Zuzana Kronerová, jedna z najznámejších slovenských herečiek so širokým spektrom hereckých rolí, sa dožíva životného jubilea. Sedemnásteho apríla 2022 oslávi sedemdesiat rokov.

Zuzana Kronerová sa narodila v Martine ako jediné dieťa divadelného a filmového herca Jozefa Kronera a herečky Terézie Kronerovej, rodenej Hurbanovej. V detstve snívala o rôznych profesiách (chcela byť predavačkou zmrzliny či pracovníčkou v čistiarni). Neskôr zas plánovala štúdium jazykov – angličtiny a latinčiny. Doma ju totiž od herectva odhovárali, preto výsledky prijímacích skúšok oznámila rodičom až po ich úspešnom zvládnutí. V roku 2001 sa herečka v časopise Rodina rozrozprávala aj o tom, ako sa v detstve musela učiť žiť so slávou a popularitou svojich rodičov, čo vôbec nebolo jednoduché, a ako si neskôr musela zvykať na tú svoju. 

Herectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave úspešne absolvovala v roku 1974. V tom roku aj nastúpila do trnavského Divadla pre deti a mládež (dnes Divadlo Jána Palárika) a o päť rokov neskôr na bratislavskú Novú scénu. Neskôr pôsobila v Slovenskom národnom divadle či ako hostka v Národnom divadle v Prahe, kde naberala skúsenosti s dramatickými postavami. Paralelne rozvíjala televíznu kariéru, pred kamerou sa po prvýkrát objavila v televíznom filme Vymenená princezná v roku 1973. Okrem herectva sa venuje aj spevu, predovšetkým šansónu. Kultovú pieseň Čerešnevytvorili Milan Lasica a Jaro Filip do programu Ktosi je za dverami v roku 1982 priamo pre ňu. 

Svoje najvýraznejšie divadelné obdobie zažívala Zuzana Kronerová v bratislavskom Divadle Astorka Korzo ʼ90 (1990 – súčasnosť), ktorého je spoluzakladateľkou. Ako jedna z hlavných tvárí účinkovala vo viacerých mimoriadne úspešných inscenáciách, vysoko hodnotených aj kritikou, ako napríklad Armagedon na Grbe (1993, autor Rudolf Sloboda) či Matka (1996, autor Jan Antonín Pitínský), za ktorú si v roku 1997 prevzala divadelné ocenenie sezóny – DOSKY za najlepší ženský herecký výkon. 

Vďaka veľkému talentu, neutíchajúcej energii a civilnému herectvu Kronerovú často počuť aj v rozhlase a dabingu. Svoj hlas prepožičala napríklad až trom rôznym postavám v ôsmich filmoch o Harrym Potterovi. Pre veľké filmové plátno ju „objavil“ český režisér Bohdan Sláma, ktorý ju obsadil takmer do každého svojho filmu. Za dve úlohy v jeho filmoch ju ocenili Českým levom – za najlepší ženský herecký výkon vo vedľajšej úlohe v Divokých včelách (2001) a najlepší ženský herecký výkon v hlavnej úlohe v Babe z ľadu (2017).

Zuzana Kronerová má na konte desiatky výrazných komediálnych, ale aj dramatických kreácií. Žiari na divadelných doskách, na striebornom plátne i v televízii. Rada sa dáva inšpirovať mladými a pravidelne účinkuje v študentských filmoch. Nestráni sa strihnúť si ani menšie roly v komerčných hitoch typu Všetko alebo nič (2017) či Červený kapitán (2016); aj na malom priestore podáva vždy presný a neštylizovaný výkon. No existujú aj filmové roly, ktoré odmietla. Medzi ne patrí napríklad postava Jozefky v kultovom diele Štefana Uhra Pásla kone na betóne (1982). Hoci postavu nestvárnila, jej predstaviteľke Marii Logojdovej prepožičala svoj jedinečný hlas s opäť výborne odpozorovaným východniarskym prízvukom. 

Mimoriadne sympatickej a usmievavej herečke sa podarilo úspešne nadviazať na triumfy slávneho otca a prirodzené herectvo matky. V roku 2011 jej udelili Krištáľové krídlo v kategórii divadlo a audiovizuálne umenie, v roku 2012 ocenenie Herecká misia na Art Film Feste v Trenčianskych Tepliciach a v roku 2018 jej prezident Andrej Kiska udelil Rad Ľudovíta Štúra I. triedy. „Na našom povolaní je krásne to, že tam neexistuje žiaden stereotyp,“ myslí si herečka po rokoch skúseností. „Že sa človek môže boriť vždy s iným charakterom. Vždy je niekým iným. Okrem otužovania sa môže naučiť aj iné zručnosti. Už som aj zvárala, jazdila som na traktore... My herci sa naozaj nenudíme, je to krásne premenlivé povolanie.“

Barbora Gvozdjáková, filmová publicistka
foto: archív SFÚ/Daniel Dluhý

Slovenský filmový historik a publicista, odborný pracovník a krátko aj riaditeľ Slovenského filmového ústavu Štefan Vraštiak by sa tento rok v apríli dožil 80. narodenín.

