Keď film rozpráva s ľahkosťou, len obrazom a hudbou 

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Hraný film Štefana Uhra Bolo raz priateľstvo (1958) je jedným z prvých slovenských stredometrážnych filmov určených pre najmladších divákov.

Štefana Uhra poznáme ako mnohotvárneho režiséra. Už v prvých krátkych filmoch ukázal, akú širokú paletu poetík a tém dokáže obsiahnuť a koľko prístupov je ochotný si vyskúšať. Na prelome 50. a 60. rokov nakrútil viacero filmov s detskými hrdinami a pre detských divákov. 

Václav Macek a Jelena Paštéková v Dejinách slovenskej kinematografie 1896 – 1969 spájajú Uhrovu tvorbu pre deti s obdobím, keď mal sám deti vo veku svojich filmových postáv. V súvislosti s filmom Bolo raz priateľstvo okrajovo spomínajú aj mimoriadne úspešný krátky film o priateľstve malého chlapca s balónikom, ktorý začne prejavovať vlastnú vôľu. Kvality Červeného balónika, ktorý v roku 1956 nakrútil francúzsky režisér Albert Lamorisse, vyzdvihol v roku 1958 aj André Bazin v článku nazvanom Montáž zakázaná. Asi nebude celkom náhoda, že Uher si pre film Bolo raz priateľstvo zvolil podobnú poetiku ako Lamorisse a postavil filmové rozprávanie na všetkom inom, len nie na slovách. 

Film Červený balónik sa uvádzal aj v Československu, je teda možné, že Uhra inšpiroval. No kým pôvab Lamorissovho filmu, nakrúteného na farebnú surovinu, tkvie v jeho priam zázračnej jednoduchosti a v šikovne zrealizovanom triku, Uher si vo filme Bolo raz priateľstvo musel vystačiť bez trikov i farieb. Stavil však na prepracovanú hudobno-obrazovú skladbu s pôvodnou hudbou Gerharda Auera, ktorá síce môže vzdialene pripomenúť základný hudobný motív z Červeného balónika, no oveľa viac – a celkom explicitne – pracuje s Čajkovského hudbou z baletu Luskáčik. 

Malá školáčka, ktorá žije s babičkou a foxteriérom, objaví vďaka Luskáčikovi krásu baletu a zatúži stať sa baletkou. Psík na jej novú vášeň žiarli – balet mu berie jeho paničku –, a tak sa symbolicky zameria na skrývanie baletných črievičiek. Napokon však pochopí, že balet je pre dievčatko veľmi dôležitý, a rozhodne sa všetko napraviť. Antropomorfné správanie foxteriérika tu nemá atribúty zázračnosti, s reakciami psíka sa iste stotožní každé dieťa, ktoré sa bojí, že prichádza o kamaráta. Pes sa tak stáva nositeľom prirodzených emócií, ktoré deti zakúšajú, keď sú konfrontované s prvými stratami. Hoci je dejová línia Uhrovho filmu tak trochu vykonštruovaná a na rozdiel od Červeného balónika jej celkom chýba napätie, je až obdivuhodné, s akou ľahkosťou zapracoval Uher do filmu baletné predstavenie. Viac než príbehom o vzťahu dievčatka a psíka je totiž film Bolo raz priateľstvo hudobno-tanečnou partitúrou s baletnými, ale aj s lyrickými a so snovými pasážami. 

Poetickým vrcholom filmu je snová sekvencia, ktorá vybočuje z triezveho, hoci elegantného filmárskeho štýlu, postaveného na precíznej strihovej skladbe a starostlivo komponovaných, zväčša statických záberoch. Túto sekvenciu charakterizuje rozhýbaná kamera, ale aj prelínačky, mäkké rozostrené snímanie, dvojexpozície či spomalené zábery. Kamerové efekty, svetelné odrazy akvária a rozvlnenej vody na stene, ale aj nasvietenie tvárí odkazujú väčšmi na francúzsky filmový impresionizmus (ten, mimochodom, zahŕňal aj silnú vlnu ruských filmárov, ktorí po revolúcii v roku 1917 emigrovali práve do Paríža) než na čokoľvek, čo by bolo typické pre vtedajší slovenský film. 

Film Bolo raz priateľstvo je však v prvom rade ľúbeznou snímkou (a nenápadne aj fragmentárnym portrétom modernistickej Bratislavy). Je vyjadrením dievčenských predstáv o kráse: existuje azda pre sedemročné dievča niečo krajšie ako rozkošný, kamarátsky psík? Iba ak baletky – ich ladné pohyby a nadýchané šaty! Vo filme nevidieť bolesť, únavu či neúspech, ba ani otlačené prsty na nohách. Rytmický a monotónny sled baletných pozícií, v ktorých sa posilňujú všetky svaly, a tréning, čo trvá až do zotmenia, však naznačujú, že za ľahkosťou víl a snehových vločiek je skrytá kopa driny. S napohľad ľahučkým rozprávaním filmu, ktorý ťahá k zemi len zložito štruktúrovaná hudobná stopa, je to podistým rovnako.

Mária Ferenčuhová 
foto: archív SFÚ