Pavel Sibyla

riaditeľ Literárneho informačného centra

Keď ma oslovili, aby som prispel svojimi obľúbenými slovenskými filmami do tejto rubriky, pomyslel som si: „Ešteže to má byť krátky text, lebo ich nie je veľa.“ Potom som si sadol za počítač, zamyslel sa a zistil, že naopak – je ich pomerne dosť.

Začal by som Tisícročnou včelou Juraja Jakubiska. Kedysi v druhej polovici 80. rokov na začiatku neviem koľkej reprízy tohto televízneho seriálu sa už pri úvodných titulkoch objavila v hornom rohu obrazovky veľká štvorcípa hviezda – signál rodičom a ich deťom, že tento film smú vidieť len dospelí. Rodičia boli v týchto situáciách prísni a mňa i brata vykázali z obývačky. Nezamedzili nám však prístup k rovnomennej knihe – s fotografiou prsníka krčmárovej dcéry na zadnej strane prebalu. O pár rokov som konečne uvidel aj ostatné prsníky postáv z Jarošovho príbehu, ale videl som v ňom ešte oveľa viac: veľké dejiny umne včlenené do osudov liptovských murárov, malé dejiny ich rodín, starého Pichandu, ktorý mi dodnes pripomína môjho starého otca, výborné herecké výkony, skvelú hudbu Petra Hapku, Jakubiskov magický surrealizmus a veľa scén, ktoré ma stále dokážu dojať.

Skvelým „kinom“ pre mňa bola a stále je aj Medená veža Martina Hollého, tragický, dojímavý príbeh s výborným hereckým obsadením, ktorý by o pár rokov neskôr uprostred normalizácie sotva vznikol. A je to tu, povolený rozsah sa kráti a ja musím urobiť veľký skok v čase k novším filmom, z ktorých tri vynikajú a považujem ich za to najlepšie, čo na Slovensku za ostatných dvadsať rokov vzniklo: Dom Zuzany Liovej, Špina Terezy Nvotovej a Nech je svetlo Marka Škopa.