Ako sa povzbudzujú a krotia detskí herci

Počas leta čaká detských divákov v kinách mimoriadne bohatá nádielka. Jej súčasťou je aj nový slovenský film Letní rebeli režisérky Martiny Sakovej. Dvanásťročný Jonáš v ňom zažíva prázdninové dobrodružstvá u starého otca. Detskí hrdinovia ako on sa však v súčasných slovenských filmoch pre kiná vyskytujú skôr sporadicky. 

V minulosti na Slovensku vzniklo množstvo stredometrážnych i celovečerných filmov pre deti a mládež určených pre kiná a detské postavy sa objavili aj vo viacerých filmoch pre dospelých. Od sedemdesiatych rokov minulého storočia výdatne využívala detských hercov najmä televízia. Pre deti a mládež vyrobila desiatky televíznych filmov a seriálov s malými protagonistami v hlavných úlohách. Množstvo seriálov s detskými hviezdičkami a zacielených na celú rodinu vzniká aj dnes. Rodia sa už v celkom iných podmienkach a produkujú ich najmä komerčné televízie. 

Nádejní detskí herci sa hľadali a stále hľadajú prostredníctvom konkurzov a od 90. rokov aj cez kastingové agentúry. Dodnes ich vychovávajú aj záujmové dramatické krúžky umeleckých škôl alebo detské divadlá, napríklad Ludus či Biele divadlo. Ako však s detskými hercami pracujú filmoví režiséri a režisérky – najmä ak majú skúsenosti primárne s réžiou dospelých?

Kreatívna réžia najmenších

Práca s deťmi sa, samozrejme, veľmi líši v závislosti od vekovej kategórie. Skúsenosti s najmenšími hercami má napríklad režisér Juraj Lihosit. Okrem iného nakrútil slávne Bambuľkine dobrodružstvá. Predstaviteľku Bambuľky Moniku Haasovú objavil na konkurze v roku 1980 ako trojročnú. „Existujú dva základné postupy pri výbere hercov do detských postáv,“ hovorí pre Film.sk. „Po prvé, režisér vyberá detského herca na základe jeho predchádzajúcich výkonov v iných filmoch. Taký výber je jednoduchší, pretože režisér vidí, čo dieťa dokáže a nemusí si to len predstavovať. Väčšinou sa však na stvárnenie postáv vyberajú deti, ktoré s hraním pred kamerou nemajú skúsenosti. Tu treba odhadnúť, čoho je dieťa schopné, a potom mu prispôsobovať jednotlivé situácie,“ vysvetľuje. Pri práci s najmenšími deťmi, ktoré ešte nevedia čítať, je dôležitá aj spolupráca rodičov. „Napríklad matka Moniky Haasovej učila svoju dcérku všetky repliky, ktoré boli na príslušný deň naplánované. A nielen repliky, aj pesničky. Tie nespievala Monika sama – vynikajúco ich naspievala Alenka Antalová, ktorá mala vtedy asi 11 rokov. Pesničky sa nahrali, Monika sa ich doma učila a potom ich na playback spievala na kameru. Dodnes nechápem, ako to to 4- až 6-ročné dieťa dokázalo.“

Samotné repliky pri nakrúcaní až taký problém nepredstavujú, pretože vďaka záberovaniu sú zvyčajne krátke. „Pre dieťa je najťažšie prirodzene sa zasmiať alebo plakať,“ hovorí Lihosit. „Vo filme Vlakári sme mali postavu 5-ročného chlapčeka, ktorý mal v istej situácii plakať. Skúšali sme to všelijako, až sme poprosili o radu jeho starého otca, ktorý ho na nakrúcaní sprevádzal. Povedal: ,Dajte mu päť korún a potom mu ich zoberte.ʻ Aj sme to urobili, chlapček sa srdcervúco rozplakal a pritom hovoril repliky, ktoré mal naučené.“

