové koordináty sú nejasné alebo chýbajú len zdanlivo, pretože smerujú k preferencii času ako hľadania správneho okamihu – včasnosti. Perino napokon sformuluje svoj postoj veľmi presne: „Hudba leží medzi notami. Medzi c a d je nekonečný čas. Čas môžem ovládať, môžem ho spomaliť a zrýchliť.“ Hrať znamená štruktúrovať nekonečno chaosu pomocou energie, „preto treba byť veľmi opatrný, keď energiu nevieme ovládať“. V základe Perinovej hudobnej náuky nie je ani harmónia, ani melódia, ale rytmika (na záver filmu Perino markíruje hru na klavíri, rytmicky bubnuje po plechu, a keď obraz vystriedajú záverečné titulky, do zvukovej stopy sa pridáva hlasné a pravidelné dýchanie). V čase ovládanom energeticky v mode práve “vtedy” nastávajú aj životné udalosti. Súlad príchodu životných udalostí s temporalitou kontinuity života rozhoduje o tom, že sa udalosť odohrala práve včas.

Psychická choroba tu nie je témou, je len prostriedkom k hlbšiemu obsahu, k analógii života a umeleckého diela. Explicitným nositeľom myšlienky sa stáva hudba, implicitným médiom na jej vyjadrenie zase film. Tak ako sa vyvíja komponovanie Perinovho „opus magnum“ Enfermaria, tak sa vyvíja aj jeho pobyt v ústave, duševná choroba a život. Prienik medzi filmom a hudbou vypĺňa jej obrazné stvárnenie, tanec. 

Perina v jeho reflexii umenia a tvorby sprevádza postava tanečnice. Múza s príznačným menom Solé je kľúčová aj pre režiséra. Uzavretosť sólistu v samote prelomí v umení tvorba a v živote láska. Perino sa vo filme vyznáva, že hra na klavíri je pre neho telesnou potrebou. Rovnako naliehavou potrebou v živote človeka je túžba milovať. Pokiaľ je intenzita túžby neopätovaná a príliš silná (karhajúca matka a profesorka klavíra), tak milujúci génius prestane ovládať svoju energiu, temporalita života sa rozkladá a nastáva kolaps až smrť. 

Sólo (Česko, Francúzsko, 2019) RÉŽIA, SCENÁR Artemio Benki KAMERA Diego Mendizábal HUDBA Martín Perino MINUTÁŽ 84 min. HODNOTENIE **** a pol DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 11. 6. 2020

Juraj Oniščenko, estetik filmu
foto: Filmtopia

Načo sú nám chaty?

Vybrať sa s partiou na odľahlú chatu neveští nič dobré. Poznáme to. Príde noc a začnú sa diať čudné veci: zmizne frajerka, najlepšiemu kamošovi prepne, pribúdajú mŕtvoly. Prebudia sa temné sily, vyhladnutí zombíci (Mŕtvy sneh, 2009) či záhadné bytosti s nejasnými úmyslami (Vlčí bouda, 1986). Izolovaná chata uprostred hôr je ideálnym prostredím na vybičovanie emócií, na gradovanie iracionálnych reakcií a patologických javov, napätia a hrôzy. Prežije aspoň jeden a nemusí to byť práve ten, komu sme držali palce. Aj bezstarostná stanovačka na ostrove sa môže zvrtnúť do masakry a zúfalého zápasu o prežitie (Utoya, 22. júla, 2018). O to horšie, ak ide o rekonštrukciu skutočných udalostí. To však nie je prípad nového fínskeho filmu Víkend na chate. Žiadna mŕtvola, žiadna tragédia. 

Film sa začína ako banálne stretnutie po rokoch a pokračuje ako sitkomová konverzačka. Nič extra sa neudeje, pomedzi kuchynské činnosti a explózie prípitkov plynú osobné prekáračky, odkrývajú sa nezhody a vyletí jedna päsť. Poučený divák sa začne mrviť a hľadať zmysel. Ide o post- alebo antibergmanovskú štúdiu stroskotaných vzťahov? Na to sú však dialógy plytké, bez akejkoľvek hĺbky a okrem toho postava švédskeho hosťa slúži skôr na pripomenutie historicky komplikovaných švédsko-fínskych vzťahov než ako žmurknutie na diváka. Ide o severskú verziu allenovských partnerských a mileneckých rošád? Sex noci svätojánskej (1982) má k Víkendu na chate najbližšie: tri páry strávia spoločný víkend na letnom sídle, dve postavy si po náhlom stretnutí po rokoch vyjavia city a zistia, že sa ich životy mohli odvíjať celkom inak, keby sa pred rokmi dali dokopy. Ľúbostné zápletky by sedeli, aj obdobie letného slnovratu a narodeninové retrokostýmovanie, konverzačnej duchaplnosti a humoru je pomenej, lenže to najdôležitejšie, kúzlo, sa nekoná. Fínska letná noc je biela, bez svetielkujúcich dušičiek, plná neromantických komárov a za horizontom hrajúcim všetkými farbami sú možno plamene vybuchujúcej elektrárne. Chvíľkový náznak možnej ekokatastrofy a mŕtva ryba vo vode sú len macguffiny – falošné stopy pre diváka. Žiadna červená planéta sa neblíži (Melancholia, 2011), hoci aj u Triera zaznelo, že všetko mohlo byť inak.

