Salto pre Ukrajinu

Celovečerný debut Elieho Grappa Oľga prišiel do našich kín krátko po invázii ruských vojsk na Ukrajinu. Vďaka promptnej zmene programu – s cieľom podporiť Ukrajinu – otvoril v marci ôsmy ročník prehliadky francúzskeho filmu Crème de la Crème.

Oľga je zovretá, intenzívna dráma o dospievaní a identite, ale aj o exile a hľadaní vlastného miesta vo svete. Vtesnané do týchto slov to znie takmer banálne. No Eliemu Grappovi, francúzskemu režisérovi a hudobníkovi, pôsobiacemu vo Švajčiarsku, sa podarilo prepojiť vnútorné prežívanie hrdinky, pätnásťročnej ukrajinskej gymnastky Oľgy, ktorá sa prepracuje do švajčiarskej reprezentácie, so spoločensko-politickým vývojom na Ukrajine v rokoch 2013 až 2014.

Krátko pred Majdanom sa Oľga chystá vycestovať do Švajčiarska, kde sa má kvalifikovať na majstrovstvá Európy v gymnastike, aby neskôr mohla súťažiť na olympijských hrách. Jej otec bol Švajčiar, no ona žila od narodenia v Kyjeve. Na Ukrajinu je naviazaná najmä jej mama, investigatívna novinárka Irina, ktorá sa venuje korupčným kauzám Janukovyčovho režimu. Čelí vyhrážkam a útokom, ktoré ohrozujú aj Oľgu. Oľga sa do Švajčiarska teší – no najradšej by tam išla s mamou, hoci ňou lomcuje puberta a voči maminým postojom sa vie ostro vyhraniť. V skutočnosti ju zraňuje, že mama akoby stavala svoje novinárske poslanie nad ňu a jej športovú kariéru.

Dynamický úvod filmu divákov prudko vrhne do deja: Oľga sa po tréningu lúči s kamarátkou Sašou, nasleduje útok na auto Oľginej matky a krátko nato Oľga prichádza do Švajčiarska. Niet času na premýšľanie, divákom neostáva iné, len sa pevne držať hlavnej postavy. Film totiž rozpráva najmä cez ňu a jej vnímanie, no čiastočne aj cez autentické zábery z kyjevských protestov nakrútené na mobil, ktoré v rokoch 2013 a 2014 zaplavili internet a umožnili sledovať udalosti na Majdane prakticky v priamom prenose.

Vo Švajčiarsku sa Oľga konfrontuje s celkom novým svetom a s novým tímom. Švajčiarsky systém integrácie je prepracovaný: priestranná izba na bývanie, dokonale vybavené športovisko, škola, chápavý tréner aj jazyková podpora. Oľga dokonca strávi so svojou švajčiarskou rodinou zdanlivo ideálne Vianoce. Nemá však vytvorené priateľské väzby, zápasí aj so svojou obmedzenou francúzštinou a predovšetkým s osamelosťou. Navyše stále – aj v dôsledku vlastnej zaťatosti – naráža na neviditeľné bariéry: na počiatočnú nevraživosť švajčiarskych gymnastiek, na iný systém tréningov i na nepochopenie Majdanu Švajčiarmi. Ako gymnastka by mala byť mimoriadne pružná, no zdá sa, že v hladko fungujúcom prostredí skôr tuhne. Až keď sa napokon stane členkou tímu a prijme červeno-biely dres švajčiarskej reprezentácie, zdá sa, že ľady by sa mohli roztápať. Vyostrujúce sa udalosti v Kyjeve a najmä brutálny zásah proti demonštrantom, pri ktorom utrpí zranenia aj jej matka, však Oľginu integráciu napokon prekazia...

Film prostredníctvom príbehu dospievajúcej gymnastky, ktorá v čase turbulentných udalostí vo svojej vlasti prichádza reprezentovať krajinu, odkiaľ pochádzal jej otec, rafinovane otvára otázky nielen osobnej identity, ale aj štátnej príslušnosti a národnej hrdosti. Cez postavu Oľginej najlepšej kamarátky Saše totiž sledujeme revolučné vzopätie Ukrajincov, roznietenie nacionalizmu, spretŕhanie niekdajších väzieb pre politické presvedčenie, rastúcu neznášanlivosť a občas aj zúfalé gestá, akým je aj to, ktorým sa Saša diskvalifikuje na európskych majstrovstvách.