Temporytmus a motivácia detských hercov

Filmové nakrúcanie s deťmi má viacero špecifík a vyžaduje si pomalšie tempo aj rytmus prispôsobovaný dieťaťu. Pri socialistickej výrobe sa tento faktor do istej miery zohľadňoval, no súčasná časovo často napätá produkcia sa s denným režimom detí nie vždy zlučuje. Predstaviteľku večerníčkovej Bambuľky vyzdvihoval z domu a vozieval na nakrúcanie televízny šofér, poobede spávala v dekorácii. Dnešné deti – najmä v prípade filmového nakrúcania, zhusteného do pár desiatok natáčacích dní – zvyčajne sprevádzajú rodičia. Kým Juraj Lihosit spomína, že menšie deti nebolo pri nakrúcaní treba veľmi motivovať, lebo mali prirodzenú túžbu vyhovieť dospelým, režisérka Iveta Grófová si na nakrúcanie filmu Piata loď (2017), kde hlavné postavy stvárnili vtedy desaťročná Vanessa Szamuhelová a deväťročný Matúš Bačišin, spomína trochu inak. „Aby deti nakrúcanie zvládali, bolo dôležité ich neustále motivovať. Režijné vedenie detí bolo niekedy až urputne skoncentrované na krátke a presne vymyslené pasáže, aby som čas, keď ich bavilo spolupracovať, nepremrhala na menej podstatné zábery. To, čo vo filme pôsobí autenticky, museli deti často naozaj tvrdo ,odmakať‘ – a možno aj viac, ako by to strpel skúsený dospelý herec.“

Naladiť sa na postavy a situácie

Iveta Grófová nadobudla filmárske skúsenosti v dokumentárnom filme a pri nakrúcaní svojho debutu Až do mesta Aš(2012), kde pracovala prevažne s nehercami, ich aj bohato využívala. „Mojím hlavným cieľom vtedy bolo, aby zabudli, že ich nakrúcame, a boli čo najviac autentickí. Scény som preto mala vyšpekulované tak, aby v nich mohli reagovať prirodzene. Rada som sa dávala vývojom situácie pred kamerou prekvapovať podobne ako pri dokumentárnom filme.“ Lenže pri Piatej lodi nebolo vždy možné používať dokumentaristickú metódu: Piata loď je adaptáciou rovnomenného románu, scenár bol konkrétnejší, museli sme dôsledne dbať napríklad na psychologický vývoj hlavnej postavy, na niektoré dialógy. Potrebovala som, aby deti naozaj hrali a nielen boli pred kamerou.“ Preto sa Grófová usilovala navodzovať analogické situácie, čo je prístup vhodný predovšetkým pri nakrúcaní filmov určených primárne pre dospelé publikum. „Keď napríklad desaťročná Vanesska hrala hlboký smútok, myslela na pohreb svojej babky,“ vysvetľuje Grófová. „Deti nepotrebovali úplne rozumieť scénam, v ktorých hrajú, stačilo, ak dobre rozumeli emóciám, ktoré majú prejaviť.

Juraj Lehotský má rovnako ako Iveta Grófová dokumentaristické skúsenosti. Aj on pri vedení dvanásťročnej Bibiany Novákovej, predstaviteľky hlavnej postavy filmu Nina (2017), situácie pre lepšiu zrozumiteľnosť navodzoval: „Snažili sme sa vytvoriť prostredie aj obsadenie, v ktorom by sa Bibiana ako neherečka pohybovala maximálne prirodzene. Všetci herci aj neherci mali osobité ľudské kvality, ktoré ich charakterizovali. Pomáhali tak vytvárať situácie, v ktorých detská predstaviteľka dokázala žiť, hýbať sa, ktorým rozumela. Keď je dieťa v niečom osobité, keď má zaujímavý charakter, spôsob života, prechádza to aj do herectva, do bytia pred kamerou a to je to najcennejšie,“ hovorí Lehotský. Bibianu Novákovú režisér vnímal ako mimoriadne zrelú, vnímavú a chápavú. Zároveň však hlavnú postavu filmu scenáristicky a dramaturgicky významne tvaroval: „Film mal byť pôvodne o chlapcovi a mal sa volať Erik. Po nápade Mareka Leščáka zmeniť chlapca na dievča som si uvedomil, že dievča s chlapčenským charakterom a záľubami je ešte zaujímavejšie. Príbeh sa mi zrazu zdal citlivejší a postava zraniteľnejšia.“

