Smutný kapitán

V tejto rubrike sa postupne vraciame k filmom, ktoré sa umiestnili v našej ankete Film.sk – slovenský film storočia, a pripomíname kompletnú dvadsiatku od posledného filmu po prvý. Snímku, ktorá skončila na 18. mieste, predstavuje filmový teoretik Martin Ciel. V rámci cyklu projekcií k ankete film uvedie 15. apríla bratislavské Kino Lumière.

Malý európsky štátik kolaboruje s veľkou a mocnou diktatúrou. Jeho expedičné jednotky sa podieľajú na vojne proti nepriateľom diktátora. Jeden z dôstojníkov expedičných síl odmietne plniť rozkazy, uvedomí si, že bojuje na nesprávnej strane a že celé je to takto zle. A ešte ho i žena podvádza. Nič nemá zmysel. Dezertuje z vlastnej armády a zapojí sa do domáceho odboja. Ale je to vojak profesionál, gerilový boj sa mu zdá v podstate nezmyselný, chaotický a amatérsky. Nehľadiac na to, aspoň bojuje v súhlase so svojím svedomím. Osamelý a svetom sklamaný desperado s nevernou partnerkou, bojovým výcvikom a vojnovou skúsenosťou, ktorý sa zmieta v zúfalstve, alkoholických delíriách a absurdných prestrelkách. A potom ho zabijú. Tragédia. Nevera. Vojna. Hrdinstvo.

O tomto filme neuvažujem prvýkrát. V roku 2006 som všetky tie úvahy uzavrel a pokúsil sa ich nejako poskladať v bilančnom článku s názvom Kapitán Dabač, publikovanom vo Film.sk 3/2006. Nasledujúci text je jeho vybranou časťou.

Bielikov film Kapitán Dabač (1959) je v kontexte doby a miesta svojho vzniku v istom zmysle výnimočný. A vo výsledku pozoruhodne profesionálny. Na Slovensku sa vtedy nenakrúcalo veľa filmov, ktoré by riešili individuálny problém protagonistu na pozadí veľkoryso, produkčne až rozmarne rozprestretého plátna doby, ktorá „sa vymkla z kĺbov“. Ide, samozrejme, o vojnový film, ale hlavný motív a dramatický konflikt sa tu vytvárajú zo žánrových prvkov melodrámy. A Paľo Bielik bol ideálnym scenáristom a režisérom, ktorý dokázal tie dve žánrové línie spojiť.

Dabač ako správna tragická postava si stále drží odstup od situácie. Vychádza pritom z jediného imperatívu: treba bojovať proti Zlu, v tomto prípade stelesnenému nemeckou armádou. V krízových momentoch však nad maskou chladu vždy zvíťazí jeho emocionálne búrlivá, sebazničujúca povaha. No v závere príbehu umiera hrdinsky, vo víťaznom boji sa viac-menej obetuje za záchranu iných. Takže konečne nachádza smrť, ktorú v priebehu deja hľadal. „Smrť je hrozná len pre toho, komu sa chce žiť!“ tvrdí kapitán. 

Kompozícia rozprávania je nekomplikovaná, lineárna a ukážkovo epická. Prezentácia ideologického pozadia je naivne doslovná a často znepokojujúco trápna, ale vyvažuje ju bravúra pri výstavbe dobrodružnej línie deja, ktorá je dominantná. Dobrodružstvo prezentované v iluzívnej realite je divácky veľmi vďačné. A Kapitán Dabač do oblasti dobrodružného filmu patrí, presnejšie do špecifického žánru nazývaného vojnový film. Tento žáner si vytvára vlastné pravidlá, vlastnú mytológiu akcie a protiakcie. Ide proste o súbor filmov zjednotených témou, na základe ktorej rozpráva špecifické príbehy. Príbehy, ktoré by v inom referenčnom rámci ťažko obstáli. 

Paľo Bielik vo svojom filme vkladá melodramatický prvok do vojnového žánrového modelu. Tieto dve línie sa podarilo spojiť vďaka pozoruhodnému autorskému vyvažovaniu a načasovaniu jednotlivých naratívnych prvkov. V tomto filme sú také vyvážené, že tvoria štruktúru, v ktorej jednotlivé prvky pôsobia tak, aby podporovali dokonalosť výsledného tvaru, čomu v neposlednom rade významne pomáha „poetická“ kamera Karola Kršku, inšpirovaná často ľudovou kultúrou a pre ňu príznačnými kompozíciami. Z estetického hľadiska je to (len pripomínam, že ide o rok 1959 v ČSSR – pozn. autora) krásne autorské dielo. 

Celý film obsahuje dramatický pátos podfarbený symfonickou hudbou, bravúrne režírovaný komparz v bojových scénach a silné dramatické miesta, až prekvapujúco podobné hollywoodskym dobrodružným filmom. V prvom rade westernom. Osamelý kapitán-kovboj prichádza (naozaj na koni!) do časopriestoru príbehu Slovenského národného povstania, pridáva sa k boju proti Nemcom a čisto individualisticky/pištoľnícky rieši problémy, často dokonca mierne intoxikovaný alkoholickými nápojmi.

Osobitne by som rád upozornil na dodnes strhujúcu prestrelku v krčme, do ktorej vkráča kapitán so svojím sovietskym samopalom Špagin PPŠ 41 (to je ten s kruhovým zásobníkom), dá si naliať, ale odmietne to vypiť a vystrieľa prítomných. Ratatata... Úsporné herectvo Ladislava Chudíka núti k úvahám, že keby bola politická situácia iná, Chudík by už roky rokúce pôsobil spolu s Charlesom Bronsonom, Henrym Fondom a Burtom Lancasterom v Hollywoode.

Tento film teda až tak nezostarol. Pochopiteľne, z dnešného pohľadu je miestami naivný, možno príliš patetický – tak ako aj iné divácky úspešné filmy akejkoľvek proveniencie z konca 50. rokov. Ale nepoužíva žiadne nedovolené triky, v rámci možností doby je úprimný a pôsobivý, vytvorený so záujmom a s láskou ku kinematografii.

Martin Ciel, filmový teoretik
foto: archív SFÚ/Milan Kordoš