Napriek tomu, že film stojí primárne na práci s telami gymnastiek (stvárnili ich skutočné gymnastky z Ukrajiny aj zo Švajčiarska) a dialógy sú dosť úsporné, používanie jazyka a reči má veľkú výpovednú hodnotu: jednak sú Ukrajina i Švajčiarsko viacjazyčné krajiny, jednak hrá jazyková bariéra významnú rolu v Oľginej osamelosti. Oľge unikajú komunikačné finesy a to ju vyčleňuje spomedzi ostatných dievčat – dve z nich sa dokonca uchýlia k taliančine ako „tajnej“ reči, používanej práve proti Oľge. Práca s jazykom je však silne príznaková aj z iného dôvodu – po vypuknutí protestov sa stane jasným indikátorom stúpajúceho národného povedomia Ukrajincov. Na začiatku filmu Oľga a jej mama, ale aj Oľgina kamarátka Saša rozprávajú po rusky. Po vypuknutí protestov si však Saša osvojuje ukrajinčinu a napokon jej aj Oľga začne odpovedať po ukrajinsky. Je to nenápadný moment, ktorý si západoeurópske publikum nemusí všimnúť, no slovenskému uchu, vycvičenému na oba jazyky, neunikne.

Film uzatvára nečakané, hyperbolizované salto vzad. Oľga zaútočí na vlastné telo – úmyselne sa zraní, aby sa mohla vrátiť na Ukrajinu: a zrazu vidíme Námestie nezávislosti v Kyjeve v roku 2020 v spomalenom sýtofarebnom zábere ako z reklamy či z Matrixu. Oľga trénuje mladú generáciu gymnastiek – v poslednom zábere dvíha zrak do výšky k dievčatku v prudkom výskoku. Nasleduje prudký strih a prázdno: nevidíme, ako dieťa dopadne. Takýto záver by bol v časoch mieru azda klišé. Dnes má účinok podobný explózii.

Oľga (Olga, Švajčiarsko/Francúzsko/Ukrajina, 2021) 
RÉŽIA Elie Grappe SCENÁR Elie Grappe, Raphaëlle Desplechin KAMERA Lucie Baudinaud HUDBA Pierre Desprats HRAJÚ Anastasia Budiashkina, Sabrina Rubtsova, Catherina Barloggio, Théa Brogli MINUTÁŽ 85 min. HODNOTENIE **** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 31. 3. 2022 (uvedenie v rámci Týždňa francúzskeho filmu Crème de la Crème 7. 3. 2022)

Mária Ferenčuhová
foto: Film Europe

Budujeme? Radšej devastujeme a búrame!

Objekty ľudovej architektúry chránia skanzeny, aby sme nezabudli, ako sa kedysi žilo. Industriálne stavby, ktoré v 20. storočí vnášali do našej vidieckej krajiny priemysel, sú len na oštaru. Doslúžili... Niektoré z tých, čo dnešok odsúdil na zánik, pripomína televízny projekt Budujeme Slovensko. Tri z nových dokumentov sa dostali ako rovnomenné pásmo aj na plátna kín.

Príbehy opustených a zdevastovaných objektov sú smutné, no mladí filmári zaháňajú nostalgiu vynachádzavosťou i dôvtipom. Každý inak. Otázka, ktorú kladú sebe i divákovi, znie: Prečo? A provokujú. Je to ľahostajnosť či nezáujem? Čo neprináša okamžitý zisk, nemá nárok na existenciu? Nedokážeme sa poučiť tam, kde sa industriálne stavby nebúrajú, ale dostávajú nové funkcie?