Spolupráca veľkých a malých

Kým v Piatej lodi Vanessa s Matúšom v mnohých scénach hrali sami (v minimalisticky „hereckej“ spoločnosti dvoch dojčiat), otca filmovej Niny stvárnil skúsený herec Robert Roth. Interakcia medzi dospelými profesionálmi a deťmi býva často produktívna. Deti k svojim hereckým partnerom zvyčajne priľnú tak ako kedysi Monika Haasová k filmovému dedovi Jozefovi Júliusovi Pántikovi. Pevné puto vzniklo aj medzi Rothom a Bibianou Novákovou: „Často sa smiali, čosi si šepkali, robili si zo mňa milé ironické žartíky,“ hovorí Juraj Lehotský. „Díval som sa na nich ako na pobláznenú dvojku. Obaja mali akýsi pankáčsky, neriadený charakter. Napriek tomu boli obaja disciplinovaní herci. Keď som sa rozhodoval medzi dvoma hercami do roly otca, k definitívnemu rozhodnutiu mi napomohla aj otázka, ktorého z hercov by chcela za otca Bibiana. Neskôr som si všimol, že Roba a ju čosi spája, niečo, čo bolo pre okolie skryté a rozumeli tomu iba oni.“

Filmom pre detské a mládežnícke publikum tento rok debutuje aj slovenská režisérka pôsobiaca v Nemecku Martina Saková. V jej Letných rebeloch hrá hlavnú postavu Jonáša dvanásťročný Eliáš Vyskočil po boku skúseného českého herca Pavla Nového v úlohe jeho dedka. Saková investovala do hereckej prípravy pomerne veľa času: Pár dní sme strávili na chalupe u Vyskočilovcov pri Prahe, kde sme si s Eliášom a Pavlom prechádzali scenár a postavy. Vo voľných chvíľach mi Eliáš ukazoval svoje obľúbené miesta v okolí, rozprávali sme sa o všeličom možnom. Večer pri ohni sa zase otvoril Pavel so svojimi úžasnými historkami zo života, na ktorých sme sa všetci dobre nasmiali. Toto osobné niekoľkodňové stretnutie, kde sme sa spoznali, sa nám počas nakrúcania v dobrom vrátilo. Na pľaci sme všetci vedeli, o čom tá-ktorá scéna je, už sa riešilo len záberovanie a doťahovanie hereckých detailov. O to viac času som mala na vizuálnu stránku s kameramankou Jieun Yi.“

Martina Saková však hovorí aj o psychohygiene a potrebe oddychu na pľaci. Relaxovať v chaose a strese nakrúcania totiž vôbec nie je ľahké. V tomto je najväčší profík Pavel Nový. Dokáže hocikde kompletne vypnúť, dobiť si baterky a o 30 minút byť opäť vo forme. Počas nakrúcania v Nemecku oslávil sedemdesiate narodeniny. Pre detských hercov je zase dôležité, aby mali počas nakrúcania okolo seba viacero osôb, ktorým môžu dôverovať, keď sú pod tlakom. Rodičov sme posielali z pľacu preč, keďže sme potrebovali, aby boli Eliáš aj Liana sami sebou. Aj preto som veľmi vďačná pomocnému režisérovi Romanovi Janečkovi a detskému koučovi Milanovi Chalmovskému.“ Mimochodom, Milan Chalmovský mal detských hercov na starosti už pri nakrúcaní Piatej lode Ivety Grófovej.