„Pôvodne som chcel byť záhradníkom. Vo svojich trinástich rokoch som si myslel, že budem hercom, spisovateľom alebo básnikom. (...) Tých sedem rokov, čo som bol záhradníkom, som sa takisto venoval kultúre a umeniu. Keď som študoval v Malinove na záhradníckej škole, mal som na starosti aj film. Usporadúvali sa projekcie na šestnástke, premietali sme filmy. Okrem filmu som mal na starosti aj tlač,“ spomínal Vraštiak v roku 2013 v projekte Oral history Katedry audiovizuálnych štúdií Filmovej a televíznej fakulty Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Filmu zasvätil celý svoj život.

Štefan Vraštiak sa narodil 23. apríla 1942. Prvý film videl ako desaťročný chlapec, keď do jeho rodného Žaškova prišlo kočovné kino; za vstup na predstavenie sa vraj dalo platiť rôzne – aj vajíčkom. V roku 1967 úspešne absolvoval štúdium filmovej a televíznej vedy na pražskej FAMU. Študoval teda práve v čase, keď sa formovalo hnutie československej novej vlny. Vraštiak patril medzi tých, ktorí ju obhajovali. Na internáte býval s Jurajom Jakubiskom, Elom Havettom a ďalšími Slovákmi, v tom čase takisto študentmi FAMU. Už vtedy sa zaujímal o dejiny a vývoj slovenskej kinematografie.

V tomto záujme pokračoval ako zamestnanec Slovenského filmového ústavu, ktorým sa stal v roku 1969 s ambíciou „pátrať po bielych miestach v slovenskej kinematografii“. Ešte v tom istom roku sa pričinil o objavenie prvého slovenského filmu Jánošík režiséra Jaroslava Siakeľa z roku 1921, neskôr sa významne pričinil aj o jeho rekonštrukciu. Tejto dôležitej téme sa podrobne venoval v publikácii Jánošík 1921 – historická rekonštrukcia o prvom slovenskom celovečernom hranom filme, ktorá vyšla v roku 2001 pri príležitosti 70. výročia vzniku Siakeľovho filmu. Stál aj pri objavení filmov, ktoré nakrútila Matica slovenská v Juhoslávii v rokoch 1938 až 1942, alebo dokumentov k slovenským filmom Strídža spod Hája (1922) a Hanka sa vydáva (1944). „Slovenský filmový ústav má okolo dvesto až tristo takých útržkovitých historických materiálov, ktoré sa nedotýkajú len Slovenska, ale mapujú históriu svetovej kinematografie,“ vysvetľoval Štefan Vraštiak v projekte Oral history. V Slovenskom filmovom ústave pôsobil na rôznych odborných a vedúcich pozíciách do roku 2004 a v spolupráci pokračoval až do roku 2011.

Štefan Vraštiak písal o filme do viacerých periodík a bol aj členom redakčnej rady Film.sk. Ako jeden z kolektívu autorov spolupracoval na Malej encyklopédii filmu (1974) a Encyklopédii filmu (1993).Okrem bádateľskej a publikačnej práce sa venoval aj organizácii filmových podujatí a stál pri zrode viacerých filmových festivalov, napríklad Art Filmu v Trenčianskych Tepliciach. Bol aj jedným zo spoluzakladateľov Etnofilmu Čadca a v roku 1995 prispel k vzniku Gay Film Festivalu v Tajove. Na mnohých domácich a zahraničných festivaloch pôsobil ako porotca. Založil aj tradíciu najstaršej filmovej ceny na Slovensku Igric a Ceny slovenskej filmovej kritiky. Sám získal viacero ocenení. V roku 2005 mu udelili Cenu Karla Čapka za propagáciu diela bratov Čapkovcov na Slovensku a za aktivity súvisiace s česko-slovenskou vzájomnosťou. Cenu ministra kultúry SR za celoživotný prínos v oblasti slovenskej kinematografie a audiovízie a za mapovanie bielych miest v dejinách slovenskej kinematografie získal v roku 2013. Zomrel 4. apríla 2016 vo veku nedožitých 74 rokov.

„Nepoznal som pracovitejšieho človeka, vždy sa dalo na neho spoľahnúť, vždy mal čas na všetko, čo sľúbil, splnil. A jeho práce by možno zaplnili celú veľkú miestnosť,“ napísal o Štefanovi Vraštiakovi slovenský filmový kritik a historik Richard Blech v nekrológu pre Film.sk.

Barbora Gvozdjáková, filmová publicistka
foto: archív SFÚ/Miro Nôta