Komunisti mali veľké oči, keď v roku 1988 odštartovali v Michalovciach výstavbu sídliska pre 40-tisíc obyvateľov. Projekt mal v názve SNP a pred sebou „nežnú“, takže z megalomanských plánov ostali len holé skelety panelákov. Prezývka, ktorú dali tomuto miestu domáci, je aj názvom dokumentu Michalovský Černobyľ(r. Paula Reiselová) o viac ako tridsaťročnom príbehu nedokončeného sídliska. Stavbár, ktorý bol pri tom, hovorí, že odviedol dobrú robotu. Muži, čo medzi prázdnymi múrmi rozostavaných panelákov trávili s partiami rovesníkov pubertu, s úsmevom spomínajú na mladícke dobrodružstvá. Nočný strážnik hovorí, že dnes sa tam toho za tmy už veľa nedeje. Čriepky spomienok vykresľujú obraz zmaru, zopár dokončovaných blokov je však poslom nádeje. Králik hopkajúci po haldách hliny, zabudnutého stavebného materiálu a v prázdnych priestoroch evokuje prezývku „králikárne“, ktorú dostali panelové sídliská za čias komunizmu.

Vlna, to boli pred sto rokmi u nás len ovca, kolovrátok a krosná. Remeslo malo k textilnému priemyslu ďaleko. Jeho základy u nás položili až začiatkom 20. storočia francúzski bratia Tiberghienovci, ktorí vybudovali v Trenčíne modernú fabriku. Jej históriu i trpkú prítomnosť približuje Príbeh Meriny (r. Jana Mináriková, Dušan Bustin). V rozprávaní architekta, vývojára aj technického riaditeľa ožíva dianie za múrmi továrenských objektov, ktoré kedysi patrili k najmodernejším na svete. Merina ani po znárodnení neprestala byť pýchou nášho textilného priemyslu a aj vďaka nej sa stal Trenčín mestom módy. Ani privatizácia ju nepoložila na lopatky, až klesajúce tržby znamenali v roku 2009 jej koniec. Komplex budov osirel, načas prichýlil výtvarníkov a ich ateliéry. Boj developera a aktivistov však vyhral, samozrejme, ten prvý. Nastúpili búracie mechanizmy a na mieste fabrického komplexu vyrastie ďalšie nákupné centrum. Škoda.

Dnes je to chátrajúca, zdevastovaná ruina, v ktorej interiéroch neostal kameň na kameni. V čase vzniku – v druhej polovici 70. rokov – bolo panoramatické kino Družba pýchou košického sídliska Terasa sever. A kultúrnym centrom v záplave panelákov, do ktorého sa chodilo na filmy. Na život za múrmi architektonicky atraktívnej stavby spomínajú v dokumente Projekt 566 sedadiel (r. Marek Moučka) premietač a programový manažér. Návšteva kina v tých časoch bola podľa nich sviatkom aj príležitosťou baliť dievčatá. Prívlastok „dobrý film“ prisúdili takému, ktorý dokázal zaplniť kinosálu. Podarilo sa to americkým blockbusterom Čeľustea RoboCop, spomínajú so smiechom. Výtvarník Peter Kalmus, v čase normalizácie predstaviteľ neoficiálnej, undergroundovej umeleckej scény, spomína, ako chodili do kina provokovať meštiakov pachom „olomouckých syrečkov“, ktoré zapíjali becherovkou. Pridáva úvahu, že umenie je vlastne životným štýlom. Bolo kino, už nie je.

„Dobrodružstvo objavovania opustených stavieb sa mení na dobrodružstvo skúmania slovenskej histórie.“ To sľubuje motto z plagátu, ktorý pozýva do kina na pásmo dokumentov Budujeme Slovensko. Nie je to len návnada, sľub napĺňa do bodky. Každý z trojlístka dokumentárnych filmov je dobrodružnou výpravou do minulosti objektov, ktoré strácajú šancu na budúcnosť. Autorské rukopisy mladých filmárov prezrádzajú snahu invenčne sa pohrať s témou aj so štýlom vizuálneho rozprávania. Nechýba hravosť a humor, hoci príbehy nevyvolávajú úsmev, ale smútok. A ohňostroj vyčítavých otázok. Naozaj nemajú fabriky, industriálne stavby či kultúrne stánky, ktoré prišli na svet v 20. storočí, právo existovať a pulzovať plnohodnotným životom aj dnes? Je to všetko len o peniazoch a rýchlom zisku? Čo ochrana pamiatok? Potichu sa prizeráme, ako miznú v zabudnutí. Aspoň že projekt Budujeme Slovensko odkrýva čierne diery našej historickej pamäti.