Európsky film a dabing

Sakovej film Letní rebeli je európskou koprodukciou a jeho nakrúcanie bolo špecifické aj tým, že štáb bol viacjazyčný, česko-slovensko-nemecký. Kamerová „sekcia“ komunikovala výhradne v nemčine, osvetľovači však boli prevažne Slováci. „Jonášovu mamu hrá nemecká herečka Kaya Möller, Pavel Nový a Eliáš Vyskočil sú Česi a ostatní herci a herečky sú zo Slovenska,“ spresňuje Martina Saková. „Hlavnú dievčenskú postavu hrá Liana Pavlíková, jej mamu Szidi Tobias, objaví sa tam aj Janka Oľhová, Mišo Kubovčík a ďalší. Každý hral vo svojom jazyku okrem Eliáša, ktorý sa v niekoľkých scénach rozprával so svojou filmovou mamou po nemecky. Snažili sme sa obsadiť hercov podľa toho, koľko spolu hrajú, aby boli jazykové bariéry čo najmenšie. Pre mňa to znamenalo, že som sa musela prispôsobiť. Najhoršie bolo, že moja čeština je dosť veľká katastrofa, takže si to najviac odskákal Eliáš. On s Lianou však nemal problémy – išlo sa podľa scenára, ktorý bol v troch jazykoch. A ako decká si navzájom hravo porozumeli.“

Medzinárodná verzia filmu cestuje po festivaloch a zachytáva tieto jazykové špecifiká. No okrem toho potrebovali Letní rebeli aj verzie pre jednotlivé krajiny. Pri filmoch, v ktorých deti nielen hrajú, ale sú aj ich cieľovou diváckou skupinou, je práve postsynchrón síce málo viditeľnou, no pre autenticitu výsledku mimoriadne dôležitou časťou postprodukcie. „Mali sme niekoľko kôl kastingu na postsynchróny, aby sme vybrali detských hercov, ktorí sa dokážu vcítiť do postavy, akoby ju hrali na pľaci,“ hovorí Martina Saková. „Na Slovensku sme mali šťastie na Andyho Kummera a v Nemecku sme našli Heinrika Brudereka. Z nich sa v priebehu postsynchrónov stali naozajstní profesionáli a doťahovať sa na nich museli práve dospelí dabingoví herci.“

Dejiny slovenského detského herectva sa v podstate začínajú dabingom – kým na Slovensku nevznikala pôvodná filmová tvorba pre deti, importovali sa sem zahraničné detské filmy, ktoré bolo potrebné dabovať. Absolventi réžie však obyčajne nemajú s týmto druhom práce prakticky žiadne skúsenosti. Nemala ich ani Saková. „Dabingoví režiséri sú zvyknutí pod tlakom trhu v čo najkratšom čase odovzdať film. Lenže pri tejto práci som ich musela presviedčať, že je to niečo iné a kombináciu kontaktných a postsynchrónnych nahrávok nesmie byť počuť,“ hovorí o svojej skúsenosti režisérkaAj tu platí, že presvedčivosť a prirodzenosť sú alfou a omegou filmového výkonu. Nie vždy si diváci uvedomia, že sa za ňou často skrýva mimoriadne tvrdá práca nielen detských hercov a ich dospelých hereckých partnerov, ale aj – či najmä – dôvtip, sústredenosť a trpezlivosť režisérov.

Mária Ferenčuhová
foto: Silverart, Halupa film, Punkchart films

Pritiahnuť deti chcú Trollovia, Chrumkáči aj Lassie

Jedným z dôsledkov koronakrízy a posúvania premiér je, že od začiatku leta prišlo do slovenských kín nadštandardné množstvo nových detských a rodinných filmov. Bohatý premiérový program zacielený na deti a ich rodičov ponúknu kiná aj v najbližších týždňoch. 

Tradične ide predovšetkým o americké filmy, pri ktorých sa využíva počítačová animácia. Snímka Trollovia: Svetové turné prichádza do kín začiatkom augusta v 2D aj 3D formáte a jej zápletka stojí na metafore pop-music. Upozorňuje na hrozbu totality v podobe agresívnych prívržencov jediného „nadradeného“ hudobného štýlu a na dôležitosť kultúrnej rôznorodosti. Digitálna animácia sa využíva aj pri dánskom filme Minna a továreň na sny, ktorý je v kinách už od polovice júla. Tematicky nadväzuje napríklad na staršiu snímku zo štúdia Pixar V hlave a okrem „anatómie snívania“ a malých veľkých rodinných drám prináša aj cinefilskú líniu, kde sa zákulisie ľudských snov nápadne ponáša na hollywoodske štúdio. 