Stretávka troch nádejných párov a dvoch navonok spokojných singlíkov vyznieva čoraz viac ako nezmyselný nápad, úvodné prekvapenie vyvolá zlosť namiesto radosti, spoločenské pozérstvo vystriedajú lamentácie nad premárnenými životmi a vzťahmi, ktoré sa minuli účinkom. Všetko zle. Pocit zbytočnosti, vrátane sedenia v kine a dýchania cez rúško. Existenciálna ničotnosť (pri veľkej dávke fantázie) pripomína atmosféru „stojatej vody“ s prototypom „zbytočného človeka“ v ruskej literatúre 19. storočia. Šľachtické hniezdo, Ujo Váňa,Platonov, Oblomov sa stali inšpiráciou pre jedinečné filmové adaptácie v réžii Andreja Končalovského a jeho brata Nikitu Michalkova. Na tak trochu spustnutých letných vidieckych dačiach zabíja znudená spoločnosť čas prázdnym rozjímaním a nekonečnými debatami, chvíľkové nadšenie prechádza do apatie a ľúbostné vzplanutie sa končí sebaľútosťou.

Predstaviť si Čechova či Turgeneva vo fínčine je komické, ale nie nemožné. Problém je však inde. Naše povedomie o fínskom filme naráža na kultúrne stereotypy. Zo severských kinematografií poznáme fínsku asi najmenej, keďže roky ju v našich končinách zastupujú iba klubové filmy Akiho Kaurismäkiho – s postavami málovravných lúzrov a smoliarov, ktorých život plynie v nezáživnej všednosti alebo ktorí práve prišli o prácu. Stoja v kontraste k inému obrazu, ktorý je u nás hlboko zakorenený: obrazu drsných statných chlapov z hokejového „Suomi“. Ani výrečné blonďavé tridsiatničky, ktoré sa dokážu odviazať aj pritúliť, nemajú nič spoločné s predstavou bezdotykovej chladnej severskej krásky ani s mierne pribrzdenými postavami v podaní Kati Outinen.

Víkend na chate je taký prostý, až nás zvádza hľadať nadstavbu. Posledný pokus: čo ak ide o hru na manipuláciu, ktorá je testom aj pre diváka? Či sa chytí do pasce vyumelkovaného sveta s predstieranými emóciami, vybuchujúcim šampanským a girlandami? Hneď úvodná babská jazda autom s obrovským klobúkom proti slnku a s nohami vyloženými na palubnej doske je podozrivá: evokuje skôr jazdu v smere Miami na partičku Priateľov po ix rokoch než na fínsky vidiek. Uveríme tomuto amerikanizovanému obrazu fínskej spoločnosti? Alebo ide o fínsku evitovku?

Po covidovej stojatej vode môže byť pre niekoho Víkend na chate intelektuálne podvyživený, niekomu však môže poslúžiť ako nenáročný návrat do spoločnosti. Tak čo, spolužiaci zo strednej, dáme najbližšiu stretávku opäť na chate? Na zdravie – skål! 

Víkend na chate (Seurapeli, Fínsko, 2019) RÉŽIA, SCENÁR Jenni Toivoniemi KAMERA Jarmo Kiuru STRIH Samu Heikkilä HRAJÚ Emmi Parviainen, Eero Milonoff, Christian Hillborg, Laura Birn, Iida-Maria Heinonen, Paula Vesala, Paavo Kinnunen, Samuli Niittymäki MINUTÁŽ 118 min. HODNOTENIE ** PREMIÉRA (SK) 9. 7. 2020 (film na Slovensku uvádza Kino Lumière)

Eva Filová, filmová historička
foto: Pilot Film