Budujeme Slovensko (Slovensko, 2022)
Michalovský Černobyľ: RÉŽIA A SCENÁR Paula Reiselová KAMERA Andrej Dlabáč
Príbeh Meriny: RÉŽIA Jana Mináriková, Dušan Bustin SCENÁR Jana Mináriková KAMERA Peter Dúžek
Projekt 566 sedadiel: RÉŽIA A SCENÁR Marek Moučka KAMERA Radka Šišuláková
MINUTÁŽ 78 min. (3 x 26 min.) HODNOTENIE *** a pol DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 3. 3. 2022

Jena Opoldusová, filmová publicistka
foto: Peter Kerekes Film

Ako sa má slovenský mainstream?

Aktuálne je v slovenských kinách romantická komédia V lete ti poviem, ako sa mám režisérky Marty Ferencovej. S ohľadom na výber filmov z posledných piatich či šiestich rokov možno v rámci slovenskej mainstreamovej (alebo žánrovej) kinematografie hovoriť o dvoch hlavných vetvách. 

Prvú vetvu asi najjednoduchšie charakterizuje filmografia Petra Bebjaka – momentálne našej najväčšej režisérskej hviezdy –, ktorý sa nedávnym celovečerným filmom Správa (2020) snažil (neúspešne) prekročiť vlastný tieň alebo sa aspoň tváriť „artovo“, o čo sa (relatívne úspešne) pokúšal už v Čističovi (2015). Druhú vetvu žánrovej kinematografie tvoria výlučne romantické komédie, reprezentované filmami ako Šťastný nový rok (r. Jakub Kroner, 2019) či evitovkami Všetko alebo nič (2017) a Príliš osobná známosť (2020). Populárna spisovateľka Evita Twardzik a jej dvorná režisérka Marta Ferencová do tejto vetvy prispeli novým „púčikom“ aj v roku 2022.

Komédia V lete ti poviem, ako sa mám rozpráva príbeh partie kamarátov, v ktorej si každý musí poradiť s vlastnými problémami, súvisiacimi menej či viac s ľúbostnými vzťahmi. Problémami sú biologické otcovstvo, rozvod, potreba nájsť si partnera. Aj utajovanie úspešnej kariéry pred partnerom alebo... nedostatok maskulinity vlastného syna? Vo všeobecnosti tieto problémy nechcem trivializovať, no zmes takýchto tém a motivácií vypovedá, že komediálna vetva súčasnej žánrovej kinematografie sa zatiaľ svoj tieň prekročiť nechystá. Jasné, hovoríme predsa o romantických komédiách, azda najčírejšej forme filmového eskapizmu, kde možno len ťažko očakávať hlboké pretriasanie spoločenskej problematiky. No pri predpoklade, že vzorom tohto konkrétneho diela sú úspešné filmy ako napríklad Láska nebeská (r. Richard Curtis, 2003), chýba ľahkému žánru v našich končinách do cieľa ešte veľa metrov.

V kontexte ostatných „púčikov“ tejto vetvy musím však napriek výraznému zaostávaniu za zahraničnou produkciou upozorniť na určité zlepšenie. Iste, hlavné postavy stále patria do najvyššej spoločenskej vrstvy, ale priestor na vytvorenie diváckych antipatií voči nim eliminuje mozaiková forma rozprávania. Pri väčšine postáv to možno považovať za krok správnym smerom. Jemná absurdita spomínanej zmesi príbehových línií totiž najviac bije do očí v tom najdramatickejšom, až trilerovom kúsku mozaiky, ktorým je súboj o deti na základe biologického otcovstva. 

