Eva Borušovičová

režisérka

Spomínam si na úžas, ktorý sa ma zmocnil, keď som prvýkrát videla Personu, na to, ako som opakovane pozerala Darjeeling s ručením obmedzeným, Intimní osvětlení, Piano aj Katzelmachera a videla v nich stále nové významy, ako som sa hádala, že najlepší film je Konformista. Ale najzásadnejší film, film, ktorý ma omráčil, pretože mi ukázal dovtedy nepredstaviteľný svet, film, ktorý ma nasmeroval a naučil, že pre každého je hranica uveriteľného inde – ten sa volá Moskva – Kassiopeia.

Nepoznáte? Nečudujem sa. Vlastne celý život hľadám niekoho, kto je takisto fanúšikom tohto diela, a stále nič. Toto podivné sci-fi z roku 1973 som videla prvýkrát koncom 70. rokov v kine Odboj, kam nás brávali zo školskej družiny na detské predstavenia. Potom som naň šla ešte niekoľkokrát sama, mala som osem, v chlebníku vodu, rumbu a lístky na autobus. Lebo ten film mi pripadal úžasný. 

Tak v prvom rade tam leteli v rakete do kozmu deti. Ruskí vedci vypočítali, že dospelým by ich život na cestu nemusel stačiť, a tak poslali do vesmíru pionierov. Nejakými etickými problémami sa nikto nezaoberal, ani tvorcovia, ani diváci. My sme videli svojich rovesníkov, ako v skafandroch sadajú do rakety a idú pozrieť najbližšiu hviezdu. Deti pilotovali, riešili vzťahy, zakúsili problémy aj bezváhový stav. Fascinovalo ma to. Začala som čítať sci-fi aj knihy o vesmíre, dokonca som sa prebojovala na besedu s Vladimírom Remekom. To bolo, mimochodom, dosť veľké sklamanie. Potil sa, koktal a mal plešinu.

Prešli desaťročia. Bola som filmárka, a hoci poučená sklamaniami z opätovných pozretí detských ikon – napríklad rumunského muzikálu o Veronike, pri ktorom som ako dospelá mala chuť skočiť z okna a nie si vyspevovať „Veroniko, milé dítě“ –, aj tak som v istej chvíli zatúžila film Moskva – Kassiopeia vidieť znovu. Trvalo celé mesiace, kým som ho zohnala. Našiel ho kamarát v New Yorku v ruskej štvrti a na VHS kazete mi ho doniesol ako vzácnu trofej. 

Urobila som slávnostnú projekciu. Zavolala som fajnšmekrov a pripravila občerstvenie v tubách. Hovorí sa, že stará láska nehrdzavie, ale nesmie mať dvadsaťminútové intro. Niekedy po prvej hodine niekto zbehol kúpiť vodku, nech sme v téme a ľahšie to zvládame. Počas druhej hodiny a druhej fľaše to začalo naberať spád a vtedy sa to aj skončilo. Vysvitlo, že príbeh pokračuje v druhom filme s názvom Zajatci vesmíru. Trvalo len rok, kým ho kamarát zohnal v New Yorku. Jasné, že sme príbeh dopozerali. Jasné, že to bolo utrpenie. A aj tak som bola dojatá. Pretože napriek tomu, že film je konzerva, ktorá sa rokmi nemení, predsa každá projekcia vytvára v istom čase a priestore iný príbeh a občas je aj nositeľom zázraku. Občas totiž nejakému dieťaťu v kine umožní snívať, ukáže mu cestu z vlastného života do sveta, kde neexistujú obmedzenia, a dá mu motiváciu vyskúšať niečo, čo nikomu okolo nenapadlo. Nebyť toho filmu, dnes nepíšem tieto riadky. Možno by to nebola škoda, ale mne sa zdá, že by som inak ťažko mohla byť šťastnejšia.