Cez prázdniny prichádzajú do kín aj snímky nadväzujúce na obľúbené kreslené seriály, ako je Scoob!, prvé celovečerné animované dobrodružstvo Scooby-dooa, a príbehy o iných „exotoch“, či už nemecký Hurá do džungle, v ktorom je hlavnou postavou malý mimozemšťan, alebo rusko-americké Veľké dobrodružstvo malej pandy. V ňom nemotorný bocian omylom doručí pandie mláďa medveďovi hnedému, ktorý sa s celou suitou vyberie cez hranice a iné prekážky vrátiť malú pandu rodičom v Číne. V auguste príde do kín aj starší americko-čínsko-španielsky animovaný film Chrumkáči, ktorý zastrešila spoločnosť Netflix. Jeho hrdinami sú členovia zľahka strelenej rodiny, ktorí vďaka kúzelným keksíkom oživia tradíciu rodinného cirkusu tak, ako sa to dnes žiada – so zvieratkami a zároveň bez nich.

Okrem animovaných ponúkajú prázdninové kiná aj hrané a kombinované filmy, zväčša pre deti staršieho školského veku. Ešte v júni mal premiéru francúzsky film Zabudnutý princ. Režisér Michel Hazanavicius (The Artist) v ňom zachytáva skutočný aj snový svet černošského dievčatka, ktoré vyrastá s otcom. Ten predstavuje v dcérinom fantazijnom svete mocného princa, no len do chvíle, kým ho nenahradí istý blonďavý tínedžer... V polovici augusta mala prísť do kín aj dobrodružná hraná disneyovka Mulan. Legendu o odvážnej čínskej bojovníčke, ktorá nastúpi do armády namiesto svojho starého otca, lebo ten nemá mužských potomkov, sfilmovali už viackrát. V spoločnosti Walt Disney Pictures vznikla aj kreslená verzia z roku 1998 a s režisérkou Niki Caro uchopili Mulan tentoraz v prvom rade spektakulárne. Premiéra sa od marca niekoľkokrát posunula. Najnovšie bude začiatkom septembra, nie v kinách, ale rovno na streamovacej platforme Disney+. V teritóriách ako je Slovensko, kde služba ešte nie je prístupná, by snímka mala prísť aj do kín, kam pôvodne mierila v 2D aj 3D formáte. Výpravný s množstvom vizuálnych efektov bude aj Pinocchio talianskeho herca a režiséra Roberta Benigniho, ktorý príde do kín 3. septembra.

Z európskych filmov pre mladých a detských divákov spomeňme novú verziu detskej dobrodružnej klasiky Lassie sa vracia v nemeckej produkcii a s inovovanou zápletkou. Pes a dieťa sú hrdinami aj v ďalšom nemeckom filme, animovanej snímke Fanny a pes. Premieta ju bratislavské Kino Lumière a divákov vráti do čias tesne pred pádom železnej opony. Vďaka svojej jednoduchej, čistej „retroforme“ predstavuje Fanny a pes v súčasnej ponuke animovaných filmov stíšenie aj osvieženie. A v polovici augusta príde do kín hraný debut slovenskej režisérky Martiny Sakovej Letní rebeli. Podrobnejšie o ňom píšeme na predchádzajúcich stranách aj v rubrike Novinky.

mf
foto: Bontonfilm

Otvorené a zavreté svety detského filmu

Pri zmienke o detských hercoch v slovenskej kinematografii väčšine divákov asi najskôr napadnú slávne filmy Pieseň o sivom holubovi (r. S. Barabáš, 1961) a Keby som mal pušku (r. Š. Uher, 1971). Detskí herci však vstúpili do slovenskej kinematografie ešte skôr. 

Od druhej polovice 50. rokov vznikali slovenské verzie zahraničných hraných či animovaných filmov pre deti a mládež. V dabingu sa tak pod vedením režiséra Svätopluka Šablatúru sústredili prví detskí herci, ako Eva Kočišová, Štefan Zora či Ivan Kauzlarič, ktorý sa neskôr objavil aj v pôvodných filmoch pre deti a mládež. 