David (Ján Koleník) si nárokuje právo na svoje deti, čím ohrozuje rozpad Elinej (Andreea Vasile) rodiny; Ela niekoľko rokov tajila svojmu partnerovi (Ondřej Sokol) pravdu o otcovi jej detí. Ela sa Davida, bývalého vojaka, očividne bojí – David nepatrí do partie kamarátov a navyše ochraňuje postavu skazeného premiéra. Kto z nich dvoch je teda morálny favorit? Zámerná nejednoznačnosť postáv predstavuje spravidla devízu príbehu, lenže do nenáročnej komédie sa nehodí, a tak tvorcovia filmu V lete ti poviem, ako sa mám nielenže nezvládajú vykresliť postavy ako sympatické, ale nedokážu ani jednoznačne vytiahnuť na svetlo ich temné stránky, keď sa to naozaj žiada. Utajovanie informácií však zvládli funkčne implementovať do naratívnej formy. V scenári vyťahujú karty z rukáva len postupne, čím dokážu do určitej miery dynamizovať dej a zmierniť dojem plochosti.

Film stojí najmä na hereckom obsadení. To je už tradične medzinárodné, k českým a slovenským známym tváram tentoraz pribudli rumunské, čo môže pre tunajšieho diváka predstavovať istý závan sviežosti. Sympatické výkony sú však potlačené uši trhajúcimi postsynchrónmi, ktoré by sa mohli zlepšiť už len obsadením niekoho iného ako dvoch azda najobsadzovanejších hlasov – teda hlasov dvojice Kemka – Kobielsky, nehovoriac o nepochopiteľnom rozhodnutí použiť postsynchróny len u polovice českých hercov. Na dabingovú veľmoc, akou Slovensko bezpochyby je, to predstavuje pomerne veľkú katastrofu.

V celkovom hodnotení a kontexte ostatných „púčikov“ tejto vetvy mainstreamovej kinematografie sa hanlivému slovu môžem vyhnúť, ale film V lete ti poviem, ako sa mám nie je žiadny zázrak. Nepoteší, neurazí a rozhodne pri ňom zažijete menej hanby ako pri príbuznej domácej produkcii z minulých rokov.

V lete ti poviem, ako sa mám (Slovensko, 2021)
RÉŽIA Marta Ferencová SCENÁR Evita Twardzik KAMERA Mário Ondriš HUDBA Miro Tásler HRAJÚ Tereza Kostková, Dana Rogoz, Andreea Vasile, Soňa Norisová, Dominika Morávková, Ondřej Sokol, Marián Miezga, Pavel Bartos, Martin Hofmann, Ján Koleník, Petra Vajdová, Jaroslav Plesl, Simona Babčáková MINUTÁŽ 111 min. HODNOTENIE ** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 17. februára 2022 

Matej Ambroš, študent Katedry audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU
foto: NUNEZ NFE

Život bez smrti, smrť bez života

Keď v roku 2017 karlovarský filmový festival uviedol druhý film českého režiséra Václava Kadrnku Křižáček, zdalo sa, že pomalé tempo, ťažoba a divácky náročné ladenie z jeho debutu Osemdesiat listov (2010) sa mení na autorský štýl. V Karlových Varoch mal premiéru aj ďalší Kadrnkov film Správa o záchrane mŕtveho, ktorý rukopis autora ďalej potvrdzuje.

V rámci Kadrnkovej filmografie však nejde iba o charakteristickú štylizáciu. Správa o záchrane mŕtveho rozpráva príbeh Matky (Zuzana Mauréry) a Syna (Vojtěch Dyk), usilujúcich sa prebrať Otca (Petr Salavec) z kómy, do ktorej upadol po silnej mozgovej mŕtvici. Zatiaľ čo s jeho diagnózou sa vyrovnali, s negatívnou prognózou lekárov už nie. Aj preto robia, čo môžu, no čoskoro zisťujú, že prihovárať sa Otcovi na lôžku nestačí a budú sa musieť vybrať oveľa hlbšie. Spiritualita je typickým znakom Kadrnkových filmov a výrazne utvára aj príbeh jeho novej snímky. Kadrnka v súvislosti so Správou o záchrane mŕtveho otvorene hovorí, že do nej zapracoval autobiografické prvky a skúsenosť s mŕtvicou a kómou svojho vlastného otca. Vzťah syna a otca je takisto témou, ktorá sa objavuje aj v jeho dvoch predošlých filmoch. 

Celkovo možno film charakterizovať ako podobenstvo. Kadrnka v ňom vytvára silný metaforický presah, no z formálnej stránky postupuje opačne. K bohatosti interpretácií tak kontrastne vedie práve výrazný minimalizmus. Všetko, čo vo filme vidíme a počujeme, je ohlodané až na kosť. To v zásade búra potenciálne očakávania, že film bude tému, ktorú možno vyčítať zo synopsy, spracovávať dramaticky a s pátosom. Správa o záchrane mŕtveho však nemôže byť podobnému ladeniu väčšmi vzdialená. Sujet je zasadený výhradne do prostredia viac-menej opustených chodieb nemocnice, teda do prostredia veľmi sterilného a so všeobecne známou špecifickou atmosférou. Tu sa však podobnosť s reálnym svetom končí, respektíve sa ani nezačne. Kadrnka totiž akoby chcel prostredníctvom formálnych postupov urobiť z nemocničného prostredia ešte viac nemocničné, teda ho nielen reprodukovať, ale ešte aj umocniť. Vďaka minimalistickej zvukovej stope rezonuje klopanie podpätkov na podlahe, zatváranie sklenených dverí alebo ruch pacientov a doktorov na dlhých nemocničných chodbách divákom v hlave oveľa intenzívnejšie, takže sa môžeme domnievať, že Kadrnka nechce toto prostredie vnímať ani prezentovať ako obyčajnú nemocnicu. Minimalizmus, samozrejme, neobišiel ani vizuálnu stránku filmu. Pre celovečerné filmy mimoriadne atypický vertikálny formát obrazu 3 : 4 nielenže zdôrazňuje stiesnenosť snímaného prostredia, ale aj premyslene pracuje s jeho vertikálnymi prvkami, napríklad výťahmi, schodiskom či lešením. Poväčšine statická kamera sníma bludné chodby v pravom uhle a takisto prispieva k sterilnému dojmu z celého filmu.

Výnimkou nie sú ani herecké výkony. Repliky ústrednej dvojice stoja na rovnakej emócii ako ich práca s mimikou – na žiadnej. Všetky aspekty filmu vrátane prejavu hercov majú za úlohu komunikovať jedine surové a ničím nepodfarbené informácie, ktoré sú kľúčom k interpretácii príbehového odkazu. S prihliadnutím na spomínané asociácie týkajúce sa spracovania témy však možno výkony Zuzany Mauréry a Vojtěcha Dyka označiť za potenciálne náročné, keďže emocionálnu sterilnosť a balansovanie na hranici života a smrti k sebe nedokážeme vždy automaticky priradiť.

Použitie týchto štylistických prvkov môže pôsobiť ako vykalkulovaná hra na čo „najartovejší“ film. Správa o záchrane mŕtveho je nesporne filmom pre trpezlivého, skúseného či náročného diváka, no takisto si nemožno nevšimnúť premyslenosť, s akou Václav Kadrnka k svojmu filmu pristúpil. Ide totiž o precíznu, čistú, ale najmä mimoriadne zaujímavú prácu s formou a témami, v ktorej je každý prvok opodstatnený a ktorá v našich končinách nemá obdoby. 

Správa o záchrane mŕtveho (Česko/Slovensko, 2021)
RÉŽIA Václav Kadrnka SCENÁR Václav Kadrnka, Marek Šindelka, Jiří Soukup KAMERA Raphaël OʼByrne HUDBA Irena Havlová, Vojtěch Havel HRAJÚ Zuzana Mauréry, Vojtěch Dyk, Petr Salavec MINUTÁŽ 90 min. HODNOTENIE ***** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 24. marca 2022 

Matej Ambroš, študent Katedry audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU
foto: Silverart