Filmová tvorba pre deti spočiatku nebola centralizovaná. Prvé krátke a stredometrážne filmy pre deti vznikali buď v Štúdiu dokumentárnych filmov, alebo v Štúdiu populárno-náučných filmov a medzi ich režisérmi sa najčastejšie objavovali mená ako Vladislav Pavlovič či Dimitrij Plichta. 

Spájaním kratších filmov do pásiem vznikli niektoré z prvých celovečerných snímok pre deti a mládež – napríklad film Trinásťroční (1960), zložený zo stredometrážnych filmov Andreja Lettricha Strieborný favorit a Malá manekýnka, alebo Našiel som si kamaráta (1960), tvorený krátkymi filmami Ondrej (r. Vladislav Pavlovič, 1960) a Ivan (r. Dimitrij Plichta, 1960). V tom čase už tvorbu pre malých a mladých divákov zastrešovalo Štúdio hraných filmov. Vznikol tu aj celovečerný film pre mládež My z deviatej A (1961), ktorý podľa predlohy Márie Ďuríčkovej nakrútil Štefan Uher. Práve on, v čase, keď mal sám malé a neskôr odrastajúce deti, prispel do dejín slovenskej kinematografie pozoruhodnými filmami s detskými a mládežníckymi hrdinami ako hlavnými postavami.

V roku 1963 vznikla samostatná III. tvorivá skupina zameraná na tvorbu pre deti a mládež. Začala pracovať pod vedením Jána Beera, dramaturgmi boli Peter Ševčovič a Svätopluk Šablatúra. Podpísala sa pod množstvo kratších i celovečerných filmov rôznej kvality, z tých vydarenejších spomeňme napríklad Senzi mamu (1964, r. V. Pavlovič) alebo koprodukčný Siedmy kontinent (1966) Dušana Vukotića. Medzinárodne najúspešnejším filmom skupiny „deckárov“ sa stal Adamko (1967). Získal cenu na festivale v Benátkach a jeho režisér Ivan Húšťava viedol skupinu od konca 70. rokov. 

Slovenský detský film však nevládal konkurovať dynamickej a rozvinutej českej produkcii. Až v 80. rokoch, počas ktorých III. skupina vyprodukovala desiatku filmov, sa opäť objavili esteticky aj tematicky hodnotnejšie diela, ako napríklad Čarbanice (1982) Evy Štefankovičovej. Václav Macek a Jelena Paštéková v Dejinách slovenskej kinematografie charakterizujú produkciu tejto tvorivej skupiny ako do seba uzavretý svet, kde bolo hlavným účelom vyrábať filmy pre konkrétnu cieľovú skupinu. Podobne ako na detskú literatúru aj na film pre deti sa často uplatňovali inak nastavené kritériá kvality a filmy pre deti a mládež s detskými hercami v hlavných úlohách často nemali ani zďaleka také dôsledné dramaturgické vedenie ako filmy pre dospelých, ba ani ako filmové rozprávky. Len zriedka tak u „deckárov“ vznikli umelecky naliehavé diela, hoci práve tu mali režiséri najväčší priestor testovať si režijné metódy na malých a často aj tvárnych hercoch. 

V 90. rokoch sa tvorba pre deti a mládež ešte viac uzavrela do seba, keď sa prakticky celkom obmedzila na televíznu produkciu. No detskí herci sa objavili aj vo filmoch Martina Šulíka Všetko čo mám rád či Orbis Pictus, hoci ide o filmy pre dospelých. Až s renesanciou slovenského audiovizuálneho prostredia po roku 2010 sa tvorba pre deti a mládež opäť vracia do kín, tentoraz v širších, európskych podmienkach, ako to ilustrujú aj dva najnovšie príspevky, Môj dedo spadol z Marsu (2019) a Letní rebeli (2020), ktoré opäť objavujú hodnoty kvalitných postsynchrónov a dabingu.

mf
foto: Adamko (1967) / archív SFÚ